Vianoce po poľsky

Najprv som zbadala jeho stehno. Potom penis, mierne vypučené, biele brucho, takmer hladkú hruď a napokon tvár. Okamžite ma zaujala.

Sauna patrí medzi jedno z mála miest, kde cudzieho človeka najprv uvidíte nahého. Aj Jaceka som uvidela oblečeného až oveľa neskôr.

Ležala som na drevenom ležadle v najhorúcejšej miestnosti v podzemí mníchovského hotela a stále som sa nemohla spamätať z toho, ako som sa tam ocitla. Pred rokom som si to nedokázala ani predstaviť.

Rovno pred dvere, na úzku chodbu, umiestnili vianočný stromček. Akosi tam pasoval. Vôňa ihličia sa k procedúre hodila. Páčilo sa mi tam viac ako v predraženej, a nie práve najčistejšej izbe.

Vošiel dnu, hanblivo pozdravil a posadil sa. Keď sa nedíval, začala som si ho obzerať, najprv ukradomky, nenápadne, zhora, z vrchného poschodia. Postupne som ho pozorovala čoraz smelšie. Mal akurátne vyšportované telo, ani málo, ani príliš. Nemám vo zvyku dívať sa pridlho na neznámych mužov, ale pomáhalo mi to zahnať zlé myšlienky v hlave.

Opýtala som sa ho, či môžem doliať vodu a súhlasil. Neukázala som sa mu celá. Zakryla som sa bielou plachtou.

sauna

Dala som sa s ním do reči. Pochádzal z Rzeszówa. Pracoval ako inžinier, navrhoval motory lietadiel pre nemeckú firmu MTU, ktorá pôsobila aj v jeho rodnom poľskom meste. Lial sa zo mňa pot, no pozorne som ho počúvala. Hovoril po anglicky so silným poľským prízvukom, ale o svojom džobe, ktorý mal rád, priam prednášal. Na rozdiel odo mňa vôbec neriešil, že pracuje pre korporáciu.

V noci som si jeho firmu vygúglila. Nedávno oslávila storočnicu a prvý raz zbohatla počas nacizmu, keď vyrábala súčiastky pre vojenské lietadlá Wehrmachtu. K výročiu vznikla špeciálna webstránka, ktorú som preklikala. Vojnové roky na nej poňali tak stručne, akoby roky 1939 až 1945 ani neprebehli.

Navyše, MTU dobre zarábala aj na vojne v Afganistane, získala kontrakt na dodávku motorov pre americké tanky za milióny dolárov. Celé dejiny spoločnosti sprevádzali kontroverzie. Jedného z manažérov dokonca v osemdesiatych rokoch zavraždila Frakcia Červenej armády.

Na druhý deň som Jacekovi na tom istom mieste prerozprávala, čo som zistila. Vôbec o tom nevedel, ani ho to, zdalo sa mi, zvlášť nezaujímalo. Ešte som nevidela človeka s takou uhladene pokojnou povahou. Jeho tvár sa mi v oranžovom svetle zdala pôvabnejšia ako včera. Vysvetlil mi, že sa venuje konštrukcii motorov, nie obchodu. Ale netrápi ho, na čo slúžia veci, ktoré vymyslí? V akých častiach sveta a v akých konfliktoch sa využívajú? A hlavne – koľko obetí spôsobujú? Nemôže to ovplyvniť, odvetil.

Vyčítala som si, že ho zaťažujem svojimi traumami, záležitosťami, ktoré sa stali pred mnohými desaťročiami a ktoré väčšinu ľudí už vôbec nezaujímajú. Ale ja nedokážem žiť bez pamäti.

Termín sme si nedohodli. Obaja sme zjavne mali čas na relax iba neskoro v noci po dni strávenom v robote. Mňa sem z Bratislavy vyslali na šesť týždňov, jeho na dva mesiace. Nový motor treba dokončiť do Vianoc. A čo keď nebude hotový? Tak nebudú Vianoce, odvetil.

V Mníchove neskoro v novembri nemrzlo, no denne padal nepríjemný studený dážď a teplota sa pohybovala tesne nad nulou. Ja, a evidentne ani on, sme si však z mesta veľa neužili. Dokonca sme pracovali aj v sobotu, tam sa to zjavne nepovažovalo za nič výnimočné. Keď som sa ho opýtala, či má v nedeľu voľno, namietol, že už má program. Sklamalo ma to viac, než som čakala.

Vytúžený voľný deň som strávila sama, šťastná, že konečne neuvidím svojich firemníkov. Mníchov Vianocami priam prekypoval. V uliciach prebiehala invázia Dedov Mrázov. Masy turistov brali obchody útokom. Vypila som riedky punč za štyri eurá a zjedla suchú žemľu s kusom mäsa za päť.

Jacek v tú noc do sauny neprišiel, zato sa dovalili štyria namol opití fanúšikovia Bayernu Leverkusen. Ich tím zázrakom porazil miestny, oveľa slávnejší a bohatší Bayern. Na hlavách mali dedomrázovské čiapky a na krkoch šály s emblémom družstva. Spievali chorály, oči podliate krvou, červení ako paprika. Najmladší mi dokonca navrhol grupák. Okamžite som odtiaľ vypadla. Na izbu som prišla otrasená. Ešte nikdy som sa tak nebála, že ma v šatni niekto znásilní.

Ďalšiu noc, ako zvyčajne okolo jedenástej, opäť prišiel do sauny Jacek. Keď som ho uvidela, akoby mi srdce čudne zovrelo a v žilách zašumela krv. Moja fantázia sa pohrávala a krúžila okolo takých predstáv, aké mi od rozvodu ani nenapadli. Najradšej by som z malej drevenej miestnosti nikdy nevyšla, nepohla sa z toho miesta.

Zhovárali sme sa každý večer, alebo sme spolu mlčali. Jacek vždy najprv obrátil presýpacie hodiny na stene hore nohami. Dúfala som, že zrnká piesku budú padať pomaly, ale rútili sa ako voda. Dozvedela som sa, kde študoval a kedy nastúpil do práce. Hovoril o svojom meste, kolegoch aj nemeckých známych. Spoznávala som ho čoraz lepšie, ale zároveň akoby mi unikal. Netušila som, čo si o mne myslí. Páčilo sa mi, že sa na mňa nevrhal, ako zvykli mnohí chlapi, ale zároveň som netušila, či mu nie som ukradnutá.

Jeho telo som už dôverne poznala, hoci som sa ho ani len letmo nedotkla. Materinské znamienka na chrbte a ramenách, dlhšiu šticu okolo ľavého ucha aj modrinu na stehne. Hltala som očami štíhlu postavu, hrdlo i trocha rozstrapatené plavé vlasy.

Mníchov sa mi vďaka nemu zapáčil oveľa viac. Predstava muža, ktorá sa rodila v mojej mysli, už dávno nemala také jasné obrysy. Vo všetkom, čo som vnímala, sa skrývala podvedomá predtucha čohosi neznámeho. Celý dlhý deň za kompom som sa tešila na jedenástu večer a  spaľujúcu horúčavu.

Poslednú noc pred odchodom sa mi Jacek nečakane priznal, že má doma vážne vzťahové problémy. Navyše ho trápili rodičia. Tvár sa mu celá chvela a velikánske oči pozerali do prázdna. Nikdy predtým sme sa o osobných veciach nerozprávali.

Vyspovedala som sa mu a zmienila som aj psychický teror, ktorý som si užila pred rozchodom. Úplne ho to vzalo. Nevedel si predstaviť, že je ľudská bytosť takého nehorázneho správania vôbec schopná, navyše k životnému partnerovi. Pritom som mu prezradila sotva desatinu. Vynechala som, koľko ráz som volala políciu. Netúžila som, aby ma ľutoval. Uvedomila som si, že prvý raz pri spomienke na tie udalosti neprepadám zúfalstvu. Naopak, každým nervom som pociťovala nezmyselne intenzívne šťastie.

Priliala som vodu a potom ešte raz. Naše telá sa ponorili do dusnej, polopriesvitnej voňavej hmly. Dívala som sa do jeho očí, väčšinou prižmúrených, ktoré teraz blízo mňa slabo žiarili. Keď sa otvorili, jeho tvár sa celkom zmenila, akoby sa po nej rozlialo svetlo. Preniklo ma presvedčenie, že sa niečo stane. Prvý raz v živote som si pri mužovi pripadala ako mäkký vosk.

Odložila som bielu plachtu. Sedela som pred ním nahá. Končeky vlasov na šiji ma pálili. Zrejme mi horúčava trocha udrela do hlavy. Ledva som lapala dych. Cítila som sa takmer ako opitá a taká šťastná, že som si nič nerobila zo svojho zovňajšku, ja, ktorá som sa vždy hanbila vyzliecť aj pred spolužiačkami.

Spýtal sa ma, či som na Facebooku. Prikývla som, tuho ma objal, tajomne sa usmial, rozlúčil sa a odišiel. Zostala som v saune sama a celkom zmorená. Nielenže ma pálilo telo, v hlave mi horel oheň. Neprekvapilo by ma, keby stromček za sklom vzbĺkol. Azda by ma to aj potešilo.

Skočila som do malého ľadového bazéna. Do rozpáleného tela mi udrel chlad. Navrávala som si, že Jaceka dávno poznám, že kým som ho nestretla, nič som nepocítila ani neprežila. Nič nemohlo byť vzdialenejšie pravde. Prežila som si hrozné veci.

Počas zvyšných dní služobky sa pre mňa Mníchov zmenil na chaos a kulisy. V práci som sa pokúšala podávať výkon, ale sotva som dokázala vnímať príkazy a čítať na monitore. Kolegom som odpovedala krátko. V hláseniach do centrály som vynechávala mnohé podrobnosti. Na nič som si nemohla spomenúť. Všetko mi padalo z rúk.

Po večeroch som gúglila informácie, ktoré sa týkali Jaceka, Rzeszówa aj MTU. Prebrázdila som jeho fotoalbumy, študovala, čo lajkoval. Žiaľ, ochranu súkromia si nastavil na najvyšší stupeň, takže som sa ďaleko nedostala. Jeho profil sa zdal podobne nedobytný ako on. Žiarlila som na každú ženu, ktorá sa objavila na obrázku v jeho blízkosti. Uvedomovala som si svoju úbohosť, ale nemohla som si pomôcť.

Zo zúfalstva som sa začala učiť jeho jazyk. Dozvedela som sa, ako sa po poľsky povedia Vianoce. Čítala som si recepty aj mená poľských detí. Budeme mať Mariusza, Kazimierza, alebo Malgorzatu či Dosiu? Predstavovala som si našu štvorčlennú a dvojjazyčnú rodinu. Kúpila som si cédečko Chopina a fľašu Zubrowky a zistila som, že výborne pasujú dohromady.

Zašla som dokonca na poľský národný večierok na Heßstrasse, pretože tam v kostole vystupoval folklórny súbor z Rzeszówa. Zbor spieval falošne až hrôza. V scénkach medzi pesničkami sa okrem Deda Mráza objavili aj čert, bocian a spolu s nimi bizarná dvojica ako z antisemitskej karikatúry – muž s umelým orlím nosom a dlhou bradou, ktorý bil svoju ženu s tromi prsníkmi a okrádal ostatných, za čo ho ostatní prísne potrestali a vyhnali z dediny. Obaja účinkujúci mali veľký ohlas.

Zjavne jedinej mi to pripadalo absolútne nevhodné, v tomto meste zvlášť. Navyše, poľské koledy znejú ešte smutnejšie ako slovenské pohrebné piesne. Husle v pomalom tempe škrípali ako mačky a harmonika ťahavo zavíjala trúchlivé melódie. V prestávkach sa zhromaždenie neustále modlilo. Starší herec si svoj obrovský nos nezložil ani na recepcii a zabával ním vďačnú spoločnosť. Odišla som odtiaľ pobúrená.

Kamkoľvek som šla, vznášala sa predo mnou Jacekova tvár a nie a nie zmiznúť. Napísala som mu päť dlhších emailov, ale odpísal mi len dvakrát a stručne. Vraj ho ruinuje nedokončený motor.

Bála som sa, že ak súrne niečo súrne nepodniknem, už ho v živote nestretnem. Z internetu som sa dozvedela, že na nijakom poľskom štedrovečernom stole nesmie chýbať o jeden príbor navyše pre náhodného návštevníka alebo hladného pútnika. Aj pre hladnú pútničku?

Rozhodla som sa, že tentoraz životnú šancu nepremárnim. Vycestujem na Štedrý večer za Jacekom! Nevedela som, či robím najlepšiu alebo najhoršiu vec vo svojom živote. Chcela som ho prekvapiť, potešiť, lepšie spoznať… neviem, čo vlastne. Žeby definitívne vytriezvieť? Netušila som, či budem nevítaným hosťom, alebo vytúženým darom. Trápila som sa nezmyselnými dohadmi. Svojim rodičom som cez mobil oznámila, že tridsiate Vianoce za sebou už s nimi jednoducho stráviť nemienim.

Nikdy v živote som neputovala po juhovýchodnej časti Poľska. Vlak, neskutočný počong, stál pri každej vŕbe a keď sa konečne pohol, tak otravne pomaly. Pritom som sa ponáhľala ako ešte nikdy. Môj cieľ mal jediné meno. Akoby ma do Rzeszówa priťahovala neprekonateľná sila. Mesto ma lákalo ako neznáma temná tvár, ktorú sa márne usilujem rozoznať v šere.

Keď som po dvanástich hodinách jazdy konečne zazvonila pri bráne, pociťovala som strašné rozpaky. Otvoril Jacek. Podala som mu litrovku Zubrowky a zaželala šťastné a veselé. V pomykove zostal stáť ako prikovaný a bledý ako stena. V každej črte sa mu zračil smútok a veľká únava. Díval sa na mňa a ja som mu patrila celá, od hlavy až po päty.

Keď sa trocha spamätal, pozval ma ďalej a zoznámil ma so svojimi rodičmi. Otec vyzeral, akoby mu uleteli včely a matka mala slzy na krajíčku. Veselšie pôsobili už aj szopki, drevené figúrky na škaredom betleheme v rohu chodby.

Okamžite mi napadlo, že v rodine niekto zomrel a prichádzam absolútne nevhod. No otca som okamžite spoznala. Syn sa naňho veľmi podobal. Vzápätí som pochopila, že problémom nie je smrť, ale život.

Jacek ma predstavil svojmu priateľovi, ktorý k nim na Štedrý večer prišiel prvý raz. Veľmi pekný a inteligentný muž, lekár, hematológ, ktorý ho evidentne ľúbil. Srdce mi skamenelo. Volal sa Zbygniew, ale Jacek mu hovoril Zbyšek. Zato rodičia mu nevedeli prísť na meno.

Naozaj mali pri stole prestreté aj pre hladnú pútničku. Prázdny tanier, príbor aj stolička akoby čakali na mňa. Hostiteľov očividne sklamalo, že mienim zostať. Ale nemohli si pomôcť, vyhnaním náhodného návštevníka by sa dopustili ťažkého hriechu. Sadla som si na svoje miesto a pustila som sa do jedla. Zízali na mňa ako na zjavenie z Czestochowej.

Zhltla som porciu kapra aj tmavé pierogy. K zeleninovému šalátu podávali chalku, ktorá sa podobala na vianočku. Na stole ležali asi dve kilá cvikle. Mimoriadne mi chutilo, hoci pri stole vládla mŕtvolná atmosféra. Matka sa správala čoraz čudnejšie a záhadnejšie. Neustále sa prežehnávala a prosila pánaboha o pomoc, aby jej vyliečil syna. Otec hromžil, že toto si naozaj nezaslúžil. Zdalo sa, že už-už niekomu strelí a bála som sa, že terčom budem ja.

Keď noc pokročila, zastihla som mamu, ako sedí na stoličke s hlavou pritisnutou na hranu stola. Keď sa vystrela, tvár jej zaliali slzy. Otec sa správal stále nevhodnejšie. Nasával ako dúha. O polnoci vytiahol svoj nos a nasadil si aj bradu. Rozprával nehorázne vtipy a urážal každého, kto mu prišiel na um. Pri treťom fóre som nevydržala a povedala som mu, že som Židovka. Židovské dievča z Bratislavy. Jedna z mála, ktoré tam ešte zostali. Tridsaťročná, rozvedená. Požiadala som ho, aby si v mojej prítomnosti podobné narážky odpustil a navrhla som mu, aby ich už nikdy, naozaj nikdy viac nevyslovil.

Pohľad, akým sa na mňa zadíval, som ešte u človeka nevidela. Ani taký pocit, ako v tom okamihu, som v živote neokúsila.

Okamžite vytriezvel. Tvár, plecia aj ruky mal celkom biele. Oproti môjmu výstupu bol synov coming out celkom nič. V byte nastala väčšia horúčava ako v mníchovskej saune. Modlitby sa striedali s nárekmi, vyhrážky s prosbami.

Pilo sa veľkými dúškami. Vodka sa mi po všetkých údoch rozlievala ako sladká bolesť, až sa napokon vybila v jasavých výkrikoch a dokonca prvých tanečných krokoch. Vyťahovali sa rodinné fotky. Pozeral sa katolícky televízny program. Spievali sa pohrebné vianočné piesne. Myslela som si, že sa oddám smútku a sebaľútosti, ale prenikla ma radosť z čudného šťastia aj nešťastia druhých. Jacek mi ďakoval, že som mu zachránila Vianoce.

O polnoci rodičia konečne vypadli do kostola. Otec mal na omši aj spievať koledy a neskôr vystúpiť so svojím číslom. My traja sme zostali doma. Jacek ho šikovne napodobňoval.

Dojedala som poľovnícky bigos. Neplakala som, smiala som sa, hoci mi spod privretých viečok od smiechu tiekli slzy. Dodnes vidím tváre tých dvoch, ako sa na seba pozerali. Všetky moje city, celá moja miłość, so všetkými vzruchmi a utrpením, sa mi videla v porovnaní s nimi nepatrná a úbohá.

Poľština nemá slovo pre Vianoce. Nemôže ho mať, lebo tam je to narodenie boha. Nadránom, na úsvite, sme sa dohodli, že im porodím dieťa a vychováme ho spolu. Ak sa Poľsko nezrúti, keď dvaja geji splodia dieťa so slovenskou Židovkou, tak potom už nikdy! Dúfala som, že nebudú chcieť umelé oplodnenie, že sa jeden z nich prekoná, najlepšie hneď túto noc. O rok už azda budem pri stromčeku hojdať jaselku. Po oblohe poletia gwiazdory. Jeszcze Polska nie zginęła! Wesołych Świąt!

Poviedku si môžete stiahnuť aj vo formáte ePub alebo Mobi. (Vďaka, Jana Čevelová a Zuzana Dolinayová za pomoc!:)

Prečítajte si aj: Láska a smrť na Vianoce

Reklamy