Zašiel som si pozrieť Pikovú dámu. SND robilo veľkú reklamnú akciu, lebo už po roku sa na predstavenie nedarí predávať lístky. Hlavne, že sa tu bezbrehá láska k ruskej kultúre skloňuje dňom i nocou na tuctoch webov. Nepomohlo ani hosťovanie slávnych spevákov ako Miroslav Dvorský a Dalibor Jenis, ktorí bežne vystupujú na svetových pódiách. Balkón museli zavrieť a dole sa hľadisko zaplnilo spolovice.

Škoda, že speváci nedorazili s ruskou piesňou na perách na amerických motorkách. Hneď by ich vítali krojované devy chlebom a soľou v spoločnosti ruského veľvyslanca, malí uniformovaní chlapci by ich zasypali kvetmi a jeden jurodivý senior by ich so slzami v očiach obdaroval ružami.

Čajkovskij by si v dnešnom Rusku nezakomponoval. Ako gej by bol na úteku ako Pussy Riot a kam by sa pohol, tam by ho sprevádzala propagandistická mašinéria, ktorá by sa už postarala o to, aby každý vedel, že je vlastizradca platený Američanmi. (Aj ja som platený Američanmi. Nedávno som mal dve prednášky na University of Minnesota, ktorá mi zaplatila letenku aj hotel. Tam mi nadiktovali, ako a kedy písať statusy na Facebooku. Je to pravda, písali to na Hlavných správach).

Počas prestávky som si pozrel výstavu Podobnosti osobností od Kristíny Schreiberovej. To je „umelecká fotografka“, čo mi ako varovanie malo stačiť. Je to aj členka správnej rady Nadácie Krištáľové krídlo a predsedníčka poroty Krištáľového krídla v kategórii Výtvarné umenie. Mám pokračovať? Bolo to ešte neuveriteľnejšie, než čo vám práve krištáľovo preblesklo mysľou.

Na istý čas sa výstavy v SND znormalizovali, či dokonca vybrali dobrým smerom. Po dlhoročných príšernostiach opísaných podrobne tu v priestore konečne vystavovali talenty ako Peter Cvik či Alexandra Barth. Dramaturgiu pripravovali profesionálni kurátori v spolupráci s VŠVU. Nekonečné mramorové pauzy v spoločnosti burgenlandských seniorov s výhľadom na vystavené reklamné autá a zvyšky maratónov pri Eurovei získali nový vizuálny zmysel. Ale keďže sme v Slovenskom národnom divadle, netrvalo to dlho.

Pani Schreiberová na svojich „vysnených, fantazijných, surreálnych a niekedy až extrémnych obrazoch“ zistila, že Katarína Hasprová vraj vyzerá ako Maria Callas, Chudovský ako Hemingway a Mórová ako Elisabeth Hurley. To je síce nulovo fantazijné, ale zato extrémne nezaujímavé.

Uprostred bizarného panoptika tróni Marek Maďarič, ktorý si popri písaní muzikálov, divadelných hier, uvádzaní svojich diel na Dvojke, antikiska-megakampaniach a trošičke toho ministerského úradovania našiel čas aj na pózovanie na doskách, ktoré znamenajú veľmi slovenský svet. Pán Marek sa, mimochodom, čoraz viac podobná na Roberta Fica, ale napísané to tam nie je, lístok zrejme odpadol. Aj ja som skoro odpadol.

Asi preto po chodbách SND rozmiestnili tulivaky s dizajnom ako Zlatá brána anno 1972. Zrejme pre divákov, ktorých uspí už prvé dejstvo, čo pri takto „zrežírovanej“ Pikovej dáme nie je až taký problém. Jedna pani na tulivaku naozaj chvíľu ležala, keď sa oň potkla a spadla.

Mimochodom, na fotke Maďaričovi záhadne pri nohách leží lano (Kukura asi v ten deň nemal čas). Ako hovoril Čechov, keď niekde visí lano, musí sa s tým neskôr niečo – väčšinou hrozné – stať.

Pani Schreiberová sa odfotila ako Frida Kahlo a to bolo prvý raz, čo som sa potešil, že už Frida nežije, takže to, našťastie, neuvidí. Aj pozvánka k jej ostatnému opusu, takisto prezentovanému v SND, patrí medzi skvosty grafického dizajnu a zmestil sa na ňu aj bard slovenského obchodníckeho oportunizmu Tibor Bartfay. Verím, že dielo Maroš Schmidt založí do obrovskej zbierky slovenského sexistického dizajnu tvoreného šikovnými sekretárkami v Coreli.

Táto koncepcia dehonestuje inštitúciu s beztak dávno anachronickým prívlastkom národná. Prvotriedne výstavy, precízne a tvorivo pripravované Divadelným ústavom, akademickými vedcami či kurátorkou Petrou Hanákovou, sa v SND striedajú s takýmto desivým post-brakom zrejme na politickú objednávku.

Mimochodom, ako to, že na percento výstav slovenských umelcov ešte nie je ústavný zákon? To tu už nikto nič negarantuje? Kedy konečne uvidím Paliho Susu na tlačovke s Ficom a Bidelnicom, ako plieskajú štetcami o obrus s mikrofónmi a dožadujú sa vstupu depozitov aj na steny prznené zahraničným pseudoumením?

„Viete, čo je zvláštne? Postupným fotením portrétov som odhalila jednu veľmi zaujímavú vec. Väčšina pripodobňovaných ľudí si neboli podobní len fyzicky, ale mali aj podobné povolania alebo životné osudy.“ píše Schreiberová. Toto už nie je iba zvláštne, toto je naozaj extrémne.

Prečítajte si aj: Kapitalistický realizmus. Všetko je inak.