Dva roky na Dunaji

Moje zahraničné spisovateľské kolegyne a kolegovia mi často hovoria, že mám životopis, aký sa už v literatúre vyskytuje ozaj zriedkavo a trocha mi ho aj závidia. Ja im zasa závidím štedro dotovaný systém podpory tvorby, o akom u nás môžeme len snívať.

Vystriedal som množstvo bizarných povolaní. Bol som pomocný kuchár v reštaurácii vo švédskom obchode s nábytkom. Robil som sekretárku, umýval riady, predával v supermarkete, lepil plagáty pre undergroundový klub, organizoval podujatia s alternatívnou hudbou. A dva roky som pracoval na Dunaji. Oficiálne som bol Program Director, ale realita vonkoncom nepripomínala riadiacu funkciu. Tam sa aj upratovačka nazývala Director of Housekeeping.

Splácal som hypotéku za jednoizbový byt na Šancovej ulici v Bratislave a nemal som dosť úspor ani príjmov. Kamarát, ktorý v turizme pracuje už štrnásty rok, mi navrhol, aby som skúsil niečo úplne iné. Dvojtýždňové turnusy som trávil na veľkých turistických lodiach, aké môžete vidieť v dunajskom prístave.

Loď je plávajúci hotel. Veľa firiem ponúka päťhviezdičkový komfort, tá naša skôr štvor-, ale niekedy len trojhviezdičkový. Bol som tour manažér, dohliadal som na to, aby program skupiny na palube aj na súši perfektne fungoval. Denne som však bol aj tlmočník z angličtiny a nemčiny, občas sprievodca a keď nastala krízová situácia, tak „muž pre všetko“. A tie krízové situácie prichádzali stále, a ako naschvál o tretej v noci, alebo o piatej ráno.

Kto pracuje s dôchodcami, ten vie, že sú často chorí, unavení, netrpezliví aj zábavní – vlastne ako deti. Veľa mojich kolegov na lodiach boli literárni prekladatelia, sociológovia s doktorátmi, politológovia, mladí ľudia, ktorí tam pracovali z núdze o dobre platenú prácu v Maďarsku, Bulharsku či Rumunsku – generácia krízy a večných úverov.

Asi najviac si s odstupom cením skúsenosť s kapitalizmom devätnásteho storočia, ktorý tam pretrval dodnes. Občas som si pripadal ako v Dickensovom románe. Také vykorisťovanie pracovníkov si už v dnešnom európskom sociálnom systéme sotva vieme predstaviť, ale na amerických lodiach je to bežná vec.

Okolo vedenia firmy panoval takmer náboženský kult a ich metódy boli neuveriteľne despotické. Ľudí prepúšťali počítače a vyhadzovy boli na dennom poriadku, takže nejeden kolega zostal v Russe s kufrom v ruke na svitaní na nábreží, aby ho cestujúci náhodou nevideli.

Bola to drsná, ale dôležitá škola života. Po dvoch rokoch na palube som si hovoril, že buď zošaliem, alebo sa o tom pokúsim napísať román. Potom som sa zaprisahal, že už o rieke nikdy písať nebudem, ale aj v novej knižke Naum bude jedna kapitola venovaná Dunaju. Pred rokom som sa totiž opäť plavil, z Belehradu do Viedne, no už s literárnym projektom.

Všetky tie zážitky a skúsenosti mi Dunaj neznechutili, zamiloval som si ho ešte viac. Túto jeseň trávim v Budapešti a denne chodievam k rieke. Či som v Novom Sade alebo v Linzi, keď vidím Dunaj, viem, že som doma.

Foto: Bruno Bourel, 1990

8 thoughts on “Dva roky na Dunaji

  1. Teším sa, že reagujem ako prvý no musím napísať, že sa cítim dotknutý, že ste sa nevyjadril k môjmu komentáru rozhovoru pre časopis Život. Je to komentár k vraj tradovaniu z minulosti – „hladný ako spisovateľ“ podľa mňa je spisovateľ v súčastnosti vystavený omnoho zložitejšej situácii než tradovaniu nejakých útrap po stránke fyzickej aj keby to bolo späté so zárobkovou činnosťou. Z minulosti sú vari ( snáď ) Vaše dobrodružné povolania, ale nie to vraj tradovanie, ktoré je tam vydávané za minulosť, lebo dnes je tu ako strach o existenciu spisovateľa. Nejde len o to, že je pre väčšinu západného myslenia príznačné vyzdvihnutie reči nad písaním, ale aj o súčasné zmeny – najmä spoločenské – ktoré, neprajú niekdajšiemu poňatiu slobody a literatúry vôbec. Zázemie toho, čo sa za literatúru považovalo je preč a to čo tu máme je život v systéme, ktorý spisovateľa pokojne nechá hladovať.

  2. ja si myslím, že terajší systém nenecháva hladovať len spisovateľov… môj postoj k štátu sa vyvinul tak, že by som bol najradšej, keby sa štát do kultúry staral čo najmenej, pretože v terajšom stave jej oveľa viac škodí, ako pomáha. mne by na začiatok stačilo, keby som neplatil vyššie dane ako zvyšok obyvateľstva.

    napriek tomu si tvoriví ľudia žijú v mnohom lepšie ako predchádzajúce generácie: cenzúra (takmer) neexistuje, je sloboda slova, knižný trh napriek kríze rastie… žijeme ťažké, ale aj inšpiratívne časy. a vďaka za vaše komentáre!

  3. tesima, ze som bol aj sucastou tvojho povolania a mohol som ti zdielat skusenosti v mainstream food posadke. Je mile, ze som inspiroval niekedy ja teba a teraz ty mna, pretoze vela veci ma spolocny znak…prajem este vela zdrojov inspiracie, drz sa, Michal!!!

  4. je hrozne, ako clovek vsetko vnima cez svoje okuliare. Kedze prave bojujem s nedostatkom penazi, po precitani je moja prva otazka – ako sa k tej sprievodcovskej praci mozem dostat? Alebo to je tym, ze sa o tom pise tak sugestivne?

  5. Pan Michal, dakujem vam za chvile, ktore som stravila pri citani vasich knih, prosim piste dalej, ste ojedinely slovensky talent – so svetovymi kvalitami.

Napíš komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s