My deti spod Televíznej veže

Miesto, kde píšem tieto riadky, o dva roky zrejme nebude existovať. Sedím vo svojom mini ofise na bratislavskej Továrenskej ulici v bývalom Výskumnom ústave káblov a izolantov. Tie elektrické drôty museli byť za komunizmu naozaj dobré preskúmané! Vyzerá to tu ako v laboratóriu sovietskeho konštruktivizmu alebo v skúšobni, kde Kraftwerk nahrali album Mensch-Maschine.

Kafkovská budova zíva prázdnotou a developer ju kúpil, aby ju zbúral. Hospodárska kríza projekt zastavila, preto sa do objektu nasťahovali mladí umelci. Lacnejšie nájomné v Bratislave nezoženiete – ceny nehnuteľností často predstihujú Viedeň. Slovenskí začínajúci tvorcovia majú tradične hlboko do vrecka a štátu sú ukradnutí. Nijaké rozmaznávanie štipendiami a tvorivými pobytmi, ale tvrdá trhová realita turbokapitalizmu.

Médiá nedávno zverejnili prekvapivú správu, že medzinárodný konkurz na výstavbu v okolí vyhrala Zaha Hadid.

Pozostatky reálneho socializmu možno nahradí fluidná mrakodrapová architektúra. Zadávateľom je typický východoeurópsky investičný megakoncern, ktorý podniká vo všetkom od strojárenstva cez bankovníctvo až po mrazenie kurčiat. Ľudí, ktorí vlastnia hádam štvrtinu Slovenska, sotva niekto niekedy videl, a ak, tak na jachte pri Cypre.

Z okna sa pozerám na autobusovú stanicu a  oplotené staveniská zarastené burinou. Plné autobusy prichádzajú do cieľa. Ľudia vystupujú, mieria za svojimi snami a väčšina z nich sa už domov nevráti. V Bratislave žije len zopár ozajstných Prešpurákov. Každý je odniekiaľ.

Na svete sa nájde veľa miest s  dramatickejšou a bohatšou históriou, ale len veľmi málo takých, ktoré ležia na Dunaji a boli zároveň maďarské, nemecké, židovské a slovenské. Na začiatku Bratislavy bol široko-ďaleko jediný dunajský brod. Tu sa križovali Jantárová cesta zo severu a Hodvábna z východu. Keď raz mešťania vyslali delegáciu k  Franzovi Josefovi do Viedne, cisár sa ich opýtal, či sú Maďari alebo Nemci. „Wir sind halt Pressburger,“ odpovedali.

Roku 1910 mal Prešporok 78 000 obyvateľov, no len každý siedmy bol Slovák. Paradoxne najväčším „slovenským“ mestom bola Budapešť, kde pracovalo päťdesiattisíc robotníkov z Horného Uhorska. Takmer polovica Slovákov bola negramotných. Málo početná aristokracia sa pre politické a ekonomické výhody pomaďarčila.

Ešte v roku 1921, tri roky po vzniku Československa, sa v Bratislave dali kúpiť iba električenky s nápisom Pozsonyi Villamossági Részvénytársaság a omše sa slúžili najmä maďarsky a nemecky. Cez vojnu vyviezli Židov, po nej Nemcov a mnoho Maďarov presídlili na vidiek. Po komunistickom puči roku 1948 suverénne prevážil slovenský živel.

Po dlhej stagnácii sa Bratislava v 21. storočí prudko rozvíja. Mladí slovenskí riaditelia vedú veľké zahraničné firmy, nezamestnanosť klesla takmer na nulu a minulý rok pribudlo prvé dunajské nábrežie s hyperkonzumnou zónou. Mesto bujnie a Bratislavčania nakupujú pozemky aj v pohraničnom Maďarsku a Rakúsku.

Hoci sa úzka vrstva superbohatých šikovne hrá na New York, bežný Bratislavčan stále žije zo sedemsto eur mesačne a spláca celoživotné úvery. Tretina obyvateľov býva v panelákoch Petržalky. Tam sa usídlil aj spevák, textár a tlačiar Tomáš Ďurovka, ročník 1970, typický prešporský národnostný mix. Mama, ortodoxná katolíčka, otec, presvedčený komunista a potomok srbských Slovákov. Roľnícka rodina prišla počas znárodňovania v 50. rokoch o pôdu a skončila v Bratislave.

Tomáš, sídliskové dieťa, vyrástol v schizofrénii: „Chodieval som každú nedeľu do kostola, no zároveň som zbožňoval sovietske filmy. Ako dieťa som si myslel, že v komunizme sa ľuďom žije najlepšie. Matka mi vštepovala, aby som nikdy nevytŕčal z davu, aby som bol nenápadný. Bál som sa polície. Otec sa vozil v čiernej limuzíne s hosťami zo ZSSR a Vietnamu, pred revolúciou sa spíjal od šťastia, po nej od nešťastia. Mama zasa nikdy nedala dopustiť na farára Jozefa Tisa a na vojnový Slovenský štát. Až keď som chytil do ruky mikrofón, zažil som oslobodenie a dostal som zo seba všetko.“

Tomášova alternatívna rocková skupina Med nadobudla v meste kultový status, hoci dosiaľ nevydala album. „Tu sa každý s každým pozná, ale my to nedokážeme využiť. Boli časy, keď nám v televízii hrali dva klipy naraz. Snáď sa nám už konečne podarí nahrať platňu. Máme materiál na tri cédečká.“

V Bratislave sa vždy priveľa pilo víno. Aj v Tomášovom živote zohral rolu alkohol. Rímsky cisár Probus povolil, aby sa na svahoch Malých Karpát pestovalo víno, čo sa dovtedy mimo hraníc Rímskej ríše nesmelo. Básnik Lessing napísal po návšteve mesta satirickú báseň o tom, že králi by nemali piť víno, lebo aj triezvi narobia dosť skazy, a čo ešte, keď sú opití.

Tomáš chce naplno hrať hudbu. „Jeden večer ma po koncerte v Krakove úctivo zdraví náš konzul a na druhý deň mi už šéf v Dimitrovke nadáva. Hoci rádiá Med nehrajú, občas sa objavíme aj na súkromnej televízii. To je fakt možné iba tu.“

V jeho melancholickom, autentickom pesničkárstve sa nájdu odkazy na Lou Reeda, Boba Dylana, československého folkového rebela Karla Kryla, ale aj na slovenský ambiciózny pop osemdesiatych rokov a vplyvy novej vlny či punku. Keď počúvam jeho civilné a topograficky konkrétne verše, myslím na zbúrané bratislavské štvrte, s ktorými odišlo aj čosi z ľudí, spomínam na detstvo v reálnom socializme a snívam, hoci bdiem.

„Pre mňa je Bratislava predovšetkým emócia. Keď v diaľke vidím Televíznu vežu, viem, že som už doma a som šťastný.“

Pod Televíznou vežou žije v novom dome jedna z najznámejších mladých slovenských herečiek Zuzana Fialová. Popri veľkých rolách Anny Kareniny či ženského Mefistotela stíha moderovať televízne relácie, tancovať v šou, nakrúcať seriálovú detektívku a stvárňovať postavy vo filmoch. Medzinárodný ohlas dosiahla hlavnou úlohou v Jahodovom víne podľa Haličských poviedok Andrzeja Stasiuka. Teraz v Čechách nakrúca Lidice, kde za kamerou stojí tvorca Amores Perros a Fridy. Netají sa tým, že zbohatla, ale prešla dlhú cestu.

Dcéra slávneho slovenského horolezca a zdravotnej sestry vyrástla na sídlisku Krasňany v takzvanej Experimentálke. Komunistický bytový dom s červenou hviezdou na streche skončil ako režim, ktorý zastupoval – najprv sa naklonil, a keď sa prevalila zdravotná závadnosť použitých materiálov, obyvateľov vysťahovali.

„Otec celé leto lozil po horách a zimu trávil na lyžiach. Patril k prominentným športovcom, preto sme smeli chodievať aj do Rakúska. No prežila som osamelé detstvo. Päťročná som sa naučila čítať a postupovala som v rodičovskej knižnici od A po Z. Vášeň ku knihám mi zostala, akurát dnes v nich hľadám postavy, ktoré by som mohla hrať.“

Sedemročná Zuzana už žila v Petržalke. „Dnes sa sídlisko skultivovalo, ale vtedy to bola divočina. V jednom vchode šachový krúžok, v druhom brloh, kde sa varil pervitín. Bitky medzi ulicami boli bežné. Ako tínedžerka som odtiaľ utekala do Starého Mesta a to ma zachránilo. Kníhkupectvá, divadlá, krčmy a kaviarne…“

Nedávno strávila mesiac v New Yorku. Pozývali ju žiť a pracovať do Prahy aj do Varšavy, no Zuzana zostáva v Bratislave: „Najradšej mám toto mesto, keď sa opijem. Vtedy sa mi tu páči každý vred. Nikdy som nemala úctu k autoritám a keď som naštvaná, otváram si ústa. Znechutená som odišla aj z národného divadla. Môj muž je starý Prešpurák, naša rodina má hroby na viacerých cintorínoch. Otec mamu stále prehováral, nech emigrujeme, ale ona nechcela. Máme tu hroby! oponovala.“

Slovensko si len pomaly zvyká na úspešných mladých ako Zuzana. „Patrím do generácie ľudí, ktorí buď makajú štrnásť hodín denne a niekam to dotiahli, alebo ich zničili drogy. Televíznou komerciou si zarábam na to, aby som mohla hrať dobré divadlo. To zahraniční herci nemusia, ale my sme oveľa flexibilnejší. Jeden večer hrám ruskú klasiku Stanislavského metódou a na druhý deň už súčasný kus v úspornom nemeckom štýle. A keď o desiatej večer skončím, letím uvádzať polnočnú šou pre klienta.“

Všetci traja sme sa stretli pri Televíznej veži, ktorú dokončili roku 1975 a neodmysliteľne patrí k našej generácii, ktorá zažila dva režimy a dva protikladné svety.  Potom Tomáša a Zuzanu veziem dolu do centra. Dóm mi z diaľky pripomína, že Prešporok bol korunovačným mestom monarchie pre jedenásť kráľov a kráľovien. V blízkosti chrámu stála škola slávneho rabína Chatama Sofera, ktorý je pochovaný neďaleko tunela, kam prichádzajú židovskí pútnici z celého sveta.

Pokiaľ má mesto hrad, chrám a rieku, nezhynie. Koncertoval tu malý Mozart, mladý Liszt, Haydn, Beethoven a Johann Strauss, ktorý chodieval dirigovať koncerty každý týždeň, tu údajne napísal na manžetu melódiu valčíka An der schönen, blauen Donau.

Pri Dóme sídlilo katolícke združenie Antona Bernoláka, ktorý sa prvý pokúsil kodifikovať slovenský jazyk. Na neďalekej Konventnej ulici pôsobilo evanjelické kultúrne centrum, kľúčové pre národné obrodenie. Slovensko dlhé storočia pestovalo svoj jazyk a národnú kultúru bez vlastného štátu. A to navzdory takým politikom ako Koloman Tisza, po roku 1875 minister vnútra monarchie, podľa ktorého „slovenského národa niet.“

V roku 2010 je Bratislava európskou metropolou a patrí k najrýchlejšie sa rozvíjajúcim regiónom na kontinente. Nie je to výnimočne pekné ani extra veľké mesto, ale má v sebe čosi, čo žiadne iné na svete. Zuzana, Tomáš a ja Bratislavu napriek všetkému milujeme. Sme proste Bratislavčania. Wir sind halt Pressburger.

Foto: Zaha Hadid Architects a autor

Reklamy

6 thoughts on “My deti spod Televíznej veže

  1. viac ako výstižne…snad clanok padne na osoh aj zamindrak.citatelom, ktori sa predbiehaju v com skritizovat BA…
    dik M.

  2. “Na začiatku Bratislavy bol široko-ďaleko jediný dunajský brod.”
    Snažil som sa o ňom niečo nájsť na nete, ale bezvýsledne. Vedel by o ňom niekto niečo viac prosím?

  3. Ilix: na území dnešných lužných lesov, Bratislavy a Podunajskej nížiny sa kedysi rozprestierala tzv. suchozemská delta Dunaja. teraz z nej zostal ten obrovský bazén pitnej vody pod Žitným ostrovom. je to prírodný zázrak. voda je vlastne jediná surovina, ktorou je Slovensko obdarené v nadštandardnej miere. vďaka brodu sa tu zrodila mestská civilizácia: Kelti, Rimania, Germáni, Slovania…

  4. Tomas, ty najnovsie pracujes ako figurant v clankoch prispievatelov SME? Zacina to byt smiesne. No ale mama by z Teba mala urcite radost, ze si zase v novinach, dokonca na fotke s takou celebritou. Sory, ale fakt som si to nemohol odpustit, ked som to tu dnes nahodou nasiel. Cau Mato.

Napíš komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s