Časy hojnosti sa skončili

O tom, že aj Slovensko postihla hospodárska kríza, už asi nepochybuje nikto. Na príčinách sa mnohí zhodujú, ale jednoznačné riešenia neponúkajú ani najväčšie kapacity brandže. Existuje vlastne jediný spoľahlivý liek, ktorý odporúčajú vplyvní ekonómovia od Washingtonu až po Berlín – treba sa uskromniť a šetriť.

Naši politici tento recept prijali za svoj: Musíme sa vraj zmieriť s tým, že platy už neporastú, terajší stav treba „zmraziť“, pretože lepšie už v dohľadnom čase určite nebude.

Prečo o tom píšem, keď mám umenovedné, a nie ekonomické vzdelanie? Zarazilo ma, že som nezachytil nijaké hlasy tunajších odborníkov, ktorí by sa proti tomuto konceptu ohradili. Jeden známy slovenský ekonomický novinár v tejto súvislosti napísal, že doteraz sme na Slovensku žili „časy hojnosti“ a „roky prudkého bohatnutia“.

Dúfam, že tým nemyslel slovenské učiteľky alebo lekárky, ktoré sa zatiaľ platovo vyšplhali takmer na úroveň rakúskych upratovačiek. Veľmi podobne vyzerá finančná situácia vedcov, akademikov, divadelníkov, spisovateľov, výtvarníkov a mnohých ďalších kreatívnych a vzdelaných ľudí, ktorí ešte na Slovensku zostali a venujú sa tomu, čo vyštudovali a čo robiť chceli. Mnohí z nich navyše platia o dve percentá vyššie dane ako ostatní obyvatelia.

Tvoriví kolegovia si zvykli dookola počúvať, že odmena za prácu bude „symbolická“. No bankové šeky, ceny v obchodoch či splátky úverov rozhodne nie sú abstraktné symboly. Šetriť môžu tí, ktorí žili rozhadzovačne a nad pomery, ale ako šetriť, keď už človek skromne žije?

Zamestnávatelia šikovne využili situáciu, neoľudácka moc im na to skočila, a ani opozícia bohvieako neprotestuje. Svetoví ekonómovia tvrdo a právom kritizovali americký hyperkonzum a úverovú hystériu. Lenže nič také u nás nejestvuje. Zadĺženosť slovenských domácností dosahuje v európskom porovnaní menej ako desatinu priemeru a v porovnaní s USA je na úrovni štatistickej chyby.

Pripomínam, že našťastie, pretože napriek tomu už teraz živorí pod hranicou novej chudoby každý desiaty občan SR. Pri pohľade na nablýskané obchodné paláce to tak nevyzerá, ale skutočný život sa neodohráva v Auparkoch a Polusoch. Máme druhú najvyššiu nezamestnanosť v EÚ a počet ľudí bez práce znova prudko stúpa.

Minulý rok sa naša ekonomika konečne dostala mierne nad stav, v akom bola v roku 1989. To ju, preboha, na tej príšernej úrovni chceme ponechať? Nie je pravda, že všetko u nás vyzerá tak zle ako pred dvadsiatimi rokmi. Moja obľúbená operná budova, knižnica, námestie aj klzisko vyzerajú podstatne horšie. Zakaždým dúfam, že mi na hlavu nepadne kus omietky, strop alebo kovový trám.

Veľká časť infraštruktúry – cesty, mosty, chodníky, verejné budovy – je v mnohých slovenských mestách a dedinách porovnateľná s najzaostalejšími krajinami sveta.

Poslanci a starostovia, ktorých platy aj so štedrými odmenami už dávno dostihli európskych kolegov, sa isto radi zahrajú na hrdinov a istý čas si príjmy nezvýšia. Lenže títo spokojní jednotlivci zrejme už len hmlisto tušia, ako u nás žijú ľudia s nízkymi a „strednými“ príjmami. Naši občania majú vrecká plné Euro mincí a to doslova.

To sme už naozaj tak spohodlneli a otupeli, že ideme konzervovať daný stav? Naozaj tento štát nemá na viac?

2009-02-01-krizaKarikatúra: Shooty, SME.