Je mi smutno, že musím písanie na svoj vynovený web začať textom o úmrtiach troch odlišných spisovateľov. Zatiaľ som mal, našťastie, len málo príležitostí vyskúšať si, aký ťažký žáner je nekrológ. Naposledy, keď zomrel Egon Bondy, ktorý zásadne ovplyvnil môj život aj moje písanie.

Dielo Milana Rúfusa poznám, paradoxne, zo všetkých troch najmenej, pretože som si k nemu zatiaľ nedokázal naplno nájsť cestu. Rád čítam Mandeľštama, Pasternaka, Skácela, Celana, Lowella, Plathovú či Mayröckerovú, ale Rúfus ma dosiaľ neoslovil tak, ako títo básnici a poetky. Spoznal som jeho rané básne, aj tie najnovšie, aj niekoľko politických. Nepovažujem sa však za znalcu poézie, a už vôbec nie Rúfusovej, preto keď mi v deň jeho smrti zatelefonovali z jedného denníka, aby som povedal svoje stanovisko k jeho dielu, slušne som odmietol s tým, že určite nájdu kompetentnejších.

Preto ma zarazilo, keď novinár Štefan Hríb práve vtedy v rádiu povedal svoje nešťastné vyjadrenie, že Rúfus „robil blbosti“. Nejde iba o nepísané pravidlo, že o mŕtvych sa v prvých dňoch po smrti hovorí len neutrálne alebo dobre (čo platilo napríklad aj pre Jörga Haidera v Rakúsku). Ide skôr o to, že Štefan mnohokrát verejne vyhlásil, že beletriu ani poéziu vôbec nečíta, a to dokonca s istou hrdosťou, hoci vo väčšine krajín by to pre moderátora relácií, kde sa často preberajú kultúrne témy, znamenalo blamáž.

V slobodnej krajine má každý právo vyjadriť akýkoľvek názor, ak tým neporušuje zákony. No hodnotiť autora, ktorého dielo som nečítal, je obrovská chyba. Zároveň sa však obávam, že falošné pochlebovanie, ktoré sa teraz na Rúfusove dielo valí zo všetkých strán, a dokonca aj z politických kruhov, mu môže skôr uškodiť, ako pomôcť.

Som zvedavý, či ma Rúfusove tvorba ešte niekedy nadchne tak, že sa od nej nebudem vedieť odtrhnúť. Niektoré jeho verše majú obrovskú silu a naznačujú, že k poznaniu zmyslu sveta sa možno dá predsa len dostať aj prostredníctvom slov: „Počíta svoje dni / a slovám z dlaní zobe./ Čím viac je potrebný,/ tým zbytočnejší dobe.“

Hádam ani nemôže byť od Rúfusa odlišnejší autor ako John Updike, ktorý zomrel 28. januára 2009. Prekvapilo ma, aké mlčanie pri tejto obrovskej strate obostrelo naše médiá, hoci dielo tohto amerického literárneho velikána je prekvapivo pomerne hojne zastúpené aj v slovenských a českých, navyše zväčša veľmi kvalitných prekladoch. Čítal som ho intenzívne, s nesmiernym pôžitkom a stále sa od neho veľa učím: Dvojice, Kentaur, Vezmi si ma, Čarodejnice z Eastwicku, Hľadaj moju tvár a celkom nedávno román Terorista (i keď ten ma svojou prehnanou vážnosťou, politickou korektnosťou a štylistickým manierizmom sklamal).

Updike svojím lyrickým realizmom dopodrobna mapoval modernú Ameriku a bez preháňania geniálne zvládal pravidlá najrôznejších žánrov. Nezabudnuteľné postavy a silné príbehy chrlil ako asi nijaký iný veľký rozprávač jeho generácie v USA. Zanechal nesmierne rozsiahle dielo a už sa teším na jeho ďalšie objavovanie.

Vôbec ma neprekvapí, ak meno Štefan Huslica čítate prvýkrát, hoci išlo o jeden z najväčších talentov mladej slovenskej literatúry za uplynulé desaťročie. Huslica písal fantastiku, vyhral aj súťaž Cena Gustáva Reussa a dostal sa do viacerých zborníkov. Jeho jediná zbierka poviedok Niekedy vyšla roku 2004, žiaľ, v malom vydavateľstve, ktoré knihu nedostalo k širšiemu publiku. Keďže išlo o žánrový titul, naša akademická literárna kritika ho, ako býva jej zvykom, celkom odignorovala, hoci išlo o mimoriadne výrazný a zrelý debut.

Jeho poviedka Tri farby je najlepším krátkym literárnym spracovaním slovensko-maďarských vzťahov, aké som čítal. Už som ju viackrát navrhol do domácich aj zahraničných antológií a dúfam, že sa na ňu nezabudne. Navyše citlivo a kreatívne spracúva motív homosexuality, ktorý v slovenskom písaní zostáva viac-menej tabu. Viaceré Huslicove poviedky svedčili o mimoriadnom prozaickom talente a o zmysle pre silný nápad aj humor.

Nebol to typ autora, ktorý bez písania nemôže žiť, písal pomerne málo a v profesionálnom živote dosahoval úspechy ako obchodník. Bol som presvedčený, že jeho čas ešte príde, možno o pár rokov, alebo desaťročí, ale jeho nadanie sa raz prejaví. 17. decembra 2008 Štefan Huslica dobrovoľne opustil tento svet. Mal tridsaťštyri rokov.
Česť pamiatke týchto troch spisovateľov!