Vždy som sa chcel nadchnúť pre veľkonočné sviatky, ale nikdy mi to nešlo. Predĺžený víkend som v detstve trávieval v horách na strednom Slovensku, kde vtedy hrozivo stúpal detský alkoholizmus – ten dospelácky už nemal kam, pretože dosiahol úroveň, pri ktorej by si zo zdesenia dali panáka aj nezlomní abstinenti.

Pod tlakom rodinného násilia som sa vybral do susednej doliny šibať. Hoci v Bratislave už pár týždňov trvala jar, tam ešte na severných svahoch ležal sneh a v noci bežne mrzlo. Neznáme, no zrazu otvorené domy tajomne voňali po zabíjačke, presladených koláčoch, divo behajúcich sliepkach a plastových zásterách. Na návšteve u cudzích nikoho nezaujímal môj pletený bič z vrbových prútov kúpený na trhovisku Miletičová, a nikto netušil, že symbolicky vítame jar a pripomíname si vzkriesenie, ale všetci túžili vedieť, koľko vydržím. Dospelí miestni hľadeli na malého chlapca z Bratislavy so zmesou neskrývaného pohŕdania, škodoradosti a chorej zvedavosti, tak ako sa dnes v televízii pozerá na Eurovíziu.

Mal som osem rokov a na umakartový obrus predo mňa položili pohárik borovičky plný tak, že pretekal. Myslel som si, že ide o žart, ale ostatné deti v mojom veku, aj mladšie, už mali svoj štamprlík dávno vypitý, práve dostali ďalší a viacerí rodičia už ležali pod stolmi. Koniec koncov, bolo skoro osem hodín ráno. Z majoliky trčali korbáče, len o trocha menšie ako elektrické stožiare, vyzdobené krikľavými mašľami a s rukoväťami ako poleno.

Fľaša nemala etiketu. Nápoje sa pálili zo všetkého, čo sa našlo v stodole, pričom na severnom Horehroní sa urodilo len pramálo ovocia a zeleniny, zato sa tam pravidelne premnožovali hlodavce.

Po dvoch pohárikoch som nevedel, kde je sever. Prúty korbáčov sa mi pred očami skrútili do zložitej mandaly a tie haluze by ani najslávnejší pletači nerozmotali. Výraz, ktorý sa mi pri pregĺganí zjavoval na tvári, by si pozorovatelia určite fotili, keby vlastnili fotoaparát a zdieľali by ho aj na Ťvíteri, keby takô volačô onehdá jästvôvalô.

Nikdy nezabudnem na pestrú zmes husto nastavaných štamprlíkov na kredenci, na tú rozmanitosť tvarov, vzorov, veľkostí a farieb, ani na absurdne nežné názvy ako čaprták či kalíštek. Keby náš národ s rovnakou vynachádzavosťou pristupoval napríklad k vydávaniu kníh, slovenčina dávno patrí medzi globálne literárne jazyky.

Občas sa hlučne dostavil jednotlivec, ktorý ešte vládal stáť na nohách, bleskovo vykonal sériu telesných trestov na osobách ženského pohlavia a potom ich hodil do potoka, pričom všetci sa tvárili, že údery aj ľadová vrstva na hladine sú len symbolické, a za odmenu dostal prekvapivé množstvo zdobených vajec, stužiek a kde-tu aj za božtek na líčko – znesie vám vajíčko.

Vraj sa na Veľkú noc tak strašne pilo preto, lebo sa predtým držal pôst, ale mne sa zdalo, že len štyridsať sekúnd, nie dní. Keď som bol veľmi malý, sprevádzal ma na šibačke aj môj starý otec Kirchmayer, ktorého dedinčania vítali družným oslovením „Vitaj, Židák!“

Hrdinom dňa sa stal chlapec, ktorý si vyšibal kindervajco, ale to sa väčšinou podarilo len vnukom predsedu miestnej pobočky KSS.

Keď sa už sťal každý, začala sa tradičná hádka, kto statočnejšie a dlhšie partizánčil. V regióne totiž bojovali v SNP úplne všetci, pretože to znamenalo rôzne výhody podľa paragrafu o odboji, vrátane mužov a žien, ktorí mali v auguste 1944 iba niekoľko týždňov alebo mesiacov.

Ešte väčšiu traumu, a tá trvá dodnes, mám z cesty domov autom na Veľkonočný pondelok. Triezveho človeka som si už ledva pamätal. Rozgajdané postavy pri vidieckych cestách s igelitkami Jednota v rukách, trčiacim šibákom a nechutným sprejovým Fáčkom alebo zaprášenou kolínskou sa klátili rovno pod kolesá.

Keď šofér takého chlapa v plnej rýchlosti zrazil, dotyčný si to sotva všimol, o chvíľu vstal, hodil šabľu a ďalej rapotal halucinačné rečňovanky ako „Už sa vajcia obliekajú“ alebo „Halúzkou po zadku, pálenku odzátkuj“, pri ktorých by si aj Charles Bukowski prvýkrát v živote hrkol pohár minerálky.

O dom ďalej sa už Marienka alebo Boženka triasla, že ju junák o chvíľu hodí do dedinskej riečky, a zároveň schizofrenicky dúfala, že jej dvere neobíde, pretože by sa musela za pecou červenať. Vášeň národa pre gramatické rýmy sa prejavovala výkrikmi nepríčetných pocestných: Tým, čo nosia sukničky, veľa čerstvej vodičky, tým čo nosia nohavice, veľa dobrej slivovice!

Pri hrôzostrašných scénach na vozovke som už aj ja na zadnom sedadle opakoval: Na tie sviatky Veľkej noci, buď nám pánboh na pomoci!

Prijmite môj pozdrav krátky, na Veľkonočné sviatky! V zdraví ich dobrom preži, veselý, šťastný a svieži!

Prečítajte si aj: Vianoce na povale. 1984.