Tahiti

Michal Hvorecký: Tahiti

utopický román

Píše sa rok 2020 a už tri generácie Slovákov žijú na Tahiti. Vysťahovali sa, alebo ich z Uhorska do Polynézie vyhnali? O tom sa stále vedú spory. Strhujúci príbeh vychádza z historických skutočností. Sľubovaný lepší život na ďalekom ostrove sa nevyvíja tak, ako utečenci dúfali. Román o úteku, zlomových okamihoch dejín a túžbe po slobode. Stredoeurópske dejiny sa ešte nikdy nečítali tak alternatívne.

michal hvorecky tahiti web

Dizajn a typografia: Palo Bálik
ISBN 978-80-569-0182-3
160 str., viaz., 13 × 20 cm

Reklamy

Aspekt má dvadsať

Pred dvadsiatimi rokmi vyšlo prvé číslo časopisu Aspekt. Často myslím na jeho význam, keď z rôznych strán počujem o novom odpore k milovaniu, k erotike, k vlastnému telu. Deje sa to v mene kresťanstva, ale mne to silno pripomína socializmus. Ja som nezažil sexuálnu výchovu a vonkoncom ma to netešilo. 

Absolútne nebolo na koho sa obrátiť. Triedou sa šírili kadejaké dohady. Živo si spomínam na letáky u lekárky so sloganom: „Pohlavný úd patrí do nohavíc, nie do ruky!“

Ešte v mojej generácii veľa dievčat vôbec nevedelo, že pri sexe potrebujú ochranu, ak nechcú otehotnieť.

Obrázok

Čítať ďalej

„Mojím ópiom sú knihy a idey“

Medzi vyradenými titulmi v malej českej knižnici som našiel knihu Györgyho Lukácsa, záhadnej, fascinujúcej, ale aj desivej osobnosti dvadsiateho storočia.

Volá sa Umění jako sebepoznání lidstva a má 450 strán. Vydal ju starý Odeon, celé roky som ju zháňal, zaplatil by som za ňu kadečo a teraz ju mám zadarmo, lebo tam na mňa zrejme čakala. Je to mohutný artefakt v kvalitnej tvrdej väzbe s obrazom Pieta Mondriana na obale.

György Lukács, potomok maďarskej židovskej buržoázie, sa už v mladosti stal radikálnym ľavičiarom. Rebeloval voči otcovi-bankárovi aj rodinným zvykom. Mal blízky vzťah k Nemecku, kde študoval a práce v tejto knihe sú všetky výborne preložené Růženou Grebeníčkovou z nemčiny.

Medzi jeho priateľov patrili Max Weber, Stefan George či Béla Bartók. Thomas Mann ho naveky spodobil v postave jezuitského fanatika Lea Naphtu v románe Čarovný vrch.

Obrázok

Poznal sa s Trockým, Lunačarským aj s Leninom, ktorý ho ostro kritizoval za návrh dať väčšiu moc parlamentu a podporiť demokraciu.

Počas maďarskej revolúcie roku 1919 bol komisárom a nechal zastreliť osem ľudí. Neskôr sám mnohokrát tesne unikol smrti v tvrdých politických zápasoch. Viedol európske robotnícke hnutie, všemožne varoval pred fašizmom, kritizoval avantgardu, polemizoval, písal ako posadnutý.

Ani oženiť sa najprv nechcel, aby ho vzťah nevyrušoval od práce. „Mojím ópiom sú knihy a idey,“ napísal v liste na rozlúčku, keď uvažoval o samovražde.

Pred nacistami utiekol do Moskvy, kde ho počas brutálnych straníckych čistiek väznila, mučila a takmer popravila NKVD. Po vojne bol jedným z lídrov maďarskej revolúcie roku 1956.

Lukács presadzoval marxistickú estetiku, no nie dogmy, ale veľmi precíznu interpretáciu v širokých súvislostiach doby. Ako jeden z prvých sa zaoberal vplyvom kapitalizmu na umenie a premenou kultúry na komerčný tovar a dôsledkami, ktoré to pre ľudstvo bude mať. Vyvíjal sa, staršie práce často zavrhoval a prekonával novými.

Vystupoval proti Stalinovi už vtedy, keď diktátor ešte žil a skoro ho to stálo život. Viackrát opakoval, že Stalin vôbec nie je marxista a väčšina vrcholných komunistov takisto nie.

Lukács na rozdiel od nich Marxovo dielo detailne poznal, a preto sa staval proti totalite aj socialistickému realizmu, čo mu dogmatici nikdy neodpustili a dvakrát ho vylúčili zo strany. Systém vytvorený Stalinom označoval za „nehorázne zlo“.

Zďaleka nie všetkým jeho úvahám rozumiem. Vyskytli sa aj názory, že vo viacerých filozofických otázkach sa celý život fatálne mýlil. S množstvom jeho názorov nesúhlasím.

No jeho štúdie o Goethem, Balzacovi, Puškinovi či Thomasovi Mannovi alebo jeho teória románu („napísaná v stave vrcholného zúfalstva nad stavom sveta“) patria k tomu najlepšiemu, čo v literárnej vede poznám. Písal odborne, no zrozumiteľne, šiel do hĺbky a udivoval neuveriteľne podrobnými znalosťami diel.

Ako jeden z prvých vo východnej Európe napísal krátku monografiu o Solženicynovi, kde označil za „každodenný symbol stalinskej éry koncentračný tábor“.

Vďaka nemu som objavil Waltera Scotta či maďarskú modernu skupiny Nyugat. Učil som sa od neho lepšie interpretovať text a kontext. Jeho vplyv na celom svete bol obrovský, mal a má zástupy obdivovateľov aj kritikov. Žil v extrémnej dobe a spoluvytváral ju. Po všetkom, čo zažil, chápal tvorivosť ako zápas o prežitie a dôstojnosť človeka, ako rozpor medzi vojnou a mierom, smrťou a životom.

Netuším, ako mohol tento český výber roku 1976 vyjsť, keďže sa v knihe píše aj o spisovateľoch, napríklad o Kafkovi, ktorí boli v tom čase u nás zakázaní. Ale takéto projekty sa občas podarili.

Sovietska invázia do Československa roku 1968 Lukácsom hlboko otriasla. Krátko pred smrťou roku 1971 napísal: „Zrejme sa celý ten experiment, ktorý sa začal roku 1917, dobabral, a všetko sa musí začať odznovu na nejakom inom mieste.“

Niekto potrebuje k šťastiu veľa. Mne momentálne celkom postačuje táto kniha.

Na stredných školách

V priebehu dvoch týždňov som navštívil päť slovenských stredných škôl a mal som tam prevažne silné zážitky. Ozaj by som odporúčal, aby na gymnáziá pravidelne chodievali spisovateľky a spisovatelia, pretože inak tam veľmi chýba kontakt so živým, súčasným písaním.

Vôbec nerozumiem zámeru ministerstva školstva znižovať počty hodín literatúry v prospech gramatiky. Podľa mňa je to nezmysel. Ešte väčšmi sa škrtá čítanie, už sa prakticky vôbec neučia básne naspamäť, vraj študentov neradno zaťažovať, majú toho priveľa…

Čítať ďalej

Naum

Naum je príbeh o láske, umení a smrti, v ktorom sa životy hrdinov raz osudovo, inokedy voľne spájajú. Spoznáte zábavné a tajomné rituály na odľahlom vidieku, vyveziete sa na ufo na Moste SNP a navštívite bruselské Atómium. Nasadnete do nočného vlaku a na dunajský parník. Stretnete ženu-bábiku aj mladého filmára, ktorý v provincii dokončuje poslednú snímku. Zažijete zlomové udalosti, keď sa u nás písali dejiny svetového divadla, v kultovom klube nadišla divoká noc a v tvorbe budúcnosti nastala nová éra. Lebo svet má zmysel len vtedy, keď je príbehom.

”To sú najlepšie Hvoreckého texty. Takto sa mi to páči, takto ho chcem vidieť. Dlhé roky sme na stránkach Hvoreckého kníh stretávali literáta, v týchto troch poviedkach som nadobudol dojem, že som stretol človeka. Dúfam, že ho budem stretávať častejšie.”
Martin Hudymač, SketchBook

Prvá čítačka a krst knihy bude 7. novembra 2012 o 19:00 v KC Dunaj v Bratislave.

Čítať ďalej

Jazero

Čítal som na prvom literárnom festivale na lodi na Neziderskom jazere. Už som mal šťastie vystupovať kade-tade, ale toto bol výnimočný zážitok. Veľká stepná vodná plocha pretrvala milióny rokov a vytvorila unikát priamo uprostred strednej Európy. Toľko bocianov a rákosia som naposledy videl v dunajskej delte a toľko rôznych vodných vtákov hádam ani tam.

Z tŕstia sa vynárali nadčasové prízemné drevené hausbóty, ku ktorým sa dá dostať iba po mólach alebo na člnoch – u nás by tam už určite stáli trojposchodové monštrá s ilegálnymi prístupovými cestami a načierno naťahanou elektrinou. Rakúšania nie sú v ničom lepší ako my, ale už sa naučili, že bohatstvo neznamená, že všetko je dovolené, ale naopak je to veľká zodpovednosť a záväzok. Podľa mňa skutočne veľká krajina je tá, kde sa bohatí správajú skromne a s úctou k okoliu, a kde sa zákony dodržiavajú nie preto, že sa to musí, ale preto, že sa chce.
Obe plavby boli vypredané mesiac dopredu. Mestečko Mattersburg má sedemtisíc obyvateľov, a literárny dom s bohatším programom než Bratislava. Teraz sa dramaturgovia rozhodli vyjsť z pevniny na vodnú plochu a bol to úspešný krok. Počas prestávky sa degustovalo víno napríklad od rodiny Conradovcov, ktorí pestovali vinič už v barokových časoch.
Organizátori ma poprosili, aby som pozval aj slovenských novinárov, ale odpísal mi iba jeden jediný a ani ten napokon nedorazil. Nelákala ani účasť nemeckej literárnej hviezdy či veľkého rakúskeho talentu a dvoch prvotriednych kapiel.
Do tohto kraja kedysi prirodzene patril Prešporok, kým ho (čiastočne aj násilím) nepripojili k Československu. S výnimkou lacných pozemkov v pohraničí a outletu v Parndorfe, kam sa našinci chodievajú pobiť o tenisky, akoby Burgenland zostal tak ďaleko ako pred štvrťstoročím.

Povstane opäť aj literatúra?

V európskej literatúre sa v uplynulých rokoch opäť veľa píše o druhej svetovej vojne a to celkom inak ako v minulosti, za všetky spomeniem francúzske romány HHhH alebo Láskavé bohyne. Zaujímavé, že u nás nič. V minulosti sa o SNP písalo veľmi veľa, ale najmä pateticky a ideologicky a máločo prežilo svoju dobu. Cennými zostávajú Mňačko, Špitzer, Tatarka, Rozner a svedectvá o holokauste, napríklad Vyhasnuté oči od Manci Schwalbovej. No chcelo by to novú vlnu. Keď čítam dejiny Slovenského národného povstania, tam je všetko: veľká politika aj malí ľudia v nej, osudové okamihy dejín, hrdinstvo, zrada aj smrť. A málo známe fakty ako moslimský pluk SS na našom území alebo ukrajinské Waffen-SS, ktoré vypaľovali slovenské dediny. Aj svedectvá, z ktorých dodnes mrazí. Nacistický vyšetrovateľ priznal, že úradoval vo Francúzsku, na Balkáne aj v Poľsku, ale s toľkým udávaním ako na Slovensku sa nikde nestretol. A generál Hermann Höfle pred Národným súdom priznal: “Medzi slovenským obyvateľstvom sme vôbec nemuseli hľadať informátorov. Ľudia chodili sami…”