V stredu 3. júna 2009 som sa v Bratislave stretol s profesorom Ľubomírom Ďurovičom a jeho manželkou. Ak chcete spoznať slovenčinu, ktorou hovoríte a zvláštnu krajinu Slovensko, v ktorej žijete, oplatí sa túto osobnosť spoznať.

Človek s výnimočným osudom je asi najväčším žijúcim slovenským jazykovedcom a slavistom. Pochádza z evanjelickej rodiny zo Skalice, kde sa narodil roku 1925. Keď som videl a počúval, nemohol som tomu dátumu narodenia uveriť.

“Za svoje veľké životné šťastie pokladám, že som sa rozhodol ešte pred skončením ísť na jeden rok študovať do Prahy, ku vtedajším československým ‚otcom‘ štrukturalizmu,” napísal Ďurovič. 

Potom na jeden rok dostal štipendium na univerzitu do Osla. Vtedy ešte netušil, že sa táto krajina neskôr stane jeho útočiskom.

“Tam som podstatnú časť mojich dvoch semestrov strávil u profesora všeobecnej jazykovedy Alfa Sommerfelta… Diskusie s týmto skeptickým intelektuálom o tom, čo je a čo nie je gramatika jazyka, čo je a čo nie je gramatický význam, mali blahodarný vplyv, a to nielen na moje jazykovedné smerovanie.”

Pôsobil na najvýznamnejších svetových univerzitách (California, Yale, Florencia) a vytvoril obrovské dielo, ktoré naďalej rozvíja. S nadšením rozprával o plánovanej ceste na konferenciu na Ukrajine, kde bude prednášať o knihe Daniela Krmana Itinerarium (Cestovný denník) z roku 1711, čo je unikátny barokový cestopis v dejinách našej literatúry.

Prečítajte si o jeho živote v Československu a v emigrácii vo Švédsku v článku Odídenia a návraty profesora Ľubomíra Ďuroviča od Jána Benca. Teším sa na ďalšie objavovanie diela tohto autora. Daroval mi svoj výber štúdií O slovenčine a Slovensku. Ešte raz ďakujem!

Ako úvod do jeho tvorby odporúčam krátku esej Otcovstvo je spravidla neisté, v ktorej rozoberá, kto sa vlastne najviac zaslúžil, aby sa z takzvanej hornej zeme stal slovenský národ.

Jeho archív obsahuje významnú zbierku československých samizdatov, ktoré rôznymi dobrodružnými spôsobmi pašoval aj do starej vlasti – časť už odovzdal historikom a knižniciam.

Jeho manželka pani Ďurovičová okrem iného preložila fascinujúcu knihu svojej priateľky Žo Langerovej Vtedy v Bratislave – Môj život s Oskarom L., jedno z najlepších a najdesivejších svedectiev o stalinizme v Československu. S výtvarníčkou Janou Farmanovou pripravujeme textovo-vizuálny projekt pre galériu Krokus, v ktorom chceme tieto memoáre pripomenúť. Prečítajte si, čo o knihe napísal spisovateľ Pavel Vilikovský.

Ich dcéru Natašu Ďurovičovú som spoznal v septembri 2004 počas semestra na spisovateľskej Univerzite v Iowa City. Nataša tam prednáša svetovú literatúru i filmovú teóriu. Stali sme sa priateľmi, žiaľ, predovšetkým emailovými, ale sporadicky sa vidíme aj osobne. Nedávno sme spolu navštívili Maroko. Prečítajte si rozhovor, v ktorom sa o jej živote a práci dozviete viac.

Ďurovičovci sú elitou slovenskej inteligencie, hoci tento pojem sa akosi prestal používať, alebo získal priam pejoratívny nádych. Je smutné, že dedičstvo toho, čo sa nazývalo “slovenská inteligencia” (hlavne za uhorských čias) si teraz privlastňujú najmä rôzne matičiarske nacionalistické spolky, ktoré osobnosti ako profesor Ďurovič vylučovali z verejného diskurzu za totality a robia to aj dnes. Pritom práve od týchto najlepších ľudí svojej generácie je dobré sa učiť – jednoducho ich bez pátosu čítať alebo počúvať: zážitok z poznania je zaručený.

Ďurovičovci sú svetobežníci a zároveň hrdí Bratislavčania a Čechoslováci. Znova majú slovenské občianstvo a pravidelne sa vracajú domov – aj na voľby, vrátane tých sobotňajších do Európskeho parlamentu. Bolo mi cťou. Dúfam, že do skorého videnia!:)

Prečítajte si aj: Egon Bondy – Neprocitnu tady, až na jiným světě