Dva roky na Dunaji

Moje zahraničné spisovateľské kolegyne a kolegovia mi často hovoria, že mám životopis, aký sa už v literatúre vyskytuje ozaj zriedkavo a trocha mi ho aj závidia. Ja im zasa závidím štedro dotovaný systém podpory tvorby, o akom u nás môžeme len snívať.

Vystriedal som množstvo bizarných povolaní. Bol som pomocný kuchár v reštaurácii vo švédskom obchode s nábytkom. Robil som sekretárku, umýval riady, predával v supermarkete, lepil plagáty pre undergroundový klub, organizoval podujatia s alternatívnou hudbou. A dva roky som pracoval na Dunaji. Oficiálne som bol Program Director, ale realita vonkoncom nepripomínala riadiacu funkciu. Tam sa aj upratovačka nazývala Director of Housekeeping.

Splácal som hypotéku za jednoizbový byt na Šancovej ulici v Bratislave a nemal som dosť úspor ani príjmov. Kamarát, ktorý v turizme pracuje už štrnásty rok, mi navrhol, aby som skúsil niečo úplne iné. Dvojtýždňové turnusy som trávil na veľkých turistických lodiach, aké môžete vidieť v dunajskom prístave.

Loď je plávajúci hotel. Veľa firiem ponúka päťhviezdičkový komfort, tá naša skôr štvor-, ale niekedy len trojhviezdičkový. Bol som tour manažér, dohliadal som na to, aby program skupiny na palube aj na súši perfektne fungoval. Denne som však bol aj tlmočník z angličtiny a nemčiny, občas sprievodca a keď nastala krízová situácia, tak „muž pre všetko“. A tie krízové situácie prichádzali stále, a ako naschvál o tretej v noci, alebo o piatej ráno.

Kto pracuje s dôchodcami, ten vie, že sú často chorí, unavení, netrpezliví aj zábavní – vlastne ako deti. Veľa mojich kolegov na lodiach boli literárni prekladatelia, sociológovia s doktorátmi, politológovia, mladí ľudia, ktorí tam pracovali z núdze o dobre platenú prácu v Maďarsku, Bulharsku či Rumunsku – generácia krízy a večných úverov.

Asi najviac si s odstupom cením skúsenosť s kapitalizmom devätnásteho storočia, ktorý tam pretrval dodnes. Občas som si pripadal ako v Dickensovom románe. Také vykorisťovanie pracovníkov si už v dnešnom európskom sociálnom systéme sotva vieme predstaviť, ale na amerických lodiach je to bežná vec.

Okolo vedenia firmy panoval takmer náboženský kult a ich metódy boli neuveriteľne despotické. Ľudí prepúšťali počítače a vyhadzovy boli na dennom poriadku, takže nejeden kolega zostal v Russe s kufrom v ruke na svitaní na nábreží, aby ho cestujúci náhodou nevideli.

Bola to drsná, ale dôležitá škola života. Po dvoch rokoch na palube som si hovoril, že buď zošaliem, alebo sa o tom pokúsim napísať román. Potom som sa zaprisahal, že už o rieke nikdy písať nebudem, ale aj v novej knižke Naum bude jedna kapitola venovaná Dunaju. Pred rokom som sa totiž opäť plavil, z Belehradu do Viedne, no už s literárnym projektom.

Všetky tie zážitky a skúsenosti mi Dunaj neznechutili, zamiloval som si ho ešte viac. Túto jeseň trávim v Budapešti a denne chodievam k rieke. Či som v Novom Sade alebo v Linzi, keď vidím Dunaj, viem, že som doma.

Foto: Bruno Bourel, 1990

Reklamy