Odpoveď na článok: Slizký plyš a podstata konceptu (SME, 11. 1. 2008)

Redaktorka SME Eva Andrejčáková si prečítala môj román Plyš, pozrela si jeho divadelnú podobu v bratislavskom Divadle Aréna a oboje sa jej nepáčilo. Rešpektujem jej názor. Umelecký riaditeľ hannoverského Schauspielhausu Wilfried Schulz, ktorého nemecká kritika označila za „dramaturga desaťročia“, ako aj jeho tvorivý tím, sa pre knihu naopak nadchli. Prečítali si ju v nemčine v preklade Mirka Kraetscha pod názvom CITY.

Schauspiel Hannover si rezervoval autorské práva a rozhodol sa knihu inscenovať. Nadviazali sme kontakt a ja som im poslal svoju dramatizáciu, ktorú takisto preložil Kraetsch, a ktorá sa v skrátenej podobe hráva v Aréne.

Iba 29-ročný režisér André Rössler, ktorý však už má za sebou dvanásť realizácií na veľkých scénach v Štutgarte, Grazi či Berlíne, vyšiel z môjho textu, no v priebehu skúšok mnohé časti upravil a prepísal. Myslím si, že Rösslerova dramatizácia je lepšia ako moja, aj jeho inscenácia sa mi páči viac ako bratislavská. Hodnotenie však prenechám odbornej kritike.

Pani Andrejčáková sa rozhodla hodnotiť divadelnú hru, ktorú nevidela a obvinila jej tvorcov, ktorých prácu nepozná, zo „slizkého pseudokonceptu“. Mňa ako autora predlohy osočila, že „zavádzam, zahmlievam podstatu a zneužívam svoje meno“ a vraj z toho ktosi aj „vyvodí dôsledky“.

„Kto (túto knihu) písal a kedy?“ chce vedieť redaktorka, hoci preložený román pred pár mesiacmi v mojom byte držala v ruke, keď so mnou nahrávala rozhovor aj o tejto téme.

„Prečo sa do hry autorsky zasahuje?“ pýta sa Andrejčáková, čím dokazuje úroveň svojich znalostí o divadelnej praxi. Toto je nové prerazenie dna v úrovni slovenskej kultúrnej publicistiky. Získať a overiť si ľahko dostupné tlačové informácie by redaktorke malo trvať niekoľko minút.

Slovenské divadlo zaostáva za svetom. Cesty našich divadelníkov západným smerom sa už dlhé desaťročia končia v Prahe. Pred dekádou vo vyberavom nemeckom prostredí pravidelne hosťoval súbor Stoka. Pred dvoma rokmi sa Miloš Karásek dostal so svojou hrou na prestížny festival do Wiesbadenu.

Zásluhou Divadelného ústavu sa uskutočnilo viacero scénických čítaní súčasných dramatičiek a dramatikov ako Anna Grusková, Jana Juráňová, Marek Olekšák alebo Viliam Klimáček v Berlíne či vo Viedni. Vyšlo aj niekoľko kvalitných časopiseckých a knižných antológií.

Kedykoľvek mám príležitosť, pokúšam sa propagovať naše divadelné písanie, ako naposledy na pódiovej diskusii s Evou Maliti-Fraňovou a Martinom Porubjakom v Hamburgu. Plyš vznikol ako prvá inscenácia podľa slovenskej predlohy po mnohých rokoch na významnej nemeckej scéne. Ide len o miniatúrny krok, ale verím, že pozitívnym smerom, a azda budú nasledovať aj ďalšie hry slovenských autorov.

V krajine, kde sa pestuje kult neúspechu, sa však nijaký úspech neodpúšťa. Tvorcov hannoverskej verzie som prvýkrát stretol v deň verejnej generálky a do ich práce som nezasahoval. Títo talentovaní ľudia s vynikajúcim vzdelaním a praxou sú zväčša moji rovesníci. Moje priezvisko síce ledva vedeli vysloviť, ale s obdivuhodným a inšpiratívnym nasadením sa rozhodli interpretovať môj text. Na jar 2008 naplánovali sedem repríz. Let z Bratislavy do Hannoveru trvá hodinu.

Nevedomosť a arogancia pani Andrejčákovej spôsobili, že sliz, ktorý chcela hodiť na tvorcov hannoverského Plyšu, napokon skončil na nej samej.

14. január 2008

Prečítajte si aj: “Židovského pôvodu”. Vsuvka.