Horehronie som od detstva navštívil, odhadujem, asi dvestokrát. V regióne od Prašnice cez Staré Hory až po Španiu dolinu poznám nejednu zákrutu, chalupu aj krčmu, ale tých je málo, rovnako ako ľudí. Alkohol sa predáva podomovo. Na Bielu sobotu o druhej poobede som na susedovom priedomí uvidel lyrické pôstne zátišie. Skúste uhádnuť, čo už bolo vypité.

V uplynulých rokoch som výlety rozšíril aj na Považie. Tentoraz som objavil zdevastovanú kalváriu nad Považskou Bystricou, pre ktorú sa hodí pôvodný latinský význam miesto lebiek. Na vrchu krížovej cesty stála pod barokovou oblohou kaplnka svätej Magdalény z roku 1806. Sochy ktosi rozbil, obrazy rozkradol a interiér rozobral. Svätá agónia. A to v meste, ktoré má oficiálne dve historické pamiatky.

Za kopcom leží obec, kde vládne starosta za KSS. To nie je preklep.

Počúva sa iba Rádio Hey. Moderátor hrdo vyhlásil, že aj u nich playlisty zostavuje počítač – zrejme zaseknuté Péemdéčko 85, ktoré do zbláznenia chrlí do éteru Kristínku, Nenapovídej a Sme také, aké sme. Spomenul som si na spor o smerovanieRádia FM a pripadal som si ako na inej planéte.

Polozabudnuté príbuzné z tretieho kolena upiekli na Veľkú noc sladký útvar, pri ktorom som nevedel, či mám do činenia so srnkou, leopardom škvrnitým alebo sa sfinga vyhádzala. Večeralo sa pri televíznych novinách na Jojke, ktoré som pozeral prvý a verím, že aj posledný raz v živote, inak by som žil v presvedčení, že svet definitívne zošalel.

Radšej som utiekol do prírody, kde som naďabil na mravenisko ako zo Simakovho románu Mesto.

Na stromoch viseli insitné maľby, akési biedermeierové rokoko v ráme ako od Josepha Beuysa.

Veľkú radosť mi ako vždy urobilo stretnutie s kamarátom pánom Martinkom z Jelenskej doliny, ktorý má oveľa krajšie a hustejšie bokombrady ako Elvis. Tento muž chrlí pri pasení oviec vety ako „Medveď ovcou nepohrdne.“ alebo „Baran sa nažrať musí.“

O takýchto sentenciách márne sníva Boris Filan, ktorý by ich ihneď vydal ako aforizmy v náklade 38 000 kusov a potom by ich až do smrti opakoval v relácii Pálenica a v troch ďalších zábavných programoch, pravdepodobne aj s hosťom Jožom Rážom, ktorý by sa na nich hlasno a dosť hrôzostrašne chechtal.

Pán Martinka sa v januári stal členom Mužského baníckeho speváckeho zboru, do ktorého sa už podarilo zverbovať pätnásť chlapov. Plánujú si dať ušiť aj biele uniformy a čiapky. Manželka jedného člena síce pri zmienke o cennej kultúrnej aktivite utrúsila čosi o pravidelnej chľastačke a zberbe alkoholikov, ale reči sa hovoria a pesničky sa spievajú: Smrtonosné živly bane, tie zráňajú naše dlane!

„Poď na jeden Lesný vánok!“ prehováral ma pán Martinka.

Nápoj mal farbu moču a vôňu po temných horkých bylinách. Štrngli sme si a exol som. Drink som hneď premenoval na Uragán a jeho spaľujúcu trpkú chuť cítim v ústach ešte aj teraz. V ten deň som sa už síce nedostal k testovaniu nového ďalekohľadu, zato som mal pomerne zdravú farbu v lícach, úsmev na tvári a už som sa tešil, kedy tam prídem zas.

Prečítajte si aj: Lom nad Rimavicou: Provincia