Cesty božie sú nevyspytateľné, ale obávam sa, že cesty ukrajinské sú ešte nevyspytateľnejšie. Stretol som na nich pozoruhodné zvieracie povozy aj modely terénnych automobilov, ktoré ešte len pôjdu do predaja. Vyskúšal som povrchy od bahnistej rely až po dvojprúdovú diaľnicu, ktorú šoféri zmenili na štvorprúdovú.

No najsilnejšiu spomienku vo mne zanechalo stretnutie s policajtom. Keď zbadal moju ešpézetku, rázne zamával, aby som zastavil. Mal impozantnú čiapku.

„Ty Michal, to jest Mišo, tak?“ oslovil ma familiárne pri pohľade do dokladov.

„Tak,“ vyjachtal som netušiac, akého priestupku som sa dopustil.

„Poď si sadnúť ku mne, Mišo!“

Váhavo som poslúchol. Prešiel som tridsať krokov k najmenšiemu policajnému vozidlu na svete a prepadol som sa hlboko do rozheganého sedadla spolujazdca. Sedel som prakticky na podlahe a hoci som dosť vysoký, prístrojovú dosku som mal na úrovni očí.

„Akú štrafu mu dáme, Voloďa?“ opýtal sa policajt kolegu.

„Neviem,“ odvetil Voloďa. „Nájdi niečo!“

Policajt chytil do ruky xeroxovanú brožúru a dlho v nej listoval. Prstom chodil po riadkoch s paragrafmi a  hľadal. Nedarilo sa mu.

„Obhon. Mal si nesprávny obhon,“ povedal konečne s uspokojením a široko mávol rukou. Znelo to skoro ako erotický priestupok. Asi som zle predbiehal, ale nechápal som koho, keďže široko-ďaleko nikto nešiel.

„Rozumiem,“ odvetil som. „Je mi toho obhonu veľmi ľúto. Ospravedlňujem sa,“ hovoril som lámane slovensko-poľsko-rusky.

„Na dôkaz tu mám foto a video,“ ukázal hrdo na čierne hranaté zariadenie, ktoré trónilo na kapote, obrátené presne opačným smerom, než z akého som prišiel ja.

„Blahoželám. Ste technologicky špičkovo vybavený človek.“

„Presne tak. A mám aj telefón.“

„Nevravte.“

„Môžem z neho zavolať. Hocikomu.“

„Kam už technika dospela!“

„Mišo, za zlý obhon sa platí šesťsto hrivien.“ (asi 60 Eur)

„To je nemilé. Mám totiž už len posledných dvadsať. Som na ceste domov a kúsok od hranice.“

„Tak si posedíme. Domov neujde. Šesťsto je šesťsto, nie dvadsať.“

Wittgensteinovsky neúprosná logika nezlomila môj odpor. Príliš som sa ponáhľal.

„Lenže ja, žiaľ, musím ísť rýchlo ďalej, mám pred sebou ďalekú cestu.“

„Niet sa kam náhliť. Bol nesprávny obhon. Treba postáť a porozprávať sa.“

To už pripomínalo zenovú múdrosť ukrajinských poopičných stavov, akési stalinské haiku. Rozhodol som sa zmeniť taktitu.

„Chcel by som vás informovať, že mám pri sebe eurá.“

Na tomto mieste sa priznávam, že vôbec neviem dávať úplatky. Iba zázrakom som sa s týmto obrovským hendikepom dožil vo východnej Európe tridsaťtri rokov. Očakával som urážku ukrajinskej oficierskej hrdosti, pobúrenie, rázne odmietnutie, a potom zdĺhavé korupčné rokovanie, hru giest, náznaky a napokon azda nenápadný postup k veci. No policajtovi sa rozžiarila tvár a radostne vykríkol:

„Euro môže priniesť rýchle vyriešenie obhonu!“

„Ponúkam euro za štrafu.“

„Koľko?“

„Desať?“ spýtal som sa váhavo, aby som ho nebodaj neurazil.

Ledva som dokrčenú bankovku vytiahol z vrecka, už mi ju vytrhol z prstov.

„Obhon je oficiálne vyriešený. Šťastnú cestu!“ povedal policajt radostne a pozrel sa na Voloďu, ktorý prikývol. Potom mi dali akúsi potvrdenku, obaja mi podali ruky, potľapkali ma po pleciach a zaželali všetko najlepšie mne a mojim blízkym.

„Dopobačenia!“ zvolal som a prisahal som im, že si na obhon budem nadosmrti dávať pozor. Naštartoval som a zamieril k ukrajinsko-slovenskej hranici…