V provizórne zariadenej izbe s dvoma starými počítačmi čakali na rozheganých pohovkách štyri deti. Stretli sa tam dve Paštúnky, Uzbek a Hazar, teda tri národnosti, ktoré kruto bojovali v občianskej vojne. Dvanásťročný Nadžibulah sedel za stolom pred otvorenou knihou s účtami a s vážnym výrazom na tvári klientov postupne volal k sebe.

Dve kamarátky nespájalo len rovnaké meno Parwana, ale aj rovnaká práca – obe na uliciach hlavného mesta Afganistanu predávajú žuvačky. Konkurencia je obrovská, lebo v Kábule pracuje asi stotisíc detí, preto dievčatá v ten deň zarobili iba štyridsať afghani, asi jeden americký dolár.

Peniaze si prišli uložiť na účty. Na dnes už jedlo mali, preto zárobok odložili na horšie časy. Jedna má trinásť a druhá desať rokov, ale do ich tvárí sa zapísali skúsenosti dospelých. Do školy ešte nechodili, pretože by sa neuživili, ale raz by chceli…

Nadžibuláh zapísal vklady, a ak si s niečím nevedel rady, poradila mu Arzoo, devätnásťročná sociálna pracovníčka, jediná zamestnankyňa Detskej rozvojovej banky.

„Účty si tu otvorilo tisícsedemsto kábulských detí. Ak sa im podarí nasporiť aspoň pár desiatok dolárov, vieme im poskytnúť výhodný úver na kúpu školských pomôcok alebo teplého oblečenia,” vysvetlila Arzoo a dovolila mi nazrieť do účtovnej knihy.

Najviac za rok nasporila Sabera, v deň mojej návštevy mala na konte 45 dolárov. Nie je to v istom zmysle podporovanie detskej práce? spýtal som sa. „Chápem, čo myslíte, ale tu deti makajú od troch rokov a tak skoro sa to nezmení. Je to smutný fakt našej krajiny po tridsiatich rokoch vojny. Takto ich motivujeme, aby ich nelákal predaj drog, pašovanie alkoholu alebo pornografia.”

V Detskej rozvojovej banke sa nepodpisujú desaťstranové zmluvy zrozumiteľné iba znalcom práva a propagačné letáky nemajú vysvetlenia napísané mikroskopickým písmom. V živote som už vyskúšal mnoho finančných inštitúcií v rôznych krajinách, no ešte nikdy som nenavštívil takú chudobnú, a pritom takú zmysluplnú a dôležitú banku.

Viac fotiek z Kábulu a ďalších miest tu.