Údolie

Mám rád mesto, ale vždy znova sa potrebujem vybrať do údolia, kde pri starom dome tečie divoký potok plný pstruhov, kde nad hlavou celý deň lieta kaňa a trpezlivo čaká na korisť, kde pri nohách skáču premnožené myši a od hladu sa ničoho neboja, ani nakladených pascí, čo pri nesprávnom pohybe vystreľujú do vzduchu a plesnú po prstoch, kde v noci do tmy húka sova a svrčky cvrlikajú zo všetkých strán tak hlasno, že treba zvýšiť hlas, ak chcete, aby vás niekto blízky vôbec počul. Obrovské lopúchy pokrývajú lúky a bijú sa o miesto so žihľavou, čo pŕhli tak, že tŕpnu lýtka, a medzi nimi sa derú na svetlo paprade, rovnaké ako pred miliónmi rokov. Dedo, ktorý sa naozaj volá Mydlo, sa celé dni rozpráva s rybami a rozumie si s nimi lepšie ako s ľuďmi, občas opitý zaspí pri vode, a nie je mu zima, ani hlava ho nebolí, pretože odkedy zomrela hluchonemá Mydlová, ktorá mi siahala po pás, život už aj tak za nič nestojí. Posledných päť obyvateľov horko-ťažko doluje z pôdy zemiaky, vyháňa ovce na pašu a dúfa, že dnes medveď ani jednu neskántri, a keď sa všetky vrátia do košiara, a keď sa dokonca večer podarí na náprotivnom kopci chytiť televízny signál a pozerá sa futbal bez zvuku, zato s obstojným čiernobielym obrazom, vtedy je všetko, ako má byť. Týmto ľuďom, ktorí majú veľmi málo, aj stačí veľmi málo; keď som ich raz pri zoznamovacej borovičke predstavil kamarátovi, ktorý hral v televíznom seriáli, pozerali naňho ako na zjavenie, mysleli si, že na obrazovke prežil svoj ozajstný život a pýtali sa ho na postavu ako na živého človeka, a držali palce, aby sa príbeh šťastne skončil. Nepoznajú oddych, nerozumejú mu, poznajú iba prácu od svitu do mrku, a keď si na chvíľu sadnú, od vyčerpania často ihneď zaspia. Ale to sa už nad hlavou rozprestiera nekonečná obloha s takými hviezdami a čiernotou, akú som v metropole nikdy nevidel. Poznám tam každý strom a krík a kút, a predsa nepoznám vôbec nič. Chodím cez nesmrteľný les, nemám cieľ, lebo chôdza sama je najväčším dobrodružstvom, a cítim to najkrajšie, to, čo už inde nie: som v centre nepokoja, som pri prameni, som súčasťou sveta a bohatstvo je oveľa hlbšie, ako tušíme.

Reklamy

Napíš komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s