V európskej literatúre sa v uplynulých rokoch opäť veľa píše o druhej svetovej vojne a to celkom inak ako v minulosti, za všetky spomeniem francúzske romány HHhH alebo Láskavé bohyne. Zaujímavé, že u nás nič. V minulosti sa o SNP písalo veľmi veľa, ale najmä pateticky a ideologicky a máločo prežilo svoju dobu. Cennými zostávajú Mňačko, Špitzer, Tatarka, Rozner a svedectvá o holokauste, napríklad Vyhasnuté oči od Manci Schwalbovej. No chcelo by to novú vlnu. Keď čítam dejiny Slovenského národného povstania, tam je všetko: veľká politika aj malí ľudia v nej, osudové okamihy dejín, hrdinstvo, zrada aj smrť. A málo známe fakty ako moslimský pluk SS na našom území alebo ukrajinské Waffen-SS, ktoré vypaľovali slovenské dediny. Aj svedectvá, z ktorých dodnes mrazí. Nacistický vyšetrovateľ priznal, že úradoval vo Francúzsku, na Balkáne aj v Poľsku, ale s toľkým udávaním ako na Slovensku sa nikde nestretol. A generál Hermann Höfle pred Národným súdom priznal: “Medzi slovenským obyvateľstvom sme vôbec nemuseli hľadať informátorov. Ľudia chodili sami…”
Pan Hvorecky, mne sa zda, ze Ladislav Mnacko tiez mierne idealizoval partizanov, nakolko to vidiet v jeho neskorsej tvorbe, v romane Ako chuti moc. Je to vsak len moja dedukcia.
A, prosim vas, mohli by ste mi napisat, z akych zdrojov dejin SNP cerpate?
ďakujem vám za reakciu. s Mňačkom máte asi pravdu. istá miera idealizácie tam hrá svoju rolu, to bol asi znak doby. vyskytlo sa to aj v iných európskych literatúrach. teraz nastáva opačný extrém – hrdinovia úplne iného typu, ako ten esesák-gej v Láskavých bohyniach.
citáty o informátoroch som našiel u pánov I. Kamenca aj u Martina Lacka.
Dakujem vam velmi pekne za odpoved a odkazy.
S pozdravom, p.