Michal Hvorecký & Karel Černošek (vydavatelství Tympanum)
Knihkupectví a kavárna Řehoře Samsy, 5.3. 2009
mobil foto: Dušan Malota
Michal Hvorecký & Karel Černošek (vydavatelství Tympanum)
Knihkupectví a kavárna Řehoře Samsy, 5.3. 2009
mobil foto: Dušan Malota
V stredu 25. februára 2009 je to už šesťdesiat rokov, čo sa „víťazný február“ slávil prvýkrát a presne dvadsať rokov, čo sa oslavoval naposledy. Ako podľa vás vníma naša spoločnosť éru komunizmu? Myslíte si, že útrapy, ktoré režim spôsobil, dnes ľudia zľahčujú?
Slovensko určite má veľký problém s historickou sklerózou. Minulosť u nás prakticky nie je téma verejného života.
Najmä politici často zneužívajú názor, že neexistuje len jedna história, ale mnoho rovnocenných histórií, čiže vysvetlení rôznych udalostí. To im slúži na zľahčovanie zločinov z celkom nedávnych dejín, aj z obdobia stalinizmu či reálneho socializmu.
Kolektívne zlé svedomie problém vytesňuje, ale v zlomových situáciách a rozhodnutiach sa vždy vracia.
Myslíte si, ze zhovievavo sa na komunizmus pozerá len najmladšia generácia, ktorá ho prakticky nezažila, alebo že už na hrôzy komunizmu zabúdajú aj tí, ktorí túto éru zažili?
Nedá sa to zovšeobecniť. Považujem za hrubú chybu vlády, ktorá sa označuje ako sociálno-demokratická a národná, že permanentne zľahčuje zločiny totalitného režimu na Slovensku. Vtedy sa u nás žilo neporovnateľne horšie ako dnes.
Treba si pripomínať tie zlé, ale aj tie dobré stránky a predovšetkým sa z nich poučiť. Som veľkým fanúšikom francúzskeho historika Jacquesa Le Goffa, podľa ktorého by mal dejepis od prvej triedy patriť k hlavným školským predmetom ako materinský jazyk alebo matematika.
Prečo maju ľudia tendenciu zľahčovať éru totality? Je to
nostalgiou? Keď porovnáte obdobie komunistickej totality s dviadsiatimi rokmi kapitalizmu, vidíte na starom režime nejaké svetlé stránky?
Pozitívne stránky totalitného režimu sú bezpochyby kontroverzná téma, ale to neznamená, že neboli. Predovšetkým 60. roky ukázali, že ľavicová forma politického a ekonomického režimu môže fungovať do istej miery úspešne a prispieť k výraznému rozvoju spoločnosti aj kultúry.
Hlavným problémom Československa však bola nesloboda. Krajinu zničil prístup Sovietskeho zväzu, ktorý v 50. a 70. rokoch hraničil so štátnym terorizmom. Napriek katastrofálnym podmienkam vznikali mnohé prvotriedne umelecké diela alebo vedecké objavy, preložil sa skoro celý kánon svetovej literatúry, vzdelanie dosiahlo významnú kvalitu. Nemali by sme odsudzovať všetko bez rozdielu, ale skôr vytriediť to kvalitné a trvácne.
V románe Eskorta ste opísali detstvo hrdinu u rodičov z prostredia disentu. Socialistické „kulisy“ Bratislavy sú v knihe pochmúrne. Je to obraz mesta, ako si ho pamätáte z mladosti? Mali ste nejaké reakcie od staršej generácie? Súhlasili s vašim pohľadom na tú dobu?
Prvá časť Eskorty vzbudila naozaj veľa ohlasov, dostal som desiatky pochvalných aj pobúrených emailov, nadšene i odsudzujúco ju hodnotili kritici. Ľudí taký pohľad na detstvo v reálnom socializme prekvapil, pretože u nás dovtedy nebol literárne spracovaný. Pre anti-ostalgiu som sa rozhodol zámerne. Už mi prekážalo zľahčovanie a lacný sentiment. Bola to temná a drsná doba, ak ste nekráčali s režimom.
Môj hrdina vyrastá medzi príslušníkmi sexuálnej menšiny, ktorá bola tabuizovaná a tvrdo trestaná. V Československu žilo štyridsaťtisíc utajených otcov-gejov, ktorí si zakladali rodiny, aby sa vyhli prenasledovaniu. Príbeh je literárny, vymyslený, ale postavený na historických rešeršoch a rozprávaní disidentov, napríklad môjho priateľa Egona Bondyho.
Čo éra komunizmu najlepšie dala a čo najhoršie vzala vám, ako príslušníkovi generácie, ktorá bývalý režim zažila len ako dieťa?
Mne, našťastie, vzala málo. Mal som iba trinásť rokov, keď prišla Nežná revolúcia. Napriek tomu si z detstva pamätám prekvapivo veľa detailov a určite z nich ešte budem čerpať. Dnes som rád, že som zažil oba režimy, tá skúsenosť ma mnohému naučila a myslím si, že aj preto som si za svoje povolanie zvolil písanie.
Nemá zmysel spätne rojčiť, čo by bolo keby, ale zamerať sa na to, čo môže urobiť teraz každý z nás pre to, aby sa na Slovensku žilo lepšie.
Otázky kládol Milan Čupka, reportér denníka Pravda.
K téme: Časy hojnosti sa skončili
5. březen, 20:00 Švandovo divadlo
Scénické čtení nové hry Slovenský Institut, jedna komedie
Připravil divadelní soubor Letí v cyklu 8@8
6. březen, 18:00 Knihkupectví a kavárna Řehoře Samsy,
Pasáž Lucerna, Vodičkova 30
Autorské čtení
V pondelok 2. marca o 17:00 sa v Ríme v Literárnom dome (Casa della Letterature na Piazza dell’ Orologio 3) uskutoční krst talianskeho vydania románu Plyš za osobnej účasti autora Michala Hvoreckého. Vystúpi prekladateľka Alessandra Mura, ktorá do taliančiny preložila aj knihy Milana Kunderu či Pavla Vilikovského a ďalší hostia, zástupcovia vydavateľstva Livello 4.
Štvrtok, 26. február 2009: Na tému kultúra strednej Európy diskutujú spisovatelia Martin Leidenfrost a Michal Hvorecký. Landeskulturzentrum Ursulinenhof, Landstrasse 31, Linz.
Martin Leidenfrost je rakúsky autor, ktorý sa pred niekoľkými rokmi presťahoval do Devínskej Novej Vsi a o svojich cestách po strednej a východnej Európe napísal úspešnú knihu Die Welt hinter Wien. Vo februári 2009 mu vychádza nová knižka Die Tote im Fluss, v ktorej sa zaoberal prípadom Denisy Šoltísovej z Ratkovskej Lehoty, ktorú našli mŕtvu v malej rieke sedemsto kilometrov od domova v rakúskej provincii.
Medzi priaznivcami Opery SND sa rozpútala diskusia, čo ďalej s touto kultúrnou inštitúciou. Pri príležitosti včerajšieho hosťovania Ľubice Vargicovej a Miroslava Dvorského vo Verdiho legendárnej La Traviate mi, zrejme pod vplyvom katarzného zážitku, napadlo riešenie.
Prvá hudobno-divadelná scéna má šancu rásť a prekvitať, a nie utápať sa v problémoch s klesajúcou návštevnosťou, čoraz menším počtom premiér, únikom osobností do zahraničia a zlými odbornými odozvami.
Operu treba premenovať. Navrhujem názov Niederösterreichische Volksoper Pressburg (NVP), čiže Dolnorakúska ľudová opera v Prešporku. Pri každej návšteve si zlepším znalosti nárečí z okolia štátnej hranice. Na parkovisku dávam prednosť autám s poznávacími značkami BL a NO, Burgenland a Dolné Rakúsko.
Pri sále stoja hostesky z cestovných kancelárií a vítajú hostí s pohárom sektu a preloženým programom. Občas mám chuť pozdraviť ich servus a tiež si odpiť. Pri východe z budovy trónia autobusy, do ktorých nastupujú dojatí návštevníci, aby sa vrátili do dediniek vzdialených najviac hodinu jazdy od Bratislavy.
Vyriešilo by sa mnoho problémov naraz. Staromódna réžia, infantilné herectvo, archaické kostýmy, konzervatívna dramaturgia? Konečne! Viedenskú štátnu operu ovládla európska avantgarda. Malomeštiak volá po predstavení bú a po rakúsky si uľaví: A so a früchterl! Mi trifft der Schlag! Die Schand! (To je des! Porazí ma! Hanba!)
Že bratislavský orchester občas znie ako dychovka ministerstva vnútra? Toto nie sú snobskí fajnšmekri, ktorí počujú každý kiks trumpety, ale vzorní dôchodcovia, čo sa chcú pekne obliecť, ďalekohľadom hodnotiť výzor speváčok, a zaspomínať na staré dobré časy operety aj dobrých mravov.
Ľubicu Vargicovú, ktorú v Bratislave Rakúšania vítali ako opernú divu, si NVP (predtým SND) bude môcť so štedrou podporou dolnorakúskej vlády nasadiť do hlavných rolí aj trikrát mesačne, nielen raz za dva roky. Teším sa na to, pretože aj ja ju zbožňujem.
Porakúštime zopár speváckych mien na Ljubitza Värgitzowa či Miröslaw Dwörsky a ručím za plný dom!
Foto: La Traviata, SND.
YouTube: Ľubica Vargicová spieva v opere Lucia di Lammermoor.
O tom, že aj Slovensko postihla hospodárska kríza, už asi nepochybuje nikto. Na príčinách sa mnohí zhodujú, ale jednoznačné riešenia neponúkajú ani najväčšie kapacity brandže. Existuje vlastne jediný spoľahlivý liek, ktorý odporúčajú vplyvní ekonómovia od Washingtonu až po Berlín – treba sa uskromniť a šetriť.
Naši politici tento recept prijali za svoj: Musíme sa vraj zmieriť s tým, že platy už neporastú, terajší stav treba „zmraziť“, pretože lepšie už v dohľadnom čase určite nebude.
Prečo o tom píšem, keď mám umenovedné, a nie ekonomické vzdelanie? Zarazilo ma, že som nezachytil nijaké hlasy tunajších odborníkov, ktorí by sa proti tomuto konceptu ohradili. Jeden známy slovenský ekonomický novinár v tejto súvislosti napísal, že doteraz sme na Slovensku žili „časy hojnosti“ a „roky prudkého bohatnutia“.
Dúfam, že tým nemyslel slovenské učiteľky alebo lekárky, ktoré sa zatiaľ platovo vyšplhali takmer na úroveň rakúskych upratovačiek. Veľmi podobne vyzerá finančná situácia vedcov, akademikov, divadelníkov, spisovateľov, výtvarníkov a mnohých ďalších kreatívnych a vzdelaných ľudí, ktorí ešte na Slovensku zostali a venujú sa tomu, čo vyštudovali a čo robiť chceli. Mnohí z nich navyše platia o dve percentá vyššie dane ako ostatní obyvatelia.
Tvoriví kolegovia si zvykli dookola počúvať, že odmena za prácu bude „symbolická“. No bankové šeky, ceny v obchodoch či splátky úverov rozhodne nie sú abstraktné symboly. Šetriť môžu tí, ktorí žili rozhadzovačne a nad pomery, ale ako šetriť, keď už človek skromne žije?
Zamestnávatelia šikovne využili situáciu, neoľudácka moc im na to skočila, a ani opozícia bohvieako neprotestuje. Svetoví ekonómovia tvrdo a právom kritizovali americký hyperkonzum a úverovú hystériu. Lenže nič také u nás nejestvuje. Zadĺženosť slovenských domácností dosahuje v európskom porovnaní menej ako desatinu priemeru a v porovnaní s USA je na úrovni štatistickej chyby.
Pripomínam, že našťastie, pretože napriek tomu už teraz živorí pod hranicou novej chudoby každý desiaty občan SR. Pri pohľade na nablýskané obchodné paláce to tak nevyzerá, ale skutočný život sa neodohráva v Auparkoch a Polusoch. Máme druhú najvyššiu nezamestnanosť v EÚ a počet ľudí bez práce znova prudko stúpa.
Minulý rok sa naša ekonomika konečne dostala mierne nad stav, v akom bola v roku 1989. To ju, preboha, na tej príšernej úrovni chceme ponechať? Nie je pravda, že všetko u nás vyzerá tak zle ako pred dvadsiatimi rokmi. Moja obľúbená operná budova, knižnica, námestie aj klzisko vyzerajú podstatne horšie. Zakaždým dúfam, že mi na hlavu nepadne kus omietky, strop alebo kovový trám.
Veľká časť infraštruktúry – cesty, mosty, chodníky, verejné budovy – je v mnohých slovenských mestách a dedinách porovnateľná s najzaostalejšími krajinami sveta.
Poslanci a starostovia, ktorých platy aj so štedrými odmenami už dávno dostihli európskych kolegov, sa isto radi zahrajú na hrdinov a istý čas si príjmy nezvýšia. Lenže títo spokojní jednotlivci zrejme už len hmlisto tušia, ako u nás žijú ľudia s nízkymi a „strednými“ príjmami. Naši občania majú vrecká plné Euro mincí a to doslova.
To sme už naozaj tak spohodlneli a otupeli, že ideme konzervovať daný stav? Naozaj tento štát nemá na viac?
Karikatúra: Shooty, SME.