Slizké divadlo redaktorky a Plyš

Odpoveď na článok: Slizký plyš a podstata konceptu (SME, 11. 1. 2008)

Redaktorka SME Eva Andrejčáková si prečítala môj román Plyš, pozrela si jeho divadelnú podobu v bratislavskom Divadle Aréna a oboje sa jej nepáčilo. Rešpektujem jej názor. Umelecký riaditeľ hannoverského Schauspielhausu Wilfried Schulz, ktorého nemecká kritika označila za „dramaturga desaťročia“, ako aj jeho tvorivý tím, sa pre knihu naopak nadchli. Prečítali si ju v nemčine v preklade Mirka Kraetscha pod názvom CITY.

Schauspiel Hannover si rezervoval autorské práva a rozhodol sa knihu inscenovať. Nadviazali sme kontakt a ja som im poslal svoju dramatizáciu, ktorú takisto preložil Kraetsch, a ktorá sa v skrátenej podobe hráva v Aréne.

Iba 29-ročný režisér André Rössler, ktorý však už má za sebou dvanásť realizácií na veľkých scénach v Štutgarte, Grazi či Berlíne, vyšiel z môjho textu, no v priebehu skúšok mnohé časti upravil a prepísal. Myslím si, že Rösslerova dramatizácia je lepšia ako moja, aj jeho inscenácia sa mi páči viac ako bratislavská. Hodnotenie však prenechám odbornej kritike.

Pani Andrejčáková sa rozhodla hodnotiť divadelnú hru, ktorú nevidela a obvinila jej tvorcov, ktorých prácu nepozná, zo „slizkého pseudokonceptu“. Mňa ako autora predlohy osočila, že „zavádzam, zahmlievam podstatu a zneužívam svoje meno“ a vraj z toho ktosi aj „vyvodí dôsledky“.

„Kto (túto knihu) písal a kedy?“ chce vedieť redaktorka, hoci preložený román pred pár mesiacmi v mojom byte držala v ruke, keď so mnou nahrávala rozhovor aj o tejto téme.

„Prečo sa do hry autorsky zasahuje?“ pýta sa Andrejčáková, čím dokazuje úroveň svojich znalostí o divadelnej praxi. Toto je nové prerazenie dna v úrovni slovenskej kultúrnej publicistiky. Získať a overiť si ľahko dostupné tlačové informácie by redaktorke malo trvať niekoľko minút.

Slovenské divadlo zaostáva za svetom. Cesty našich divadelníkov západným smerom sa už dlhé desaťročia končia v Prahe. Pred dekádou vo vyberavom nemeckom prostredí pravidelne hosťoval súbor Stoka. Pred dvoma rokmi sa Miloš Karásek dostal so svojou hrou na prestížny festival do Wiesbadenu.

Zásluhou Divadelného ústavu sa uskutočnilo viacero scénických čítaní súčasných dramatičiek a dramatikov ako Anna Grusková, Jana Juráňová, Marek Olekšák alebo Viliam Klimáček v Berlíne či vo Viedni. Vyšlo aj niekoľko kvalitných časopiseckých a knižných antológií.

Kedykoľvek mám príležitosť, pokúšam sa propagovať naše divadelné písanie, ako naposledy na pódiovej diskusii s Evou Maliti-Fraňovou a Martinom Porubjakom v Hamburgu. Plyš vznikol ako prvá inscenácia podľa slovenskej predlohy po mnohých rokoch na významnej nemeckej scéne. Ide len o miniatúrny krok, ale verím, že pozitívnym smerom, a azda budú nasledovať aj ďalšie hry slovenských autorov.

V krajine, kde sa pestuje kult neúspechu, sa však nijaký úspech neodpúšťa. Tvorcov hannoverskej verzie som prvýkrát stretol v deň verejnej generálky a do ich práce som nezasahoval. Títo talentovaní ľudia s vynikajúcim vzdelaním a praxou sú zväčša moji rovesníci. Moje priezvisko síce ledva vedeli vysloviť, ale s obdivuhodným a inšpiratívnym nasadením sa rozhodli interpretovať môj text. Na jar 2008 naplánovali sedem repríz. Let z Bratislavy do Hannoveru trvá hodinu.

Nevedomosť a arogancia pani Andrejčákovej spôsobili, že sliz, ktorý chcela hodiť na tvorcov hannoverského Plyšu, napokon skončil na nej samej.

14. január 2008


Prečítajte si aj: “Židovského pôvodu”. Vsuvka.

Fotosenzibilný spúšťač

Poetka Mila Haugová recenzuje Plyš

„Tráva navôkol, v ktorej jemne syčal hmyz, bola zamatová zaliata slnkom, poddajná a hladká ako zviera.“ (M. H.)

Hebrejská tradícia pozná dva aspekty chýbania zastúpené dvomi púšťami, obidve vychádzajú jedna z druhej. Púšte: „srdce každej veci, v jej srdci každá vec.“ Jedna sa volá Chemama, je to zúfalstvo a skaza, záhuba, druhá je Midbar, nie je púšťou opustenosti ale púšťou ako miestom neistôt a námahy. V súčasnosti je to dvojitá hra púšte a púšte mesta, kde nás môže stretnúť záhuba, skaza a zúfalstvo. V meste sa môžeme správať tak akoby sme boli na púšti – akoby nás nikto nemohol vidieť, keď nás vidia všetci.

Dej románu Plyš – jeho priestor sa nachádza v krajinách, ktoré sú skoropúšťou a v meste City, ktoré sa stáva púšťou. Čas je zvláštny – osemnásť mesiacov života hrdinu Irvina Mirského na cestách krajinami polopúšte sa odohráva na asi piatich stranách knihy, potom akési intermezzo krátkeho životopisu a potom apokalypsa niekoľkých dní v City – v púšti mesta asi na dvesto stranách. Pre mňa je to dôležitý údaj, pre autora určite tiež. Ide tu o zámernú prácu s časom života a s časom románu, sekundy, odratávanie; 10, 9, 8, 7, 6, 5, 4, 3, 2, 1, 0. Potom by mal začať niekde inde nový život.

Ak by niekto nevedel, tak skratka PT znamená prístrojová technika a práve sem do tohto vydavateľstva podľa jeho názvu Michal Hvorecký patrí. Ako spisovateľ seizmograf, EKG, Geigerov počítač žiarenia, RTG, Computerový tomograf alebo aj telegraf (s vyťukávaním tušených bodiek a čiarok, z ktorých sa na konci stanú slová.) Hvorecký je spisovateľ – prístroj, ktorý zachytáva a zaznamenáva akútne signály prítomnosti: rôzne závislosti, pornografiu, pedofíliu, katastrofickú možnosť zlyhania techniky.

Kniha Plyš v jedovato ružovosfarbenej obálke pod ktorou je muchotrávkovozelená tvrdá väzba – zodpovedá módnym farbám aj očakávaniam potencionálnych čitateľov. Farby ma netrápili, len trochu text na prebale, ktorý je viac-menej zavádzajúci, je asi trochu o niečom inom, citujem: „Fotograf Irvin odcestuje (neviem, ktorá cesta to má byť cestuje dvakrát), aby sa zotavil z nezvyčajnej závislosti (je to sledovanie a závislosť od porna na nete od trinástich rokov, keď ho predtým v jedenástich sexuálne zneužili a znásilnili jeho učitelia a vychovávatelia)…

V nemeckom veľkomeste sa v úplnej tme (v akomsi zvláštnom erotickom salóne) zblíži so ženou svojho života… (žena jeho života je závislá, už sa tak narodila, píše erotické reportáže a ich vzťah končí veľmi zle, je tvorkyňou pornografickej novinovej stránky pod menom Erika Erotická, inak sa možno volá Lina a je nádherná, len je manipulovaná a manipuluje.) „Šokujúci a zábavný, erotický a ironický“ – príbeh nie je natoľko šokujúci – je tu len zhrnuté všetko, čo sa k nám denne rôznymi kanálmi dostáva, len je to strhujúco napísané silným, čistým jazykom, ani som ten príbeh nečítala ako zábavný, ale skôr ako ohromujúci príbeh niekoho z generácie našich detí, ako porovnanie môjho sveta, ktorý sa usilujeme z posledných síl pre seba (moju generáciu) „zachraňovať“, ako kontrast života, o ktorom sa niekedy dozvedám len z takého skvelého fantazijno-pravdivého zápisu akým je Plyš.

Akoby tu bolo určenie nie minulého času ale zosilnená vízia budúcnosti s použitím všetkých dostupných aj krutých informácií o súčasnosti. S obavou myslím na to, že všetky vízie Julesa Vernea sa vlastne uskutočnili aj tie katastrofické aj krásna cesta na mesiac. V Plyši nie je žiadna krásna cesta na mesiac, je len možnosť poslednej záchrany pred závislosťou útekom od civilizácie do „iného sveta“ – príchod do neho ale začína tiež známym heslom „Plyš“.

Skutočné je to, čo chýba. Hlavný hrdina Irvin má všetky hendikepy, ktoré sú potrebné k závislosti: apnoe – možnosť náhlej smrti v spánku, je sirota obidvaja rodičia sa zabili pri autonehode keď mal hrdina jedenásť (tu je moja pomerne veľká výhrada proti výstavbe románu, autor si to trochu zľahčil, Irvin je sám, nikto ho nehľadá, nikto ho nepotrebuje, nikto sa o neho nebojí, nikto ho na odvykacích kúrach od závislosti nenavštevuje, nikto ho neľutuje, nehreší, nerozkazuje mu, závislosť má stopercentne otvorené dvere).

Druhý hendikep, chýbanie rodičov umožňuje vznik začiatku tragédie: vo výchovnom ústave a v škole chlapca zneužívajú pedofili. Chýba láska, porozumenie, akýkoľvek pozitívny kontakt, niekto Kto Pri Vás Stojí. Toto chýbanie je v knihe napísané s najväčšou možnou mierou empatie: malý chlapec „radiant boy“ zažíva „private end of the world“ – má možno nádej, že sa z toho dostane pomocou katarzie na konci knihy, kde je opísaný detský zážitok z prvého sexuálneho zneužitia.

Autor je úsporný a presný a to, že zážitok opisuje ako ambivalentný, je z psychologického hľadiska mrazivo presné. Myslím, že na záložke by malo byť spomenuté aj toto, aby čitateľ vedel a siahol po tejto knihe preto, lebo otvorila v slovenskej literatúre temnú a tabuizovanú tému. Čitateľ, ktorý sa vyzná v literatúre nebude autora stotožňovať s Irvinom, veď ani Lev Tolstoj sa nemusel hodiť pod vlak aby presvedčivo napísal záver Anny Kareniny.

Michalovi Hvoreckému sa Plyšom podarilo po predchádzajúcich ambicióznych a skvele napísaných poviedkach dostať sa k literárnemu útvaru, ktorý by som nazvala možno aj románom. Téma, postavy, jazyk, štýl písania sú veľmi kompaktné. Jazyk, ktorý Hvorecký brilantne ovláda slúži ako indikátor deja, nájdeme tu nesentimentálne a predsa básnické vety, jednou takou som začala recenziu a zároveň sa jazyk stupňuje až do brutálnych, odpudivo krásnych strhujúcich obrazov apokalypsy v City, bez elektriny a v sexuálnom ošiali.

Jazyk tejto prózy nie je ani v jedinom slove ani pred, ani za dianím, je s ním zliaty, slová tu balansujú na vysokom lane ako povrazochodec, ktorý presne vie o riziku svojho počínania. Hvorecký píše o pornografii, erotike, telesnosti a pedofílii jazykom, ktorý je na najostrejšej hrane, ale hrana sa nikdy neprevráti – kryštálová kocka jazyka vo vratkej rovnováhe jediného bodu, nesmierne potrebný autorský odstup a reflexia písaného.

Je to ilúzia, keď si myslíme, že v pohybe niekam ľahšie znesieme, to čo musíme znášať. Hlavnú postavu Irvina by sme mohli prirodzene zaradiť k chovancovi Törlessovi, Holdenovi, ktorý chytá v žite alebo k mnohým mladým hrdinom súčasnej veľmi rôznorodej nemecky písanej prózy.

Michalovi Hvoreckom máme, od začiatku jeho publikovania, prozaika, ktorý sa bude môcť úspešne zaradiť k súčasným mladým prozaikom európskej úrovne, vzhľadom na jeho vek je to nádejné.
Možno je to neskromná požiadavka od čitateľky a kolegyne, ale rada by som si raz prečítala román Michala Hvoreckého z rodinného prostredia, kde bude mať hlavná postava možno aj minulosť, súčasnosť a budúcnosť. Príbeh so silným pocitom čistoty. Príbeh, ktorý nebude o estetike miznutia ale o estetike trvania. Alebo možno ďalší príbeh patriaci do ríše Prístrojovej Techniky, príbeh o prudkom rozvoji, ktorý možno zanikne, zmizne, skončí zmiznutím vedomia? Alebo príbeh destabilizovaného okamihu? Alebo príbeh o ničote prázdnych vecí ? Možno spisovateľ na osemnásť mesiacov zmizne a zjaví sa s novým románom.

Plyš je veľmi dobrá kniha. Teším sa na ďalšiu, tá bude musieť preskakovať latku vysoko, aby bola iná a postúpila na vertikále vývoja špirálovito vyššie.
Začala som citátom z knihy, skúsim tak aj skončiť, vetami presného pozorovateľa:

„Objal som tento prelud ženy. Zľahka som jej stlačil dlaň a ukazovákom prešiel po brade. Pod kožou akoby som pocítil neznáme, celkom slabé chvenie, ktoré však zosilnelo. Tak dávno som sa nedotýkal ženského tela, že keď som vnímal jeho hladké, oblé plochy, telom mi prebehla triaška. Bola to dobre stavaná žena, nijaké tintítko. Jasne som vnímal každý jej posunok. Elegancia gest, celé jej správanie a pohyby iba zostrovali prudkosť, ktorú som pociťoval. Akoby nemala nijaké vnútro, iba povrch.“

To chýbajúce je vždy na samom dne. Pamäti. Nás. Toho druhého. Odkrytie záhybov. Zažiť ten jeden jediný okamih. Toto architektonické odkrývanie archeologických vrstiev. Tela. Duše. Chýbajúce rituály. Dotyky. Možno aj láska. Sexuálny akt ako malá krátka smrť. Nekontrolovaný prechod do transcendencie. Vrstvy v nás múdrejšie ako my. Bezvedomie vedomia. Rýchle zobudenie. Existencia na okraji viditeľného. Kde sa ešte pohybujeme. Testujeme svoj autizmus. Ako fotosenzibilné spúšťače.

11. 1. 2006

plys