Som šťastný, že ma na Prvého mája ako pred 25 rokmi už nikto nenúti ísť do sprievodu, aby som šibrinkoval krepovým mávatkom pred geriatrickými súdruhmi, ktorých oči hrozivo zväčšili popolníkové okuliare. Deduškovia sa ako naschvál stále pozerali niekam doblba a vždy medzi nimi stála aj jedna duchom neprítomná teta, aby sa nepovedalo (podobne ako dnes).
Z verejného rozhlasu hulákali zdravice hlásateľov, zneli posolstvá z fabrík aj škôl, ktorých obsahom nebolo vôbec nič, a striedali sa s ľudovou hudbou a s tým najpopulárnejším z domáceho popu (Vondráčková, David & spol, čiže to isté, čo dnes). Iskry iskrili. Pionieri salutovali. Zväzáci falošne spievali Pieseň práce, ktorou sa oslavovalo celoročné flákačstvo v ČSSR. Ako dobre, že sa nemusím promenádovať pod krvavočervenou tribúnou, na ktorej boli špendlíkmi popripichované choré heslá z polystyrénových písmen, čo večer opadali ako lístie a povaľovali sa medzi haldou dotrhaných transparentov, odznakov a vlajok.
Už mi nijaký pripitý Serjoža netlačí hlavu do svojho tanku, aby som aj znútra videl, kto a čo sa svedomito stará o to, aby som sa nikdy v živote nikam nedostal západným smerom, a aby som si pripomenul, kto každoročne ničí naše cesty počas vojenských manévrov. Veliteľ nám porozprával, že na svetový mier sa treba dobre vyzbrojiť a slobodu treba na hraniciach prísne strážiť, aby jej nikto neunikol. Delá aj transportéry s dlhočiznými raketami, o akých sníva mokré sny ďalší potomok Kim Ir-sena, sa tiahli cez pol Bratislavy.
Bol som z toho dňa taký ohučaný, že mi vôbec nechutil párok za odmenu, v ktorom bolo oveľa viac vody ako mäsa, ani ruský čaj, v ktorom nebola ani štipka čaju, nehovoriac Ruska. Raz ma zobrala do sprievodu aj otcova matematická fakulta, ale tá bola v rade až úplne posledná, a keď sme sa dostali na rad, na tribúne už nezostala ani noha, pretože režim mal oveľa radšej murárov ako vzdelaných ľudí (tak ako dnes náš premiér). Želám vám príjemný slobodný Prvý máj!
Michal Hvorecký 