Každý rok zájdem do Trenčianskych Teplíc. Už dlhé storočia sa tam navštevujú kúpele a devätnásty raz sa konal filmový festival ArtFilm.

Na malom Slovensku sa nachádza až tisíctristo minerálnych prameňov. Poklad pri Trenčíne poznali už Rimania, ktorí tam regenerovali telá unavené zdĺhavými vojnami s Markomanmi a Kvádmi. Neďaleko mala rímska armáda najsevernejšiu osadu v strednej Európe. Názov Laugaricio však obyvatelia dnes poznajú skôr ako tuctové nákupné centrum na predmestí.

Stoika, cisára Marka Aurélia inšpirovali tieto končiny ku klasickej knihe Hovory k sobě, napísanej „v krajine Kvádov nad Grannou (Hronom)“. Často na tie tisícosemsto rokov staré, a predsa aktuálne úvahy myslím, keď ležím v tureckom kúpeli Hammam.

Všetko podlieha zmene. Smrť prirodzene patrí k životu a netreba sa jej báť. Iné kultúry si zaslúžia úctu. Nič sa nemá robiť bez účelu. „Přestaň už vykládat o tom, jaký asi má být dobrý člověk: raději už jím buď!“

Vzácny horúci prameň dostal dnešnú secesno-maorskú podobu vďaka Ifigénii de Castries d´Harcourt, čo znie ako meno komiksovej postavy, no bola to majiteľka kúpeľov a dcéra gréckeho baróna.

Stavba z roku 1888 bola vo svojej dobe európsky unikát. Český architekt František Schmoranz viedol ako prvý pražskú umeleckú priemyslovku a v Tr. Tepliciach využil svoje znalosti arabskej architektúry a interiérového dizajnu, ktoré nadobudol v Egypte a Palestíne. Kam sa hrabú dnešné skleneno-plastové aquaparky! Schmoranz vytvoril komorný a predsa pohodlný priestor s unikátnym osvetlením z troch kopúl, s originálnymi arabeskami a mozaikami.

Zakaždým sa tiež idem pozrieť na stav liečebného domu Machnáč. Už dlho to bol desivý pohľad, ale tentoraz mi po chrbte chodili zimomriavky. Najznámejšia funkcionalistická stavba na Slovensku roky zíva prázdnotou, dvere aj okná sú vytrhané, zariadenie rozkradnuté a interiér zničený.

Stavbu roku 1929 navrhol český architekt a ľavicový intelektuál Jaromír Krejcar, manžel kultovej novinárky Mileny Jesenskej a otec poetky Jany Krejcarovej, s ktorou mal zrejme aj incestný vzťah.

Budova predstavuje radikálnu modernu, na Slovensku zriedkavú, a autor sa k nej neskrývane inšpiroval centrálou Bauhausu v Dessau. Nedávno som toto mestečko v bývalom východnom Nemecku navštívil a obdivoval som jedinečné rekonštrukcie pôvodných objektov avantgardného hnutia.

Stav Machnáču veľa vypovedá o slovenskom vzťahu k medzivojnovej architektúre. Hoci oficiálne je to národná kultúrna pamiatka, je to skôr národná hanba.

Na vrchu fasády ma zarazil nápis „na predaj“. Zavolal som na kontaktné číslo, ale maklér chcel cenu prezradiť iba osobne. Dúfam, že nový majiteľ pristúpi k rekonštrukcii mimoriadne citlivo. No nemal by takéto stavby vlastniť štát, respektíve nadácia, ako je to v prípade Bauhausu?

Verím, že stavba nakoniec nedopadne ako unikátne kúpalisko Zelená žaba od Bohuslava Fuchsa s bazénom vytesaným do skaly, zatvorené od roku 2000 a dnes v ruinách.

ArtFilm je malý, ale cenný filmový festival. Projekcie v starom kine Prameň s praskajúcim zvukom, tvrdými drevenými kreslami a pozoruhodným interiérom majú retro atmosféru. Videl som napríklad výborný kórejský film Ostrovy menom Kim a obstojný francúzsky Chlapčica.

Pestrý a bohatý program mal toho roku jedinú chybu: z nepochopiteľných dôvodov urobili organizátori hlavnou hudobnou hviezdou Michala Davida. Jeho koncert sa avizoval ako udalosť, no pre festival s predponou „art“ to bola škoda peňazí a nepochopiteľné 

Veľa filmov sa pre nedostatok kín premieta aj v Trenčíne, ale ja zostávam celý čas v Tepliciach. Keď už musím odísť, teším sa na návrat, lebo ako napísal Aurelius, „ať už jsem cokoli ten já zde, je to jen trocha masa, trocha živočišného dechu a vůdčí rozum.“