Po dvoch rokoch opäť čítam v Levoči: vo štvrtok 22. novembra 2012 na Gymnáziu J. Francisciho-Rimavského na Kláštorskej 37. O 10:30 pre študentov, o 16:00 pre verejnosť. Teším sa do mestečka, z ktorého pochádzal môj starý otec. Jeho životom je inšpirovaná kapitola Fater v novej knihe Naum.
Pozývam vás dnes, v nedeľu 18. novembra o 17:00, na Stredoeurópske fórum do Divadla Astorka. Dostalo sa mi cti moderovať záverečnú debatu o súčasnom umení, revolte, cenzúre a o vzťahu tvorby a moci. Hosťami budú Alison Klayman z USA, ktorá nakrútila slávny dokument Ai WeiWei: Never Sorry, vizuálne umelkyne Anna Jermolajeva z Ruska a Anna Daučíková z Bratislavy, česká kritička Milena Bartlová a francúzsky filozof Bertrand Ogilvie. Vstup je voľný!:) Zoberte aj priateľov. Téma je mimoriadne aktuálna. Korporácia zakázala knihu. Sudkyňa chce dostať za mreže dokumentaristku. Matica žiada odškodné za pravdivý článok. Politici svojvoľne odvolávajú riaditeľov galérií a rušia výstavy. Priestory pre kultúru zanikajú. Dvadsaťtri rokov po Nežnej revolúcii sa moc k umeniu správa veľmi podobne ako pred ňou. Teším sa na diskusiu.
Ako by to asi dopadlo, keby už v novembri ´89 existoval Facebook? Na podujatie “Ideme zmeniť režim v tejto krajine” by sa prihlásilo 20 000 ľudí, ale na námestie by naozaj prišlo 200. V internetových diskusiách by organizátorom do sýtosti vynadali, vysmiali by ich, alebo by hneď dokázali, že to sú aj tak židia a vlastizradcovia a ide im iba o vlastný prospech. Nezvyčajná udalosť by pár dní živila statusy a blogy a potom by ju vystriedalo dačo iné, na čom sa dá pohádať lepšie a aktuálnejšie.
Veční frfloši by získali ďalší dôkaz, že aj tak mali vopred pravdu a dopadlo to presne tak zle, a vlastne ešte aj oveľa horšie, ako čakali. A väčšina by sa zhodla, že najlepšie je nič nerobiť a počkať, ako to celé dopadne, lebo človek tu aj tak nikdy nevie.
Snaživci sú beztak zo všetkých najhorší, stále chcú niečo nové a iné a o čo im vlastne ide? Navyše sa tu predsa vôbec nežije až tak zle, len keby keby tí drzí pseudo umelci a provokatéri platení z nepriateľských zdrojov stále nedráždili režim a nerušili by náš svätý pokoj. A potom by sa zrazu objavil nový vodca, ale vlastne zo starej školy, už osvedčený a rovnaký ako oni, vlastne jeden z nich. Ten by toto všetko povedal na plnú hubu a toho by vzápätí masovo zvolili a milovali by ho, nech by robil čokoľvek, a on by im vládol, až kým by nepomreli
So značným údivom som si prečítal viaceré články o Bibliotéke, ktoré náš jediný knižný veľtrh zhadzovali pod čiernu zem. Podľa webu Artforum je „tak zoufale provinční, že už začíná být trapné se tam jen objevit.“ Napriek tomu tam mali stánok, hoci slabučký.
Ja som tam zašiel po troch rokoch a vrátil som sa spokojný, a predpokladám, že väčšina vydavateľov a predajcov tiež. Kde inde sa zíde 34 102 platiacich divákov (vstupné bolo symbolické euro), ktorých hlavným zámerom je nakúpiť knihy, či dokonca veľmi veľa kníh?
V Pravde som sa zas dočítal, že vo Frankfurte sa „predstavuje kultúra a literatúra krajiny, ktorá bola vybratá za hosťa“. Obávam sa, že autorka týchto riadkov tam nikdy nebola, inak by vedela, že toto je ozaj okrajová aktivita a pre väčšinu krajín trpké sklamanie za obrovské peniaze. Nepoznám nepríjemnejšie knižné podujatie ako Frankfurt. Oproti tomu je Bibliotéka úplná oáza intelektuálneho splínu.
A hlavne porovnávať tieto dve akcie je absurdné. Frankfurt je biznis veľtrh, kde majú návštevníci prístup len záverečný deň, keď sú už všetci z brandže doma. Bibliotéka je veľtrh pre vydavateľov, autorov a najmä čitateľov.
Ďakujem všetkým, ktorí prišli na krst! Najväčšie prekvapenie večera: starý kamoš a bratislavská legenda Klaus si priniesol na podpis moje prvé rukopisy, vytlačené na starej ihličkovej tlačiarni. Dokonca medzi nimi bola aj moja úplne prvá dokončená poviedka, ktorú som už považoval za beznádejne stratenú. Zaradím ju do nového vydania Silného pocitu čistoty ako bonus. Vtedy som mal sedemnásť rokov a iba dvoch čitateľov, Klausa a Egona Bondyho. Bez pomoci týchto dvoch ľudí by sa to všetko možno vyvinulo inak. Škoda, že už mohol prísť iba jeden. Nie je nič cennejšie, ako keď autorovi zostanú verní tí, čo pri tom boli od začiatku.
Prečítajte si aj: Egonovi Bondymu k osemdesiatinám
“Či už to je jeho návrat na Dunaj, text o fonte či obzretie sa za „fatrom“. Vtedy zrazu všetko do seba zapadne a z Hvoreckého sa stáva na naše pomery veľký spisovateľ. Aj keď bez dialógov. Naum je predovšetkým knihou o súčasnosti. Mozaikou, v ktorej my, mestskí lovci a zberači žijeme, v ktorej vyhrávame a prehrávame malé a ešte menšie dejiny. Je knihou o meste a jeho človeku, knihou, v ktorej postavy kráčajú z príbehu do príbehu a premiešavajú sa – podobne ako rozprávačské štýly. Je to však tiež kniha, ktorú začnite čítať zhruba od jej druhej polovice. Pretože inak by ste nikdy nemuseli zistiť, že je naozaj dobrá. A, áno, v niektorých zábleskoch dokonca vynikajúca.” Viac v recenzii na knihu v denníku SME.
V pondelok doobeda som mal v knižnici v Petržalke ďalší workshop s učiteľmi o tom, ako učiť literatúru lepšie. Počas diskusie som sa dozvedel, že v literárnej súťaži slovenských žiakov prudko stúpol výskyt slova “vilomeniny”, ktoré slovenčina vôbec nepozná. Dorastá nám generácia, ktorá si bude myslieť, že manželky slúžia na zámenu, farma je kontajner na vyzliekanie a čím viac človek trpí, tým viac ho treba ukazovať pred kamerami. Už sa teším na maturitné slohy Moje detstvo v nákupnom centre, Postava oligarchovej milenky v diele Evity Urbaníkovej alebo Umelecký obraz moderného muža v Smotánke, ako aj na matematické príklady: Koľko lajkov denne potrebuje jedno Modré z neba?
Michal Hvorecký 