Ej, prisám, znáte sa sekať!

Pozrel som si filmového Jánošíka z roku 1921 a pripadalo mi to, akoby časti scenára včera napísali diskutéri zo Sme.sk, ktorí schvaľujú zločin Ľubomíra Harmana, alebo holé hlavy z Pospolitosti v posilňovni pri miešaní steroidových nápojov.

Prvý slovenský celovečerný film je pozoruhodný aj hrozivý. Nakrútili ho americkí Slováci Jaroslav a Daniel Siakeľovci v Blatnici. Antisemitizmus a šovinizmus sú v diele také zjavné, až som sa čudoval, že ho v TV vysielali bez špeciálneho upozornenia.

Maďarov film zobrazuje ako veľmi zlých a veľmi fúzatých ľudí, ktorí vedú „bujný zemiansky život“, čiže jedia hrozno, vysedávajú na kožušinových stoličkách a debatujú. Taký životný štýl by neprežila ani Lindsay Lohan.

Až keď sa na scéne zjaví komiksová karikatúra feudála, gróf Révay, ide do tuhého. Zdecimovaných Slovákov so sombrerami na hlavách zdierajú uhorskí drábi ešte drsnejšie ako teraz talianska firma šičky v Hencovciach. Rurálna atmosféra vonia slivovicou, slaninou, latrínou a derešom, na ktorom Jánošík-otec dostane päťdesiat palíc a zomrie.

Židov stelesňuje krčmár, ktorý vyzerá podstatne horšie ako nacistický Žid Süß, nakrútený na Goebbelsovu objednávku roku 1940. Toto je učebnicový príklad klišé a predsudkov, živených manipulovanými obrazmi východoeurópskych Židov ako špinavých a spoločensky nezaraditeľných podľudí. Ešte aj po záverečnej bitke, keď v podniku vymrie polovica Jánošíkovej družiny, trápi bezcitného hostinského iba nezaplatený účet.

Smutnou pravdou je, že podobný obraz Židov nájdeme aj v prvom slovenskom románe René mládenca príhody a skúsenosti od Bajzu, v Štúrových výrokoch o národe, ktorý „za svoju zanovitosť neušiel náležitej odplate“, a odtiaľ cez literárny realizmus až k ľudákom, Jozefovi Tisovi či dnešnému Kotlebovi.

Zavalitý a pramálo charizmatický český :-) herec Theodor Pištěk sa v úlohe Jánošíka nespráva ako podvratný živel, ale ako citovo založený, hanblivý romantik s neistou sexuálnou orientáciou. Bitka s grófom Šándorom pripomína vášnivé objatie, protoerotické splynutie Slováka s Maďarom, po ktorom jeden z mužov odpadne od vyčerpania. A to, čo Jánošík zažíva na záver bizarného krepčenia hôrnych druhov neviem interpretovať inak ako prvý gejský orgazmus v dejinách stredoeurópskej kinematografie.

Vodca družiny vo filme prakticky nezbíja, čo – asi nechtiac – zodpovedá skutočnosti, lebo údajne zbojničil len od jesene 1711 do zimy 1712. S istotou navyše vieme len to, že bohatým bral – to, že aj chudobným dával sú pravdepodobne len povery. Za partnerku si vyberie „našu susedovie Anku“, ktorá by sa ako upírka hodila do nemeckých čiernobielych expresionistických hororov. Keby žila dnes, v Súmraku by sa jej ušla krátka a desivá rola.

Korunu politickej nekorektnosti nasadí na záver rómska starena, ktorá hodí Jánošíkovi pod nohy hrach a aj v nemom filme počuť, ako sa nepríčetne rehoce. Urobí to zbytočne, iba zo zlomyseľnosti, pandúri už zbojníka zatkli, ale divákom treba najväčších zloduchov pripomenúť.

Vďaka filmu patrí Slovensko medzi prvých desať krajín, kde vznikla celovečerná hraná snímka. UNESCO ju roku 1995 zaradilo do svetového kultúrneho dedičstva. Remeselne zručné dielo má dobrý temporytmus, obstojne vybudovaný dramatický oblúk a viaceré šikovné gagy zo zlatej éry nemej grotesky. Extrémne “prehrávanie” zodpovedá priekopníckym rokom, keď sa herci ešte báli kamier (čo priznala aj Mária Fábryová v úlohe Aničky) a diváci sa obávali, že vlak vyletí z plátna.

“Ej, prisám, znáte sa sekať!” zvolá Hrajnoha, keď prvý raz zbadá Jánošíka, ale pokojne to mohol adresovať aj slovenskému ľudu.

Reklamy