Svätý Martin so žobrákom

Sedel som v Dóme svätého Martina a počúval som hudbu starú tristo, päťsto aj sedemsto rokov. Čo viac si Bratislavčan môže želať?

Keď tie skladby vo Florencii či v Londýne vznikali, kostol už stál. Úplne hore sa čnie tristokilová replika maďarskej kráľovskej koruny. Dole ležia v katakombách Pálffyovci, v troch radoch nad sebou biskupi, ale aj farár a autor prvého slovenského románu Jozef Ignác Bajza, ktorému druhý diel vlastná cirkev zakázala. Vedľa neho sa donedávna nachádzala aj prázdna sklená rakva Andreja Hlinku. Krypty poškodili sovietski okupanti, keď tam 21. augusta 1968 márne hľadali špionážnu vysielačku, a rozstrieľali aj niekoľko spráchnivených grófov. Vojaci postŕhali mikrofóny pri oltároch a zničili aj automat, ktorý rozprával históriu chrámu v štyroch jazykoch.

V dóme sa konalo devätnásť uhorských korunovácií, aj Máriu Teréziu tam korunovali, no nie za kráľovnú, ale za kráľa. Na svorníkoch rebier visia erby Mateja Korvína. Organový chór navrhol Franz Liszt. Vo svetovej premiére odznela Beethovenova Missa Solemnis.

Legendárny Prešpurák Alexander Albrecht hrával na organe a v archíve mal skoro tritisíc skladieb. Spievalo sa v latinčine, maďarčine, nemčine aj slovenčine.

Zrak mi vždy znova padol na olovenú sochu Svätého Martina na koni, moje zvlášť obľúbené dielo stredoeurópskeho baroka. Roku 1735 ju vytvoril Rakúšan Georg Raphael Donner, ktorý v meste a okolí desať rokov presadzoval svoj štýl, až kým sa sklamaný nevrátil do Viedne. Jazdec, maďarský arcibiskup Imre Esterházy, daruje kus svojho plášťa žobrákovi a vzývajú ho anjeli. Osemnásť volov a dvesto ľudí tri dni ťahalo monumentálne súsošie Prešporkom až do Dómu. Také dobré bolo kedysi maďarsko-slovensko-rakúske spolužitie.

Festival Konvergencie pokračuje v Dóme svätého Martina 17. septembra 2012 o 20:00 koncertom The Hilliard Ensemble.

Reklamy