1. kapitola: Premena

Prvý deň s novými cestujúcimi považoval za zlomový. Martin sa v to ráno prerodil na svojho dvojníka a zbavil sa každej čiastky svojej predchádzajúcej osobnosti. Tento pozoruhodný divadelný ťah, psychologickú mágiu, za tri roky vypracoval – s pomocou firmy – takmer do dokonalosti. Letisko ako medzipriestor medzi dvoma svetmi sa na ten prechod ideálne hodilo.

Začal tým, že nasadil komerčný úsmev. Potom sa mu zmenil hlas, nervózna kadencia prejavu sa upravila do ľahkosti, aj roztržitosť v gestách zmizla, a nahradila ju ráznosť a presnosť naučená na kurzoch. Stal sa z neho celkom iný človek, jednoduchší, menej vzdelaný, s inými záujmami, ktorý takmer nečítal beletriu, miloval šport aj americkú rockovú hudbu, a najmä svoju fiktívnu snúbenicu a rodičov, ktorí odrazu opäť žili a vyslovoval s dokonalou intonáciou, ešte americkejšou ako americká. Používal len dĺžkové miery palec a míľa, o nafte hovoril v galónoch, o váhe v librách a teplotu udával vo Fahrenheitoch.

V širokých dverách sa objavili prví turisti. Martinovi sa pred očami vynoril obraz, ako keď na prázdne javisko divadla vystúpia herci a vdýchnu priestoru a času život. Rozpoznal ich okamžite a navyše mali mnohí – ako im telefonicky odporučili už doma – okolo krku menovky s neodmysliteľným logom cestovky. Dvojice dôchodcov na prvý pohľad prezrádzali svoj americký pôvod, iné sa snažili pôsobiť európskejšie, alebo aspoň tak, ako si európskosť predstavovali.

Starci a stareny kŕčovito zvierali vozíky dovysoka naložené ťažkou batožinou. Buď uplácali letiskových pomocníkov, pretože nevládali náklad tlačiť, alebo sa s ním horko-ťažko vliekli.

Prvý mužíček, ktorý k Martinovi dorazil, drobný Newyorčan Erwin Goldstucker, mal zbrázdenú tvár a na hlave úbohé chumáče vlasov. Zostarol tak, že skoro zmizol, ale niečo nehmatateľné mu dodávalo dôstojnosť. Pri chôdzi si pomáhal bielou slepeckou paličkou.

„Dobrý deň! V mene cestovnej kancelárie American Danube Cruises vás srdečne vítam na dovolenke, ktorá, verím, bude najkrajšou vo vašom živote. Moje meno je Martin Roy a mám vašu cestu organizačne na starosti. Ďakujem vám, že ste si vybrali našu spoločnosť, pre ktorú s hrdosťou pracujem. Prosím vás teraz o trocha trpezlivosti, len čo sa dostaví dosť ľudí pre jeden autobus, zamieri celá vaša skupina priamo na loď America!“ uvítal ho Martin.

Ďalší muž, Jeffrey Rose, pochádzal z Michiganu a s výnimkou trsu tvrdých sivých myšacích vlasov uprostred hlavy celkom oplešivel. Oči mu slzili a tvár nadobudla v letiskovom osvetlení mŕtvolný odtieň. Letargické pohyby sa nevyznačovali nijakou silou.

„Už sme v Európe?“ spýtal sa Jeffrey.

„Presne tak, pristáli ste v Mníchove, v Bavorsku,“ odvetil Martin.

„Chvalabohu,“ odvetil Jeffrey. „A oslovuj ma Jeff. Tak mi hovoria aj v našom klube Anonymných alkoholikov.“

„Dobre, Jeff.“

Jeffova žena Ashley musela byť kedysi pekná, no celá sa scvrkla a zvráskavela.

„Prosím ťa, pije sa na tej lodi?“ spýtala sa Ashley.

„Myslíte alkohol? Pije,“ priznal Martin.

„Myslela som si. Čo už, budem na muža dávať pozor.“

„Rád vám pomôžem. S alkoholikmi na lodi mám bohaté skúsenosti,“ zašepkal.

Martin zopakoval svoje privítanie a už sa naňho valili ďalší turisti. Náročná a zradná práca ho čakala celý deň. Pasažieri prilietali na smrť unavení, hladní, smädní, potrebovali ísť na záchod, zobrať lieky a hlavne sa všetkého panicky báli: počasia, eura, vreckárov, nevoľnosti z časového posunu…

Invalid s nehybnou nohou sa triasol a kašľal a vážne hrozilo, že každú chvíľu spadne na zem a možno aj zomrie Mal sploštený nos a prasacie oči, nos pokrytý bradavicami a strapaté bokombrady. Keď sa nepríčetne zachichotal, odhalil fľakaté zuby. No horúčkovité oči hľadeli hrdo.

„Som John Stansky z Illinois, vietnamský veterán,“ predstavil sa muž a tiekli mu sliny.

„Veľmi ma teší, John. Vitajte, hrdina! Je pre mňa cťou pre vás pracovať,“ odvetil Martin prívetivo, hoci ho takmer naplo. Dokonca zasalutoval a Amík mu to opätoval.

„Zastrelil som vyše dvesto Vietnamcov,“ povedal John.

„Pozoruhodné,“ odvetil zmätene Martin. Tú informáciu skutočne nepotreboval.

Stanského partnerka Lucy mala bujnú hrivu, ktorá jej siahala do výšky osem centimetrov okolo hlavy. Jej tučné nohy pripomínali rôsol a vrásnili ich kŕčové žily, hrubé ako šnúry na bielizeň.

„Manžel hovorí pravdu. Dostal aj metál,“ doplnila Lucy.

„Zaslúži si ho ako málokto,“ pritakal Martin. „Prosím vás, milí manželia Stanskí, už ste sa zúčastnili na plavbe po Mekongu, ktorú organizuje ADC?“ spýtal sa Martin.

Ihneď si však uvedomil absurdnosť svojej otázky – predstavil si, ako sa John Stansky na letisku v Saigone chváli, koľko príslušníkov Vietkongu zabil.

„Nie, tú sme si ešte nekúpili,“ odpovedal John.

„Rád vám počas plavby ukážem katalóg,“ uzavrel Martin s úľavou.

Dvaja páni dorazili k pultu na invalidnom vozíku a piati prišli o barlách. Mnohé ženy sa opierali o teleskopické palice, aby sa vôbec udržali na nohách. Starček Arthur Breisky dokonca potreboval prenosnú striebornú kyslíkovú bombu na kolieskach, chodil osamotený, fajčil jednu od druhej, v prestávkach medzi šlukmi dýchal do masky a strašil okolie.

Starí ľudia väčšinou vyzerajú hrôzostrašne. Šíri sa z nich vôňa podobná pachu zimného šatstva, ktoré celú jar a leto odpočívalo v temnej dubovej skrini. Martin sa v ich prítomnosti snažil dýchať ústami, a všemožne sa vyhýbal objatiam, ktoré Američania zbožňujú. Uslzené oči majú plné bolesti a nešťastia, ústa sa zmenia na zlátaniny koruniek, kanálikov na koreňoch a implantátov. Zvráskavené ruky pokryjú pečeňové škvrny a pre opuchy na kĺboch sa články prstov hrozivo vykrivia. Chlpy rastú všade a závratne rýchlym tempom, čo je hrozný paradox, pretože inak sa všetko spomaľuje – pohybom a rozhodnutiam dominuje senilná sebeckosť, u mnohých neúmyselná.

V starobe sa všetko ošúcha dotenka. Pokožka sa prizná ku škodám, ktoré napáchali mráz a slnko, chrupavka stráca silu a kosti sa o seba nebezpečne trú. Napriek tomu títo ľudia často a radi chodievali na dlhé dovolenky, hoci let, pobyt na lodi, presuny autobusmi, prehliadky miest a pochody dali zabrať aj oveľa mladším, Martina nevynímajúc. Ako keby hrozivá blízkosť smrti hnala Američanov uvidieť v Strednej Európe, čo dosiaľ nestihli. Na loď sa ich zmestilo stodvadsať, pričom každý z nich zaplatil za dvadsaťdňovú cestu loďou z Regensburgu až do delty Dunaja v Rumunsku vyše osemtisíc dolárov.

Kto túži vyraziť na európske rieky ako cestujúci v exkluzívnej triede, potrebuje veľmi veľa peňazí a očakáva za ne náležité služby. Títo ľudia už na dovolenkách zažili všetko: pláže na umelých ostrovoch v Tichomorí, spanie v podmorských hoteloch aj lyžovanie na krytej zjazdovke uprostred arabskej púšte. Američania naplno prázdninujú až vo vysokom veku, dovtedy tvrdo pracujú. Keď Európania už len odovzdane čakajú na smrť, obklopení domácimi zvieratami a nenávidení vlastnými deťmi aj susedmi, vtedy idú Amíci konečne do sveta.

Priemerný vek pasažiera vypočítala firma na sedemdesiattri rokov. Vyskytli sa však aj deväťdesiatroční. Na prvej ceste mal Martin v skupine storočnú starenku z New Yersey, ktorá zomrela počas plavby, keď sa snažila doterigať na Hlavné námestie v Linzi.