Budmerický kaštieľ som navštívil raz na niekoľko hodín na konferencii. Neprespal som tam ani jednu noc, nehovoriac o pobyte.

Doteraz sa mi v nočných morách zjavujú zobrané spisy Vojtecha Mihálika, ktoré v tamojšej knižnici zaberali pol steny a za ktoré vtedy člen ÚV KSS, predseda Zväzu spisovateľov a hlavný socialistický realista zobral honorár, o akom mohli jeho ideologickí nepriatelia v USA iba buržoázne snívať. Na Slovensku má bohatú tradíciu, že len čo literát získa najvyššiu funkciu, zistí, že je aj najlepším literátom a mal by najviac vychádzať, cestovať a zarábať.

Systém, ktorý v Budmericiach fungoval, som bojkotoval napriek tomu, že som (teraz už bývalému) správcovi, Literárnemu fondu, za trinásť rokov publikačnej činnosti zaplatil tisíce eur. Dve percentá mu odvádzam zo všetkých svojich kníh, článkov, reklám aj z väčšiny vystúpení.

Dúfam, že sa peniaze využili na napísanie aspoň jedného románu či zbierky poviedok, a nepretiekli dolu hrdlami vo forme teplej borovičky a kyslého bieleho vína.

Pred dvoma rokmi strávil v Budmericiach mesiac mladý rakúsky spisovateľ Constantin Göttfert, ktorý mi šokovaný rozprával, že postaršie slovenské osadenstvo od desiatej ráno pilo prvú ligu a s pobavením komentovalo jeho zámer pracovať na novom rukopise.

Čítať ďalej →