Ako čítať nahlas

Ľudia sa ma často pýtajú, ako robiť čítačky. Dobrá, a ťažká otázka. Táto umelecká forma u nás zostáva málo známa, hoci v susedných krajinách zažíva rozmach.

Tradičné slovenské zaostávanie súvisí aj s tým, že na pôvodnú literatúru a jej propagáciu sa z rozpočtu vyčleňuje smiešny zlomok peňazí – napríklad v porovnaní so štátnymi divadlami. Zúfalo chýba Literárny dom a jeho zriadenie zostáva v nedohľadne aj v hlavnom meste, nehovoriac o tých menších.

Verejné čítania nemajú stabilné zázemie, konajú sa kade-tade a zväčša sú len reklamnou prezentáciou nového titulu. Pritom prednes patrí k literatúre od jej vzniku a výrazne formoval jej vývoj.

Masovo čítame príbehy len asi tristo rokov, zato počúvame už tisícročia. O tom, že predčítanie sa treba učiť, vedeli už Gréci. Múseion, chrám múz na ostrove Lesbos či neskôr v Alexandrii, vychovával autorky a autorov v recitácii, v hre na lýru aj v spevoch a tancoch pred publikom. Z antiky poznáme tiež prvé súťaže a odborné hodnotenia.

Plínius mladší zaznamenal, že v Ríme „počas celého apríla takmer každý deň niekto prednášal svoje verše“. Rimania, poučení rétorikou a dramatickým herectvom, urobili z prednesu vyspelý umelecký druh. Podobne ako dnes, aj vtedy mali poézia a próza zdanlivo atraktívnejšiu mediálnu konkurenciu a potrebovali vyniknúť.

Kresťanstvo a islam sú náboženstvami kníh a šírili sa dlho najmä ústne – slovo korán sa prekladá ako recitácia. Potulní trubadúri neskorého stredoveku pripomínajú dnešných spisovateľov na turné.

S ústupom latinčiny a érou národných jazykov konečne rozumelo prejavu básnikov širšie publikum. Dante verejne predčítal z Božskej komédie a Chaucer z Cantenburských poviedok. Ešte v barokovej Európe bol bežný analfabetizmus, preto kto vedel čítať, prednášal ostatným.

V Nemecku sa v romantizme zrodil kult génia, ktorý na podujatia s autormi lákal davy a vytvoril tradíciu. Dickens svoje realistické romány predstavoval na masových podujatiach v Anglicku aj v USA. Avantgarda považovala priamu konfrontáciu s publikom za kľúčovú.

Internet ponúka poklady. Počúvam, ako Ginsberg číta Vytie, Sylvia Plathová báseň Daddy, William Gibson v Second Life a Ernst Jandl recituje na slávnych frankfurtských prednáškach o poetike.

Zorganizovať dobrú čítačku je ako organizovať každé iné dobré kultúrne podujatie. Vyžaduje si to znalosť miesta, publika, dobrú propagáciu, ozvučenie – možností je nespočetne veľa. Už roky sa to učím a mám najrôznejšie skúsenosti.

Rád som na pódiu sám pri stolovej lampe iba s knihou, alebo aj pri rozhovore s kvalitným moderátorom. No bavia ma aj technicky náročnejšie akcie s hudbou a videoprojekciou. Niekedy čítam dlho, inokedy sa zas rozprúdi podnetný rozhovor a skôr počúvam, než rozprávam. Všetko má svoje plusy a mínusy.

Autorský prednes môže textu pomôcť, ale ho aj pokaziť. Verejné čítania sa menia, no trúfam si tvrdiť, že budú čoraz populárnejšie aj u nás. Keďže štátu je literárna scéna ukradnutá, budúcnosť majú v rukách rodičia – stačí vziať do rúk knihu a čítať deťom nahlas.

Verejné čítanie o znárodňovaní pôdy v Uzbekistane v ZSSR, 1920

Reklamy