V spoločenskom vozni. Tak trochu iný článok

Nedokážem spočítať, koľko ráz som cestoval vlakom z Bratislavy do Prahy a späť. Otupná štrapácia najpomalším Eurocity v dejinách železničnej dopravy trvá nekonečne dlho.

Klimatizácia funguje tak, že nikdy neviem, či si mám obliecť oteplovačky alebo plavky. Už pri Břeclavi mám dojem, že som vo vydýchanom vzduchu strávil osem hodín a pri Brne som presvedčený, že sedím na zadku druhý deň.

spolocensky_vozen_01

Za Pardubicami prestávam veriť, že cieľ skutočne existuje a už si vôbec nepamätám, kam mierim. Stanica sa rozplýva na kafkovskú kulisu, kde sa mi na nástupišti vysmejú dvaja páni v oblekoch, zatknú ma a odvedú na popravisko, za čo sa im vrúcne poďakujem.

Poznám každú moravskú dedinku, ktorej insitný názov sa stáva predmetom nechutných vtipov a najprízemnejších narážok – nič iné už nedokážem. Na trase som zhltol toľko inak neprečítateľných klasikov, že za väčšinu svojich literárnych znalostí ďakujem rachotiacim koľajám, ktoré sa strácajú v českom nekonečne.

Ešteže vznikli palubné časopisy! Vďaka nim sa vlak mení na Šinkanzen a cesta ubieha ako nič. Najnovšie číslo malo na obálke titulok Práce je mým koníčkem (strojvodca) a vnútri prílohu s titulkom Práce je mým koníčkem (bývalá Miss).

No ani táto výnimočná nápaditosť pri vymýšľaní názvov nedosahovala kvality hlavného článku Spoločenský vozeň čaká na svoj objav. Dvojstranu som si vytrhol a uložil doma medzi najväčšie cennosti svojej knižnice, signované romány od Cormaca McCarthyho, Williama Gibsona a Príručku Kapitána Kirka o ženách zo Star Treku.

Odteraz už do Prahy cestujem iba v Spoločenskom vozni, ktorý pri uvedení na trh sprevádza slogan Tak trochu iné cestovanie…

Originálny kreatívny počin autorov z košickej firmy Wagon Slovakia hlboko zasiahol moje vnímavé vnútro. Pristihol som sa, ako si headline adaptujem pre rôzne životné situácie. Píšem tak trochu iný román, práve sa začal tak trochu iný deň, idem si navariť tak trochu iný obed a vôbec všetko je tak trochu tak trochu iné.

spolocensky_vozen_5

Spoločenský vozeň poskytuje „tanečný priestor pre viac ako dvesto lyžiarov“ aj „bohoslužby priamo vo vlaku prenášané do ostatných vozňov“ a má „protišmykovú podlahu“. Dosiaľ sa mi často stávalo, že keď som sa vracal zo svahu a tancoval som v lyžiarkach na omšové chorály, padal som ako vrece zemiakov.

Party_21

Ako dobre ilustrujú kvalitné propagačné zábery, divočina na žúroch v Spoločenskom vozni necháva kluby ako manchesterská Hacienda roku 1983 a bratislavský U.Club okolo 1994 ďaleko za sebou. Ak patríte k tým, ktorí sa dokážu zabávať aj bez nealka, pevnú oporu pre vaše čelo poskytne mohutný bar (má tvar „Účka“!). Laser sa javil pomerne bezpečný, ale pre istotu som pred ním uhýbal očami. Karaoke mikrofóny fungovali. Bez takýchto vymožeností sa „pútnický vlak“ vôbec nemôže vypraviť.

Meno dídžeja s ekstatickým výrazom na tvári sa mi ani po dlhých rokoch intenzívneho záujmu o tanečnú scénu nepodarilo uhádnuť. S istotou vyhlasujem, že ide o hviezdu svetového formátu, a určite to nie je Carl Cox.

V prípade záujmu o jazdu v Spoločenskom vozni kontaktuje inžiniera Fredinanda (to nie je preklep) Ginelliho na košickom telefónnom čísle 2295047. Fredinand vám „pômôže pretransformovať vaše predstavy o mimoriadnej preprave na skutočnosť“. Ja som sa už tak trochu pretransformoval. Cesta Bratislava – Praha a späť je mým koníčkem.

spolocensky_vozen_04

K téme: Žákovic – tak trochu iný festival, Tak trochu iný truck, Tak trochu iný cestopis, Tak trochu iný byt,  Borat: trochu iný film, Tak trochu krvavý šport …

Reklamy

Napíš komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s