Lesbická láska degradovala v médiách počas uplynulého roka na predstieranú dievčenskú vášeň ruských hudobných prostitútok Tatu. Ich kvázi vášnivý petting je vo videoklipoch verejne prístupný pre oči unudených voyeurov pri obrazovkách. Členky obscénneho dua síce na požiadanie fotografov ochotne vyhrnú sukne a rozkročia nohy, ale ešte na sebe majú nohavičky. Je zrejme len otázkou času, kedy si ich nasledovníci s vidinou víťazstva v hitparáde stiahnu aj posledné zvyšky miniatúrnej bielizne. Intímne detaily ohanbia v hlavnom vysielacom čase budú posledným krokom v ústrety zbožňovaným divákom, ktorí si to údajne všetci prajú.

Z dnešného pohľadu je ťažko uveriteľné, aké neľahké postavenie mali lezby ešte v prvej polovici 20. storočia. Dokazujú to svedectvá literátok Gertrudy Steinovej, Radclyffe Hallovej, Elsy Gidlowovej, Djuny Barnesovej, aj život a dielo švajčiarskej spisovateľky, novinárky a fotografky Annemarie Schwarzenbach (1908 – 1942).
Narodila sa v Zürichu a vyštudovala históriu v Paríži. V roku 1930 nadviazala blízke priateľstvo s Erikou a Klausom Mannovcami zo slávnej literárnej rodiny.

Do Eriky, dcéry Thomasa Manna, sa zamilovala a nasledovala ju do Berlína, kde žila až do roku 1933 ako spisovateľka v slobodnom povolaní a intenzívne sa zapojila do činnosti tamojšej umeleckej komunity. Obliekala si mužské oblečenie, nosila pážací účes, milovala ženy, zbožňovala rýchlu jazdu autom a pila tvrdý alkohol. Začala experimentovať s drogami, najmä s morfiom, podobne ako v tom období bývalá priateľka Franza Kafku, spisovateľka a novinárka Milena Jesenská.

Ako žena neustále hľadajúca slobodu, rebelantka a vášnivá cestovateľka sa Annemarie roku 1934 vydala na prvé veľké putovanie po prednej Ázii. „Treba na chvíľu opustiť Európu a staré cesty, tu sa od nás žiada primálo odvahy a priveľa trpezlivosti,“ napísala roku 1932 v liste Erike Mannovej.

Na svojich častých zahraničných výpravách hľadala predovšetkým únik pred svojou malomeštiackou matkou, ktorú nenávidela. Jej dominantná mama pestovala popri regulárnom manželstve vo vlastnom dome aj lesbické vzťahy. Odsudzovala však svoju dcéru za to, že svoj záujem o ženy dávala otvorene najavo. Annemariine psychické problémy vyústili do závislosti od morfia, depresívnych stavov a pokusu o samovraždu.

Melancholická povaha a sklony k nihilizmu ju viedli do stále nových konfliktov s okolím, ale aj s vlastným pocitom viny: „Dokáže človek zabiť svet a potom vybudovať nový?… Niečo som úplne od začiatku robila zle. Ale príčinou som nebola ja, ale samotný život… Sme cudzinci, tuláci, celkom neistí, bez pevnej pôdy pod nohami, bez miery a veľkosti,“ napísala vo svojich knihách.

V literárnych textoch často kamuflovala tému homosexuality premenou rodu hlavného hrdinu zo ženského na mužský, ako v krátkom románe Lyrická novela z roku 1932, pretože v pôvodnej podobe by kniha nemohla vyjsť. Priateľom však vysvetľovala, že príbeh o láske mladého muža k speváčke v nočnom klube, zasadený do posledných rokov Weimarskej republiky, je v skutočnosti o lesbickej láske:

„Myslím na Sibylle pričasto? Povedal by som, že neviem, nerozmýšľam o tom, ale nezabúdam na ňu ani na jedinú minútu. Je to akoby som bez nej nikdy nežil. Nič nás nespája, no som ňou preniknutý, občas si spomínam na vôňu jej pokožky alebo jej dychu, a cítim sa, ako keď ju pri tanci držím za ruku, alebo ako keď sedí vedľa mňa a stačí, aby som sa dotkol jej dlane a hneď ju upokojím. Ale čo by nás malo spájať: tieto dlhé večery, dlhé noci, lúčenie pri jej dverách v sivé ráno, nekonečné samoty –“

Annemarie postupne navštívila Perziu, Irak, Afriku, USA, Rakúsko, Československo, pobaltské republiky a Sovietsky zväz. V Moskve spolu s Klausom Mannom hosťovala na prvom kongrese sovietskych spisovateľov. Svoje zážitky spracovala v mnohých fotografických reportážach, sociálno-kritických článkoch, poviedkach a románoch.

Ani cestovanie však plne neuspokojilo jej očakávania, pretože slobodu nájdenú v cudzine považovala za „nepriateľskú, imaginárnu a hrôzostrašnú. Každé hľadanie je cesta vpred. Človek ide ďalej, preč od seba samého: ako by sa inak mohol cítiť tak beznádejne stratený…“

V roku 1935 dokonca v Perzii prežila krátke, nešťastné manželstvo s francúzskym diplomatom a homosexuálom Claudeom Claracom. Výhradne citovým, nie erotickým putom s mužom mienila upokojiť svoju pobúrenú rodinu, ktorá dcéru pre spoločenské výstrelky odmietala ďalej podporovať. No sklamanie zo vzťahu posilnilo v Annemarie odvahu netajiť sa už dlhšie na verejnosti so svojou lesbickou orientáciou.

Naplno sa vrhla do výstredného života a podobne ako Orlando Virginie Woolfovej prekračovala konzervatívnu dvojdielnosť rodov určujúcu naše vnímanie ešte aj dnes.

Priemyselnícka rodina Schwarzenbachovcov patrila v tej dobe k najbohatším vo Švajčiarsku. Materiálne zabezpečená Annemarie si mohla dovoliť kúpiť auto aj revolučne nový typ praktického prenosného fotoaparátu Leica, ktorý fotografovanie technicky mimoriadne uľahčil a sprístupnil ho prvý raz širším vrstvám záujemcov. Jej fotky z Európy, Ázie aj zámoria sa považujú za významný príspevok k modernej európskej dokumentárnej fotografii.

Azda ešte radšej sa však táto neobyčajne krásna žena sama dala fotografovať. „Jej krása bola pre znalcov, pre berlínsku bohému bola akýmsi maskotom, všade, kde sa objavila, ľudia vzdychali: bože, aká je len krásna!“ spomínala fotografka Marianne Breslauer (1909 – 2002), autorka viacerých portrétov Annemarie Schwarzenbachovej, s ktorou sa stretla v Berlíne roku 1931.

Sériu, vystavenú v Bratislave, vytvorila Marianne Breslauer v rokoch 1931 až 1938. Prvé obrázky vznikli na spoločnej ceste žien do Španielska, kde Annemarie na objednávku písala a Marianne ju fotila. Fotky však nakoniec neboli uverejnené, pretože redakcia v duchu rasistických norimberských zákonov žiadala, aby fotografka použila „nežidovské“ meno, čo antifašistka odmietla.

Walter Benjamin vo svojich Malých dejinách fotografie píše: „Niekto povedal, že nie ten, kto nebude ovládať písmo, ale fotografiu, stane sa analfabetom budúcnosti.“ Breslauerovej fotky nie sú len originálnymi portrétmi jedinečnej osobnosti, ale zachytávajú aj napätú atmosféru medzivojnovej Európy. Stredobodom obrázkov je postava Annemarie „ktorá s krásnou tvárou nespokojného anjela putuje po tejto Zemi“, ako ju charakterizoval francúzsky spisovateľ Roger Martin du Gard.

Priamočiaro symbolický, prostý a presný je obrázok Annemarie, ako v Pyrenejach hľadí na čiernu ovcu, za ktorú sa v spoločnosti i vo vlastnej rodine považovala. „Fascinácia je o to väčšia, že túto osobu nemožno na prvý pohľad jednoznačne priradiť k jednému pohlaviu. Hlboká ambivalencia. Veľmi vzdialená, ako za závojom skrytá prezencia, ktorá vyzerá nedostupne. Smútok, ktorý má napriek jemným črtám v sebe niečo ohrozujúce. Jemne krojené pery ešte mlčia, ale fotografia vypovedá všetko o tragike tejto krásy.“ vyjadrili sa o portrétoch Annemarie jej biografky Dominique Grente a Nicole Müller.

Aj po vypuknutí druhej svetovej vojny neúnavne putovala po svete. No zdedený majetok využívala aj na finančnú pomoc pre utečencov z Hitlerom okupovaných krajín, pretože ich osud vyhnancov dôverne poznala. Štedro dotovala ilegálny literárny časopis Zbierka, vydávaný v exile Klausom Mannom, ktorému taktiež prepožičala svoj dom na písanie románu Mefisto. V liste mu vyjadrila svoj postoj: „Aspoň sčasti duchovne orientovaný človek prirodzene patrí do opozície. Týka sa to nás všetkých. Odvrátiť sa je to isté čo samovražda.“

S vervou kritizovala aj falošnú neutralitu Švajčiarska, ktorého pohlavári sa stali tichými hospodárskymi aj politickými spoločníkmi Nemecka, no väčšinu jej kritických článkov noviny odmietli uverejniť.

V roku 1939 podnikla s priateľkou Ellou Maillartovou cestu autom do Afganistanu. Napriek rastúcemu škandalizovaniu svojej osoby vlastnou rodinou ďalej písala „o všetkom, čo videla a zažila na vlastnej koži… už som nehľadala dobrodružstvá, ale len výdych v krajinách, kde zákony našej civilizácie zatiaľ neplatia“. Jej knihy dnes patria ku klasickým dielam svetovej cestopisnej literatúry 20. storočia.

„Žijem, len keď píšem,“ tvrdila neúnavná, no publikačne vo svojej dobe neveľmi úspešná autorka. Striedavo žila na cestách a v drahých sanatóriách, kde sa liečila z drogovej závislosti. Na psychiatrickej klinike v New Yorku jej na ilúziu upokojenia dávali elektrické šoky. Lekári jej navrhli dvojročnú kúru v horskom prostredí amerického vidieka, no rodina už za terapiu „čiernej ovce“ nemienila ďalej platiť.

Annemarie Schwarzenbach tragicky zomrela 15. novembra 1942 vo veku 34 rokov v Sils vo Švajčiarsku na následky úrazu na bicykli, podobne ako iná femme fatale 20. storočia – speváčka a herečka Nico. Konzervatívne založená Annemariina matka, sympatizujúca s nacistami, sa obávala škandálu, preto spálila veľkú časť dcériných denníkov aj listov a navyše zakázala ďalšie publikovanie jej kníh.

Diela Annemarie smeli opäť vychádza až od druhej polovice osemdesiatych rokov minulého storočia. Možno aj u nás raz dôjde k znovuobjaveniu umenia androgýnnej bytosti Annemarie Schwarzenbachovej, ktorá dodnes udivuje autentickosťou svojho života aj tvorby.