Najdepresívnejšie volebné miesto na svete

Počas volieb mám vždy zriedkavú príležitosť navštíviť smutné zdravotné strediská, melancholické detské škôlky a druhé poschodia opustených mestských úradov. Dvere trieskajú ako činely, cez okná ťahá nehorázny prievan a v použitých šálkach od kávy uschýna sós.

Uprostred deväťdesiatych rokov som raz volil aj na Starých Horách, kde som šokovaným pracovníkom nechutne pokazil stopercentné víťazstvo HZDS a spôsobil rozzúrený výstup miestneho starostu voči nevinnej Marike či Žofke, ktorá svojou benevolentnosťou túto nehoráznosť dopustila.

Myslel som si, že depresívnejšie sa už voliť nedá. Kruto, osudovo som sa mýlil. V sobotu ráno 28. novembra 2009 som o desiatej zastal pred bratislavským Istropolisom s tým, že idem využiť svoje právo, ktoré považujem priam za občiansku povinnosť.

Zažil som zrejme najdepresívnejšie voľby v celých dejinách tohto aktu, vymysleného Grékmi kedysi dávno pred naším letopočtom aj pred vynálezom Facebooku.

Nápis Masážne kreslá ma navigoval dovnútra budovy a pripomínal kampaň, v ktorej sa masírovalo neúrekom. Otvoril som neuveriteľne ťažké dvere s nápisom Vchod a pravou nohou som nechtiac na dva metre odkopol šálku plnú kávy.

Čítať ďalej

Aby bolo čisto

Pred troma rokmi som sa presťahoval na bratislavskú Šancovú ulicu, len pár krokov od Trnavského mýta. Z prvého obvodu som sa prehlásil do tretieho. Silnie vo mne túžba informovať sa o komunálnej politike, pretože v tejto kedysi mimoriadne peknej štvrti z tridsiatych rokov minulého storočia sa nič nemení.

Každé ráno nakupujem v asi najhoršej budove našej metropoly, v Tržnici, kde však majú vynikajúcu zeleninu aj pečivo. Pozitíva teda prevážili a chodievam tam, hoci pri tom slovne a neraz aj rukami odháňam doterných zlodejov, ktorí predávajú kradnuté veci. Najúspešnejší z nich si zrejme kupujú odmeny v neďalekej Predajni športových trofejí, jedného z najabsurdnejších obchodov v meste.

Už len čakám, kedy mi kriminálnici ponúknu moje vlastné autorádio a cédečká. Murakamiho audiokniha v nemčine ich asi veľmi nebavila ani pre ňu nenašli kupca. Často uvažujem, či je táto budova otrasnejšia a zdevastovanejšia znútra alebo zvonku, no zatiaľ je to nerozhodne.

Neďaleko domu vedú dlhočizné koľajnice smerom nikam. Obklopuje ich betónový múr. V zákryte sú už roky verejné záchody a miesto spoločenských stretnutí bezdomovcov, narkomanov a alkoholikov, ktorí radi rozbíjajú okná áut, momentálne s frekvenciou jedno za dva týždne.

Polícia zväčša začína svoje vyšetrovanie zvolaním: „To ste nemohli parkovať inde?!“ A kde, prosím vás?, pýta sa vodič, ktorý je rád, že vôbec voľné miesto našiel. Vzápätí polícia zistí, že toto územie nepatrí do jej kompetencie, a pošle za vami svojich železničných kolegov, expertov na lúpeže peňaženiek vo vagónoch. Ak sa chystáte niekoho zavraždiť, urobte to na pozemkoch železníc a máte istotu, že sa vám to prepečie.

Som prekvapený, že po dvoch rokoch som ešte stále zdravý, pretože byť v tejto štvrti chodcom je životu nebezpečné. Skúšali ste niekedy prejsť cez cestu medzi Trnavským a Račianskym mýtom?

Vzhľadom na počet obyvateľov sú semafory absurdne ďaleko od seba. Ľudia neustále kľučkujú cez štvorprúdovú cestu, kde je síce predpísaná šesťdesiatka, čo však znamená, že väčšina áut a kamiónov jazdí oveľa rýchlejšie, lebo u nás sa to tradične chápe ako východisková rýchlosť, ktorá sa prekračuje.

Sledovať mamičky s kočíkmi alebo starčekov, ako v zúfalstve úhýbajú vozidlám, je vzrušujúcejšie ako kdejaký triler. Starosta (kandidoval za úplne všetky strany, ktoré u nás existujú) za svoj najväčší úspech považuje vybudovanie lanovky. Teraz sníva o lyžiarskej lúke. Svoj „osvedčený program“ nazval Aby bolo čisto. Ešteže tak.