Ľudia ma často prosia, aby som im poradil, akú knihu si majú zo záplavy titulov vybrať a prečítať. Preto som napísal som o troch skvelých nových knižkách, ktoré by vám v zime 2008 nemali ujsť…

Hoci je u nás prekladateľská práca hlboko podhodnotená, v slovenčine naďalej vychádza prevapivé množstvo svetovej literatúry. Vďaka za to!

Olga Tokarczuk: Anna In v hrobkách sveta
Preklad: Karol Chmel, Slovart 2008

Prózy poľskej spisovateľky Olgy Tokarczuk aj mnohých ďalších autorov stredoeurópskych literatúr poznám zásluhou vášnivých prekladateľov, akým je aj Karol Chmel. Takí talentovaní a výkonní jednotlivci sa u nás zásluh nedočkajú, tak ich hádam poteší fakt, že majú naďalej verných čitateľov.

Najnovší Tokaczukovej titul je inšpirovaný jedným z najstarších dochovaných literárnych fragmentov sveta. Spisovateľka svojou fantastickou groteskou „prepísala“ sumerské tabuľky spred štyroch tisícročí. Príbeh Innany a jej cesty do podzemia vekmi nezostarol.

Temný motív boha a človeka, ktorý nemôže zomrieť, ale vždy znova sa záhadne vracia do života, sa v opakuje v umení každej epochy. Tokarczuk bohaté mytologické dedičstvo rozvinula svojím jedinečným, symbolickým jazykom, ktorý obdivujú jej priaznivci v mnohých krajinách sveta. Poľská literatúra sa teší mimoriadnej priazni domáceho publika aj zahraničných prekladateľov. Priznám sa, veľmi sa vždy teším na každé osobné aj čitateľské stretnutie s touto autorkou, pričom zážitok zatiaľ vždy predčil očakávanie.

Sarah Gruen: Voda pre slony
Preklad: Júlia Žitná, Tatran 2008

Túto knihu som si radšej prečítal v origináli. Od slovenského prekladu ma odradila štylisticky kostrabatá záložka, kopírujúca anglickú syntax. Komplexné hodnotenie však prenechám jazykovým odborníkom.

Román je strhujúcim čítaním a cenným prírastkom k spoznávaniu súčasnej americkej prózy, u nás väčšinou konvenčne predstavovanej stále tými istými autorskými menami. Gruenová si pre svoj príbeh vybrala atraktívnu kulisu putujúceho cirkusu a zlomové obdobie hospodárskej krízy.

Brilantná kompozícia, zvládnutie žánru, rozprávačské majstrovstvo a plnohodnotné postavy autorke pomohli vyhnúť sa gýču, ku ktorému ju viaceré motívy mohli zvádzať. Ide tu totiž o samé veľké veci ako osudová láska, zrada priateľstva, rodinné povinnosti a týranie podriadených, no všetko sa, našťastie, podáva bez falošného pátosu.

Do detailov prepracovanú historickú atmosféru veľkého amerického príbehu dokresľujú pôsobivé čiernobiele fotky z archívov. Na svetovej literárnej scéne sa kniha stretla s obrovským čitateľským aj kritickým ohlasom, no u nás zatiaľ hrozí, že zapadne, čo by bola veľká škoda.

Emmanuel Carrere: Ruský román
Preklad: Ivana Dobrakovová, Marenčin PT, 2008

Chaotická kompozícia, neukončenie viacerých dejových motívov a miešanie žánrov – napriek tomu všetkému sa kniha číta rýchlo a ľahučko. Hlavnú zásluhu na tom má hlavný hrdina, excentrický egomaniak, narcis a erotoman – neskrývane sám autor, pretvorený na priam neznesiteľnú, skarikovanú postavu.

Extrémny cynizmus mu nedovoľuje venovať sa iba jednej téme a jedinej žene, preto napokon skončí pri pôsobivej literárnej erotickej exhibícii. Na svoj pôvodný zámer spracovať epicky alebo filmovo bizarný príbeh posledného zajatca druhej svetovej vojny, zabudnutého maďarského vojaka na psychiatrii v ruskej pustatine, vo svojej posadnutosti sebou samým celkom zanevrel, a v druhej polovici knihy už o ňom nepadne ani zmienka.

Prekladateľka svoj debut zvládla až na zopár chybičiek výborne. Keďže je aj talentovanou prozaičkou, z jej vášne pre literatúru a z jazykových znalostí usudzujem, že o nej ešte budeme veľa počuť. (A peknú obálku knihu urobila moja drahá kamarátka Mikina Dimunova.)