Všade cudzinec, všade doma

V slovenčine vyšli Cesty do Ruska a Hotel Savoy od Josepha Rotha

Jednou z charakteristík východnej Európy je, že do nej nikto nechce patriť. Aj na Slovensku sa radi oháňame stredoeurópanstvom, horšie to už je pri napĺňaní tohto termínu obsahom. Milan Kundera vo svojej slávnej eseji Únos západu definoval strednú Európu ako „zmenšený model Európy, vytváraný podľa jediného pravidla: čo najviac rozmanitosti na čo najmenšom priestore“ a „neistú oblasť mezi Ruskom a Nemeckom, obývanú malými národmi“.

Ideu jednotného slovanského sveta označuje Kundera za dejepisné klišé a za spájajúci prvok pestrého regiónu považuje židov: „Nijaká iná časť sveta nebola tak hlboko poznačená pôsobením židovského génia. Židia, všade cudzinci a všade doma, boli v dvadsiatom storočí v strednej Európe hlavným kozmopolitným, integrujúcim živlom.“

Kundera obviňoval zo zániku strednej Európy, ktorý si podľa neho západ vôbec nevšimol, najmä Sovietsky zväz. No už Milan Šimečka mu v známej polemike vysvetlil, že by sa „nemalo zamlčiavať, že na začiatku konca stredoeurópskej tradície nestálo Rusko… Predovšetkým zo šialených činov nacistov vyplynulo, že sa národy regiónu stali obeťami a outsidermi dejín. Nádor vyrástol v západoeurópskych dejinách… Zvyšky dodýchali v ruskom náručí.“

Stopy zmiznutej krajiny najlepšie uchovala literatúra. K pilierom stredoeurópskeho kánonu patrí rozsiahle dielo Josepha Rotha, ktorý sa narodil roku 1894 v mestečku Brody vo východnom Haliči.

Joseph-Roth

Vyrástol v židovskej rodine a vlastný pôvod aj neskorší život rád okrášľoval rozmanitými legendami. Sotva dvadsaťpäťročný príslušník stratenej generácie už mal za sebou štúdium, exil na západ, desivú skúsenosť prvej svetovej vojny aj zajatecký tábor v Rusku.

Po rozpade habsburskej ríše našiel nový domov vo Viedni, kam prvý raz prišiel už roku 1913 na sionistický kongres. V medzivojnovom období však metropola na Dunaji neposkytovala prisťahovalcom idylický život.

„Je dosť ťažké byť Ostjude (žid z východu), ale niet tvrdšieho osudu, ako byť Ostjude outsider vo Viedni.” Potýkal sa nielen s antisemitizmom, ale aj s povýšenectvom západných židov.

Napriek solitérstvu sa postupne etabloval a vypracoval sa medzi najlepšie platených autorov v nemecky písaných novinách. Pritom ako veľký frankofil pôvodne plánoval tvoriť vo francúzštine.

Jeho formálne klasické romány (Hotel Savoy, Jób) vychádzali v denníkoch na pokračovanie, a tematizovali návrat mladých, no už životom ťažko skúšaných hrdinov ku koreňom, zmätok človeka v modernom svete alebo hľadanie nového domova. Postavy, zväčšia synovia, večne čakajú, alebo blúdia, no riešenie ich krízy neprichádza, prevláda odcudzenie, sklamanie, vykorenenosť. Západ nie je splneným snom o slobode, ale novým getom.

joseph_roth_hotel_savoy

Rothovu rozpoltenosť charakterizuje, že články a reportáže písal pre liberálne aj konzervatívne denníky, ale tiež pre ľavicový plátok Vorwärts, kde sa podpisoval Červený Joseph. Jeho politické názory sa dynamicky vyvíjali, od anarchizmu cez komunizmus až po monarchizmus. Na jeho pohrebe roku 1939 sa medzi trúchliacimi takmer strhla bitka, keď si ho tri rôzne názorové prúdy chceli naposledy privlastniť. Roth sa považoval za „katolíka so židovským mozgom“ a východoevropské židovstvo ho raz fascinovalo, inokedy mu naháňalo hrôzu.

Nenávidel nacionalizmus a cnelo sa mu za Rakúsko-Uhorskom: „Môj bývalý domov, monarchia… to bol veľký dom s množstvom dverí a izieb pre hŕbu rozličných ľudí. Tento dom rozdelili, zničili a nechali schátrať. S tým, čo tu je teraz, nemám nič spoločné. Som zvyknutý žiť v dome, nie v kabínke.“

Žil rýchlo a divoko, veľa pil, ale aj písal (stihol dvadsať kníh) cestoval, striedal hotely aj ženy. Málo čítal, pričom sa rád odvolával na Karla Krausa: „Spisovateľ, ktorý trávi čas čítaním, je ako čašník, ktorý trávi čas jedlom.”

Podobne ako Feuchtwanger, Gide či Kisch aj Roth prechodil Sovietsky zväz krížom-krážom. Cestovať do vtedy jedinej komunistickej krajiny na svete priťahovalo mnohých, pričom väčšina z nich na to kruto doplatila. Rothove kritiky filmu a divadla sú dodnes obohacujúce, portréty ľudí živé, postrehy o propagande a médiách objavné.

Zvlášť vydarená je správa o plavbe po Volge – na tú istú trasu sa o polstoročia neskôr vydal Bruce Chatwin. No na Rothových reportážach Cesty do Ruska z rokov 1919 až 1930 fascinuje, ako sa autor vo väčšine politických odhadov kruto zmýlil.

roth_cesty_do_ruska_12_archiv

ZSSR už podľa neho vyriešil väčšinu zásadných problémov: hlad, nacionalizmus, antisemitizmus, vzdelanie, postavenie žien, dokonca aj sex. Blížiace sa hrôzy tuší, ale akoby si ich nechcel pripustiť.

V zásadnej veci však Roth triafa do čierneho, keď vysvetľuje, že Sovieti nepriniesli nič zásadne nové, nezrodil sa nijaký iný, nebodaj lepší človek, je to len variant malomeštiackeho jednotlivca v neslobodnej krajine. V roku 1905 charakterizoval Trockij Rusko ako „zvrátenú kombináciu ázijského biča s európskou akciovou burzou“.

Aj východný žid Roth sa z východu vrátil zatrpknutý, lebo jeho ideály, čo sa mali v bývalej domovine naplniť, stroskotali. Lenže na západe medzičasom „nastala ríša barbarstva“, „vládne peklo“, „blížime sa k veľkým katastrofám,“ zveril sa v liste súputníkovi Stefanovi Zweigovi. Akoby to napísal včera.

Knihy Hotel Savoy a Cesty do Ruska preložila Zuzana Demjánová a vyšli vo vydavateľstve Premedia.

One thought on “Všade cudzinec, všade doma

  1. Pre zaujemcov, Chatwinova Volga vysla v casopise Fragment v roku 1998, dvojcislo 1-2. Peter

Napíš komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Log Out / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Log Out / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Log Out / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Log Out / Zmeniť )

Connecting to %s