Najdepresívnejšie volebné miesto na svete

Počas volieb mám vždy zriedkavú príležitosť navštíviť smutné zdravotné strediská, melancholické detské škôlky a druhé poschodia opustených mestských úradov. Dvere trieskajú ako činely, cez okná ťahá nehorázny prievan a v použitých šálkach od kávy uschýna sós.

Uprostred deväťdesiatych rokov som raz volil aj na Starých Horách, kde som šokovaným pracovníkom nechutne pokazil stopercentné víťazstvo HZDS a spôsobil rozzúrený výstup miestneho starostu voči nevinnej Marike či Žofke, ktorá svojou benevolentnosťou túto nehoráznosť dopustila.

Myslel som si, že depresívnejšie sa už voliť nedá. Kruto, osudovo som sa mýlil. V sobotu ráno 28. novembra 2009 som o desiatej zastal pred bratislavským Istropolisom s tým, že idem využiť svoje právo, ktoré považujem priam za občiansku povinnosť.

Zažil som zrejme najdepresívnejšie voľby v celých dejinách tohto aktu, vymysleného Grékmi kedysi dávno pred naším letopočtom aj pred vynálezom Facebooku.

Nápis Masážne kreslá ma navigoval dovnútra budovy a pripomínal kampaň, v ktorej sa masírovalo neúrekom. Otvoril som neuveriteľne ťažké dvere s nápisom Vchod a pravou nohou som nechtiac na dva metre odkopol šálku plnú kávy.

„Tu nie je vchod!“ zrevala na mňa pokladníčka. Najprv som si myslel, že som sa ocitol uprostred magrittovskej hry – poznáte to, obraz, na ktorom je fajka a zároveň nápis Toto nie je fajka.

„Ďalší, čo došiel voliť,“ povedal sklamane skladník, mávol rukou a ďalej sa venoval vykladaniu čižiem z obrovských károvaných tašiek, ktoré sa stali trhovým symbolom kovbojského kapitalizmu východnej Európy.

Ocitol som sa uprostred čínskeho trhoviska. Celé prízemie zaplnili tony tovaru, medzi ktorým sa potulovali občania. Popri trenírkach a ponožkách som osamelo zamieril do volebnej miestnosti, ukrytej za záchodmi. Rozďavené dvere odkryli rad žltých pisoárov. Váhavo som vstúpil do malej sály, netušiac, či sa tam predáva, alebo volí.

 

Pre dokonalé zobrazenie stavu, v akom sa nachádza štvrť Nové Mesto, ale aj skoro celá Bratislava, voľby ani nemohli prebiehať inak. Nie je pravda, že my, Bratislavčania, si nevieme predstaviť život v rómskych osadách – stačí zájsť do podchodu pod Istropolisom, pred Tržnicu, na Obchodnú ulicu, do Vrakune a na mnohé iné miesta.

Starosta Nového mesta prikazuje základným školám povinne posielať žiakov na stretnutia s premiérom. Urbanizmus dospel do takej anarchie, že ak by zajtra zbúrali náš dom na Šancovej ulici, ani by som nepokrútil hlavou. Keď som videl nákres projektu Slovany, prisahám, že som prvý raz ďakoval za krízu.

Kšeftovanie kleslo na úroveň, pri ktorej sú albánski drogoví díleri v parku na Račianskom mýte slušní, vzorní občania. V župných voľbách pán starosta s podporou najväčšej koaličnej strany, samozrejme, opäť suverénne uspel. Sú za ním výsledky.

Nie, v hlavnom meste sa nevolí inak, ani lepšie. Naším najväčším nepriateľom nie sú menšiny, ani prisťahovalci, ale my sami.

„Blokujete vchod!“ zakričala na mňa predavačka, keď som sa v nemom úžase pozeral okolo seba. Ustúpil som, aby sa dnu dostali ďalší kupujúci.


Krátka správa o dlhej budúcnosti Slovenska
Aby bolo čisto: o živote v štvrti Bratislava-Nové mesto

Reklamy