Toto nie je recenzia festivalu, toto je laudatio, oslavná reč. Nedokážem sa od Wilsonicu odosobniť a hodnotenia nového ročníka ochotne prenechám väčším znalcom. Chcem na tomto mieste vyzdvihnúť človeka, ktorý za tým všetkým stojí.

Aj zakladatelia najnenávistnejších anti-bratislavských skupín na Facebooku asi uznajú, že to, čo Tibor Holoda s Wilsonicom dokázal, predstavuje v hlavnom meste obrovský úspech. Opravte ma, ak sa mýlim, ale neviem o nikom inom v jeho generácii, kto by s takým nasadením, odvahou a – bez pátosu – s láskou presadzoval v metropole na Dunaji dobrú vec: podujatie, aké u nás, ani v šírom okolí nemá obdobu.

Tibor pre svoj rodinný pôvod nemohol ako mladík študovať, skončil na príšernej, deprimujúcej priemyslovke a hudba mu zachránila život. Nikdy sa neviezol na módnych trendoch, ale tvrdohlavo šiel svojou cestou a prinášal – najprv malému, neskôr čoraz väčšiemu – publiku vždy niečo originálne a nové.

Hoci je to (ešte stále:)) mladý muž, nechce sa mi veriť, aká je tá cesta už dlhá: jeden z prvých dídžejov v strednej Európe, Rádio Ragtime, U.Club, Rádio FM a samozrejme, predovšetkým deväť rokov festival Wilsonic.

Zakaždým, keď akcia získala sponzora, mudrci vo fórach vyhlasovali, že je „dávno za vodou“. No Tibor podujatiu obetoval obrovské množstvo času, energie, súkromia a v neposlednom rade aj vlastných financií. Výsledok je obdivuhodný a fascinujúci, no je za ním nesmierna drina, ktorú si bežný návštevník nedokáže predstaviť.

Nedá sa povedať, že bratislavský primátor a jeho ľudia Wilsonic vždy iba odmietali. Nie, oni k nemu pristupovali s tým svojím nebotyčným oportunizmom, aký dobre poznáme z kauzy PKO a ďalších afér. Keď sa im Wilsonic hodil, chválili sa ním, najmä v cudzine, a keď sa im videlo, že to voliči chcú počuť, tak ho len zatracovali a znevažovali, pretože, napríklad „narúša nočný pokoj“. No faktom je, že keď dnes v Barcelone, Londýne alebo Berlíne hovoríte o Bratislave, nikto netuší, kto je Andrej Ďurkovský, ale mnohí vedia, čo je Wilsonic a kedy sa koná.

V ére rýchleho degenerovania zdravého rozumu, keď herci SND rumázgajú ako malé deti pri vypadnutí z tanečnej súťaže, keď divadlo Astorka uvádza ministra Maďariča, keď na Krištáľové krídlo nominujú Dušana Rapoša a hudobné ceny žne rok čo rok Kuly, sa mi vidí životne dôležité brániť posledné zvyšky normálnosti v kultúre na Slovensku.

Keďže kompetentní to, obávam sa, nikdy neurobia, aspoň touto formou rád vyzdvihujem a chválim prácu Tibora Holodu a jeho tímu. Ďakujem vám, priatelia, za skvelú akciu, za množstvo koncertných zážitkov a nezabudnuteľných žúrov, za vynikajúci zvuk, moderný dizajn, aj za to, že do Bratislavy už bežne a radi chodievajú Jazzanova, Nôze, Dani Siciliano a desiatky ďalších interpretov.

Čo vo mne napokon zostáva zo všetkých tých dojmov na hudobnom festivale? Pocit, že som sa trochu, ale predsa zmenil, že na niektoré melódie, rytmy, zvuky, hlasy, ale aj stretnutia a rozhovory už nikdy nezabudnem, že so mnou zostanú až do konca. A v tom je najväčšia sila hudby a umenia vôbec. A som presvedčený, že tento festival zmenil aj mesto, v ktorom sa koná – k lepšiemu.

Týmto Tiborovi Holodovi symbolicky udeľujem Vyznamenanie za zásluhy o rozvoj Bratislavy a jej hudobnej scény.