Narodil som sa roku 1976 v Bratislave v ČSSR. Patrím do generácie Husákových detí, čo bol náš variant amerických baby boomers. Bol som proti rozdeleniu Československa, môj brat aj rodičia tiež a priatelia takisto. Lenže názor pätnásťročného chalana mocných nezaujímal, a ako som čoskoro zistil, problém nebol vo veku. Tým, ktorí republiku rozdelili, bol ukradnutý aj názor plnoletých občanov s volebným právom.

Referendum sa neuskutočnilo, pretože záporný výsledok bol vopred jasný. Rozpad svojej vlasti dodnes považujem za nechutný podvod politikov na občanoch a za hrubé porušenie ústavy.

Napriek tomu som v konečnom dôsledku rád, že som to zažil a že sa to stalo. Ten štát sa už nedal zachrániť, bol to stratený svet včerajška, bez stredu, bez jednotnej myšlienky. Snaha udržať by sa rovnala zachraňovaniu prízraku.

Celý proces ma dobre pripravil na praktiky, ktoré so sebou priniesol mafiánsky kapitalizmus a ten naše krajiny teraz spojuje oveľa pevnejšie ako kedysi federácia. To, čo sa u nás nazýva Gorila či PPP sa na západ od rieky Moravy volá Pražský dopravný podnik, David Rath, Pavel Bém a iks ďalších.

Na rozpad Československa často myslím, keď putujem so svojimi knihami na vystúpenia po Nemecku, zvlášť po bývalej NDR. Východnej časti čerstvo zjednotenej krajiny sme vtedy mnohí na Slovensku závideli. Nie je to pekný pocit, ale čestne ho priznávam. Vtedy sa mi videlo, že štedré finančné injekcie od bohatšieho brata budú znamenať ľahkú a rýchlu cestu k blahobytu a k nastoleniu občianskej spoločnosti. Zatiaľ čo my sme mali v rukách čoraz bezcennejšie koruny, „dederóni“ si plnili vrecká tvrdými markami. Lenže stal sa pravý opak.

Cestujem po východných spolkových republikách po vynovených cestách, pozorujem opravené budovy a námestia, ale len zriedkavo vidím ľudí a ak, tak hlavne starých. Nekonečné subvencie vytvorili krásny povrch, pod ktorým nie je nič, alebo sa pod ním skrývajú desivé tajomstvá – obrovská nezamestnanosť, masový odchod na západ, zatrpknutosť, ale aj hnev, násilie a rasizmus či dokonca terorizmus extrémnej pravice. Bývanie v takom Schwerine dnes vyjde na polovicu toho, čo v Banskej Bystrici – v priebehu dvoch dekád odišlo z hlavného mesta ťažko skúšanej spolkovej krajiny tridsaťtisíc obyvateľov…

Slovensko na tom po rozdelení bolo ekonomicky aj politicky katastrofálne – a intelektuálne tiež, pretože kultúrna a akademická elita, ktorá začala Nežnú revolúciu, nezvládna prevzatie moci a dobrovoľne ju odovzdala zlodejom prezlečeným za hejslovákov (a dodnes si tú chybu len málokto z nich priznáva).

Istý čas to vyzeralo tak, že sa nový štát vyberie bieloruskou cestou. Hospodárstvo na dva-tri roky doslova zamrzlo. Mena devalvovala. Štátu dokonca hrozil bankrot. Dospieval som a poviem vám, ten vývoj ma šokoval. Mal som pocit nespravodlivosti, vykorenenosti, neistoty a zrady.

Československo môjho detstva bolo síce totalitnou krajinou, ale v porovnaní s väčšinou sveta ponúkalo obstojnú životnú úroveň a pomerne rozvinutú infraštruktúru. A zrazu som žil v štáte, ktorému hrozil na viacerých úrovniach úplný kolaps. Navyše sa podniky a služby, ktoré ešte ako-tak fungovali, bleskurýchlo rozkrádali.

Slovensko kleslo na bod nula, stalo sa porazenou krajinou. Lenže dnes viem, že práve tento pád krajina veľmi potrebovala a bolo chybou, že NDR sa mu vyhla.

Tento pokles na kolená považujem nielen za historický zlom, ale aj zmenu paradigmy slovenskej identity. Po ňom sme sa stali niekým iným. Prevzali sme zodpovednosť. Nie za všetko – s vlastnou históriou sme sa nevyrovnali, v tom je bývalá NDR oveľa ďalej – ale už nebolo koho viniť. Začalo sa makať, či už doma, alebo v cudzine.

Paradoxne, značný úspech a vzostup Slovenska prekvapil predovšetkým v Česku. Tam sa krach východného suseda očakával a predpokladám, že mnohí by sa z neho aj tešili. Keď si dnes spätne opäť čítam klišé, klamstvá a nehoráznosti, čo sa v novinách písali pred rozdelením a po ňom o Slovákoch v českých médiách a o Čechoch v slovenských, zostáva mi rozum stáť (výborne to zdokumentovala Anna Šabatová).

Nikdy nezabudnem na článok spisovateľa Ondřeja Neffa nazvaný Autobus, ktorý vyšiel v MfD 12. júna 1992. Slovensko je v texte príves, „vlečňák“, ktorý brzdí rozbehnutý český autobus na ceste do Európy. Vzadu sedia nevďační a leniví Slováci, pijú borovičku a s dierami v pneumatikách na hrboľatej stepi raz vyhrážkami, inokedy bezduchým vymýšľaním bránia šoférovi, aby naplno vyrazil po modernej diaľnici.

Neveril som vlastným očiam. Českú kultúru som považoval aj za svoju, no zrazu akoby som nečítal mienkotvorný denník, ale fašizoidnú Zmenu. Odvtedy sa mi bridí nacionalizmus, či už český, slovenský alebo akýkoľvek iný. Niet nebezpečnejšej choroby, ktorá postihuje vzdelaných aj prostých.

Skúsenosť s rozdelením vo mne posilnila presvedčenie, že národ je konštrukt, alebo ako hovoria Nemci, erfundene Gemeinschaft. Píšem v slovenskom jazyku a cítim sa byť súčasťou tejto tradície, ale etnicky je to v mojom rodokmeni príliš zložité a zahmlené a je mi to vlastne ukradnuté. Nepátram po tom, čo ma oddeľuje či nebodaj nadradzuje, ale po tom, čo ma s ostatnými spája.

Nie som nostalgik a neželám si návrat ČSFR. Podstatnejšie sa mi v oboch štátoch vidí obnovenie dôvery v demokraciu a v právny poriadok: koniec partokracie, vyšetrenie káuz a stop mafii v politike.

Stále sa považujem za Čechoslováka. Mám rád Brno, Ostravu, Opavu, Plzeň aj Prahu, ale tiež Viedeň, Ľvov, Vroclav či Berlín. Je mi ľúto, že sa moje knihy už pre českých čitateľov musia prekladať, ale vážim si, že tam vôbec vychádzam. Občas už musím publiku vysvetliť, čo je pazucha, korytnačka alebo mihalnica, ale predčítam zásadne v rodnom jazyku.

V bývalej Juhoslávii, kde všetko dopadlo neporovnateľne horšie, sa už tvária, že srbochorvátština nikdy neexistovala a aj klasické knižky sa do oboch jazykov nanovo prekladajú, aby sa náhodou nemuseli čítať v jazyku nepriateľa…

Moji rovesníci prirodzene kupovali novú českú beletriu, ale dnes už v Pardubiciach sotva niekto tuší, kto sú Marek Vadas alebo Zuska Kepplová a v Žiline zas nemajú šajn, čomu sa venujú Markéta Pilátová či Jiří Hájíček. Zatiaľ každá generácia v tomto kúte strednej Európy zažila koniec svojho štátu. Uvidím, či to čaká aj môjho syna.

„Rakúsko-Uhorsko už nie je,” napísal Sigmund Freud v deň prímeria roku 1918. Podpisujem a myslím na Československo: „Nechcem žiť nikde inde… Ďalej budem žiť s torzom a predstavovať si, že je to celok.“

Prečítajte si aj: List Vladimírovi Mečiarovi k narodeninám