Smrť nemeckého režiséra Christopha Schlingensiefa slovenské médiá takmer nezaznamenali, čo vypovedá o úrovni nášho kultúrneho spravodajstva. Hoci globálny svet chrlí týždenne desiatky nekrológov, sotva pocíti európska kultúra toho roku väčšiu stratu. Elfriede Jelinek uviedla, že odišiel „jeden z najväčších umelcov všetkých čias“ a nepreháňala. „Vždy som si myslela, že niekto taký nemôže zomrieť. To je akoby zomrel samotný život,“ dodala Jelinek. Autorova inscenácia jej hry Bambiland už patrí do dejín a sporadicky ju môžete vidieť aj u nás na niektorom nemeckom programe, ak vám ho nevymenili za TV Rybárstvo & poľovníctvo.

Osobnosť ako Schlingensief na našej divadelnej scéne, až neznesiteľne plnej konformizmu, nemáme. Hoci sa najprv venoval filmu, už mladý sa stal postrachom a fenoménom nemecky hovoriaceho divadla. Dokázal, že javisko môže byť aj dnes priestorom pre rozvíjanie avantgardy. Ako umelec bol v pozitívnom zmysle slova radikálny a robil si zväčša, čo chcel. Pripomínal rebelantského génia z éry romantizmu, ale pritom bol skrz-naskrz súčasníkom, hoci sa na svete cítil cudzincom.

Od zbožňovaného Richarda Wagnera prevzal ideu totálneho umeleckého diela, ale svoj gesamtkunstwerk netvoril v ideálnom chráme pre elitu, ale preniesol ho do ulíc. V policajnej uniforme realizoval roku 1997 v Hamburgu svoju Nemožnú vášeň (Passion Impossible), kde dal hlavné slovo bezdomovcom a sociálne vylúčeným.

Ako politický provokatér rád prenikal do masových médií, kde šíril menšinové témy. Snímky „Sto rokov Adolfa Hitlera“ a „Teror 2000 – Nemecko ako jednotka intenzívnej starostlivosti“ šokovali verejnosť a búrali tabu o vlastnej minulosti aj o rovnosti občanov. Jeho nekonvenčné divadelné inscenácie našli útočisko v berlínskej Volksbühne, v deväťdesiatych rokoch kľúčovej scéne pre nové režijné trendy. Kedy som len mohol, chodil som sa tam zregenerovať z deprimujúcej slovenskej dramaturgie.

Rakovinu pľúc mu zistili začiatkom roka 2008. Knižne vydaný denník chorého Také krásne nemôže byť ani nebo! má šancu stať sa popri Susan Sontag klasikou šibeničného žánru. Vážnemu ochoreniu venoval aj divadelný projekt Cirkev strachu.

Najviac na mňa zapôsobil jeho Parsifal, uvádzaný v rokoch 2004 až 2007 v Bayreuthe. Novodobé pašijové hry, minimalistický príbeh o sebazaprení a vykúpení, interpretoval Schlingensief makabrózne, desivo a plne v súlade so svojím chápaním divadla ako mystického rituálu. Netvrdím, že som jeho verziu opery plne pochopil, ale v tej autentickej výpovedi som našiel odkazy na germánske mýty, estetiku nacizmu, kult smrti, ľavicovú revoltu, Fassbindera aj Stalingrad. Ten zážitok vo mne zostane navždy.

Na sklonku života zriadil v africkom Burkina Faso prvú opernú dedinu a s tamojšími umelcami naštudoval operu Luigiho Nona. Veľmi chcel žiť, no 21. augusta 2010 zomrel štyridsaťdeväťročný. Česť jeho pamiatke!

Rozhovor, ktorý s režisérom viedla moderátorka a spisovateľka Charlotte Roche:

Schlingensief a Harald Schmidt v šou Talk 2000