8. kapitola
Ako jedenásťročný som nastúpil na gymnázium. Už samotný fakt, že ma prijali, znamenal menší zázrak. Medzi rovesníkmi v škole sa šuškalo, že moji rodičia sú teplí a že v našom byte sa stretáva zvrátená spoločnosť.
Nemal som priateľov – nesmel som ich mať, aby som im niečo neprezradil, a oni sa zasa nesmeli kamarátiť so mnou, pretože ich rodičia strašili, že z toho budú len nepríjemnosti. Nechodieval som hrávať futbal, sedel som v školskej klubovni a listoval som časopisy alebo som sa zavretý vo svojej izbe donekonečna pozeral z okna.
Inde v byte som sa necítil dobre. Vedel som, akých ľudí stretnem. Útočiskom sa pre mňa stala nemčina. Slovensky som hovoril len z donútenia v škole. S rodičmi som rozprával nemecky, čítal som nemecké knihy, pozeral som nemeckú televíziu a počúval som nemecké rádio. Občas som mal dojem, že žijem na úplne inom mieste než v skutočnosti.
Nemecký jazyk ma priťahoval, jeho gramatika mi šla hravo. Zato s češtinou a so slovenčinou som sa moril a ich výslovnosť ma ničila. Okrem nemčiny ma zaujímala aj biológia, pretože som veril, že sa dozviem niečo viac o svojom tele. Cítil som sa v ňom totiž čoraz horšie, cudzo. O to väčšmi ma výučba sklamala.
Ako trinásťročný som absolvoval povinný kurz pre dospievajúcich chlapcov Hygiena pohlavných orgánov, ktorý spočíval v čítaní letákov so sloganmi: „Pohlavný úd po osprchovaní trite uterákom v smere od tela dolu, nikdy nie naopak!“, „Pohlavný úd patrí do nohavíc, nie do ruky!“ alebo „Miešky nedržte v rukách zbytočne dlho a nehladkajte ich.“
Dozvedel som sa, že onánia je nebezpečná, zdraviu škodlivá a zásadne skracuje ľudský život. Viac som vedieť nepotreboval. Držal som sa týchto odporúčaní. Ovládnuť sa bolo niekedy veľmi ťažké, ale dokázal som to.
Ostatní spolužiaci onanovali ostošesť a nezabúdali sa tým pri každej príležitosti chváliť. Ten pôžitok však určite zďaleka nevyvážil riziká. Tešil som sa, ako si budem vychutnávať vysokú starobu v plnom zdraví, keď mojich kamarátov už budú plné cintoríny.
Vzhľadom na svoj rodinný pôvod a kádrový profil som mal na gymnáziu neustále problémy. Vychovávatelia na mňa prísne dozerali. Čoraz väčšmi ma štvalo, že niektorí rovesníci každý rok cestovali do Talianska, denne jedli kivi dovezené z Viedne a užívali si aj ďalšie privilégiá. A to v čase, keď našu rodinu nepustili na dovolenku ani len do Poľska alebo do Maďarska, pretože sme zostávali pod policajným dozorom.
Aj keby sme sa chceli niekam presunúť len v rámci Československa, najprv by sme to museli ohlásiť na dvoch úradoch, preto sme radšej zostávali doma. Sústavnými predvolaniami nás držali v šachu, kamkoľvek sme sa pohli. Rodičia sa ma snažili utešiť tým, že úspešnejší otcovia sú tajní agenti, preto smú aj to, čo my nemôžeme. Také vysvetlenie ma vôbec neuspokojilo!
V duchu som otcovi veľmi vyčítal, že nevedel zohnať povolenie na cestu ani len k Baltskému moru v NDR, nenosil mi balíky videokaziet ani legendárne čokolády s fialovým obalom, ktoré som vídaval v reklamách po skončení rakúskych televíznych správ.
V januári roku 1983 si ma priamo počas vyučovania vyhľadala polícia. Uprostred hodiny geografie som opustil triedu. Najprv som sa zaradoval, ale po vstupe do vyprázdnenej telocvične, premenenej na vyšetrovačku, ma smiech prešiel.
Vošiel som do miestnosti niekoľkými rýchlymi, ale nemotornými krokmi a zastal som v dostatočnom odstupe. V priebehu sekundy som sa úplne spotil. Pri jedinom stole sedeli muž a žena v zelených uniformách. Prikázali mi zostať stáť. Placho som sa pozeral pred seba.
Žena na mňa vrhla zamračený pohľad. Položila mi zvyčajné otázky: meno, priezvisko, dátum narodenia, meno otca a matky… Zobrala mi odtlačky prstov. Zneistel som, pretože na takúto situáciu ma rodičia nepripravili.
Muž spustil. Na tvári mal napísané, že sa nedá oblafnúť.
„Tak, Michal Kirchner, sem nám najprv napíš, čo máš medzi nohami!“ prikázal.
Myslel som si, že som zle počul. Pozrel som sa naňho a zdalo sa mi, že ho poznám už veľmi dlho. Rýchlo a precízne pracujúci muž, ktorého nič nevyruší. Tvár prezrádzala radosť z práce.
„Prosím?“ spýtal som sa.
„Na tento papier napíš, ako hovoríš tomu, čo máš medzi nohami!“
Nechápal som, čo to má znamenať. O čo im šlo? Bál som sa. S roztrasenou rukou som napísal najslušnejšie slovo, na aké som si spomenul, výraz, ktorý pre túto časť mužského tela používajú staré mamy pri rozhovoroch s jasličkármi.
„Nevymýšľaj si, to určite nie je ono!“ okríkol ma policajt, keď si prečítal môj lístok. „Určite poznáš aj neslušnejší výraz! Možno si ho počul od hostí, čo k vám chodia! Od otcových kamošov. Alebo od maminých priateliek. Či od spolužiakov na záchode. Čo? Napíš to!“
Tak som napísal druhé najslušnejšie pomenovanie. Potom tretie. Štvrté. Piate.
„Prečo nás stále klameš? Si klamár? Chceš nás podviesť?“ kričal na mňa policajt. „Za falošné svedectvo sú zákonom stanovené tresty!“
Nezmohol som sa na slovo. Nakoniec som napísal najvulgárnejší výraz, aký som vylovil z pamäti. Vzápätí som dostal príkaz vysloviť ho nahlas. Poslúchol som.
Ledva som stíchol a už na mňa muž reval znova: „Prečo nadávaš? To kto ťa naučil takto rozprávať? Kto? Čo si to dovoľuješ? Odpros!“
Muž v uniforme si utrel z čela pot a naštvane na mňa zízal.
„Prepáčte, prosím, už to nikdy neurobím,“ odvetil som pokorne.
Na vyhrážky som si netrúfol. Vedel som, že musím prijať, čo mi autority povedia, preto som policajtovi nepripomenul, že ma k vysloveniu toho slova donútil. Mal som strach. Muselo to byť na mne vidieť, pretože na oboch tvárach predo mnou sa objavila obrovská spokojnosť. Toto predstavovalo zjavne hlavný účel výsluchu, lebo nasledujúce otázky vyzneli celkom všeobecne a nikam neviedli. Pýtali sa ma na zvyčajné veci, o čom sa u nás doma hovorí a kto k nám chodieva. Odpovedal som vyhýbavo, opakoval som, že si nespomínam presne.
V zmätku a v strachu, ktorý som cítil, mi to celé pripadalo azda hroznejšie než čokoľvek, čo som poznal z domu.
Michal Hvorecký 