Mladý Nemec pri skúmaní rodinnej histórie zistil, že jeho dedo bol esesákom v Osvienčime. Nevedel sa s tým zmieriť. Prevrátilo mu to život hore nohami. V rodine sa o tom desaťročia mlčalo. Potreboval to pochopiť, alebo sa o to aspoň pokúsiť. Čítal, študoval, cestoval. Napokon sa mu podarilo vypátrať niekoľko ľudí, ktorí prežili koncentrák a deda mohli osobne poznať. Jedna z nich pochádza z Rimavskej Soboty a žije v Izraeli. Nemec za ňou vycestoval, zoznámil sa s ňou a v mene svojej rodiny ju poprosil o odpustenie. Potom ukázal fotku svojho starého otca v uniforme. „Spoznávate ho?“ opýtal sa.
„Strávila som v tábore štyri roky svojho života. Ľudia ako tento rozhodovali o všetkom, čo som robila, aj o tom, či sa vôbec dožijem ďalšieho dňa. Poznala som špičky jeho topánok, pretože pri stretnutiach s ním som sa musela pokorne dívať do zeme. Kopal ma nimi do krvi. Dôverne som poznala jeho päsť, bič aj obušok, ktorými ma pravidelne mlátil do bezvedomia. Dodnes by som okamžite rozpoznala jeho hlas, ktorým posielal mojich blízkych na smrť, alebo ktorým reval rozkazy. Ale priamo do tváre mu smel pozrieť iba ten, koho vzápätí zastrelil. Nie, jeho črty poznám len matne. Neviem vám potvrdiť, či je to on. Ale ďakujem vám, že ste prišli.“
(jeden z príbehov, ktoré som si vypočul na Makabi)
Michal Hvorecký 