Jeden deň vo Viedni

Včera som strávil celý deň vo Viedni. Doobeda som čítal na Komenského gymnáziu, ktoré založili už roku 1872 a vyštudovali na ňom aj mama Václava Havla alebo Karel Schwarzenberg.

Čo krajšie sa môže autorovi stať, ako keď ho študenti nechcú pustiť z čítačky?:) “Profesorku S. tady máme každý den, ale Michala Hvoreckého jednou za čtyři roky!” kričali, ale nepomohlo. Pani riaditeľka zakročila tak, ako to vedia iba československé riaditeľky.

Tak som zašiel do svojho obľúbeného antikvariátu na Wipplingerstrasse. Kúpil som si tri cenné knihy za päť eur a o vchod ďalej raritné cedečká z druhej ruky: posledný album Nico a prvý od Grandmaster Flash & The Furious Five (oboje po euro:)

V MuseumsQuartier som si pozrel fotky sovietskej architektúry aj dobrú výstavu Nahí muži a znova aj Egona Schieleho a viedenskú modernu okolo roku 1900.

Večer som sa zastavil v Slovenskom inštitúte, kde rozprávali Thomas Frankl a Kornel Földvári. Frankl sa narodil roku 1934 v Bratislave a zázrakom prežil holokaust. Skrýval sa v Medickej záhrade, v bytoch u dvoch bratislavských rodín (v jednej dokonca prezlečený za dievča), a napokon až do konca vojny na vidieku v kláštore uršulíniek.

Jeho otca Adolfa Frankla odvliekli priamo pred jeho očami 29. septembra 1944 do Osvienčimu, no prežil aj pochod smrti a zachránil sa. Tajne kreslil aj v tábore, aby vydal svedectvo. Po návrate domov v Bratislave najmä maľoval, až kým mu komunisti roku 1949 nezobrali obchod, ktorý Franklovci v Prešporku spravovali po sedem generácií.

Rodina ušla do Viedne, kde sa Adolf Frankl stal významným maliarom a svojím dielom zanechal svetu memento. Pamätnú tabuľu má vedľa Café Hawelka a v Bratislave na Ventúrskej. Thomas spomínal, ako otec nechcel ani za nič opustiť Bratislavu, pravidelne chodieval do Hainburgu na kopec, pozoroval stratený domov a plakal.

Kornel rozprával o detstve v rodine hodinára v Trenčíne a o štúdiu v Bratislave a o tom, ako ho z vysokej školy odviezli ako buržoázneho nacionalistu rovno do bane.

Potme sme sa spolu viezli autom do Bratislavy, pršalo a Kornel celú cestu rozprával vtipy a vždy, keď prišla reč na niečo zlé, na udavačov alebo na korupciu či Mečiara, zakaždým to prevrátil naruby žartom.

Smial som sa a pochopil som, že toto bola celý život jeho stratégia prežitia, jeho jediná nádej. Hovoril som si, aké mám pekelné šťastie, že žijem teraz, a nie vtedy, a ako je dobre, že títo páni v najlepších rokoch naďalej rozprávajú a píšu a vystavujú, aby sa na to všetko nezabudlo.

A potom som v diaľke zbadal ufo a vedel som, že už sme doma.

Reklamy

Literárna plavba po Dunaji

Pred štrnástimi dňami som v Srbsku po dvoch rokoch opäť nastúpil na dunajskú loď. Tentoraz som nepracoval pre americkú cestovku, ale plavil som sa so skupinou spisovateľov z Belehradu hore prúdom. V nedeľu sme dorazili do Bratislavy a v stredu 26. októbra o 10:00 vyrazíme na záverečný úsek do Viedne. Na túto cestu vás pozývam.

Chápem, že pre mnohých asi nie je ľahké uvoľniť sa uprostred pracovného týždňa, ale verím, že ak sa o to pokúsite, deň na rieke bude stáť za to. Pozornosť si zaslúži už samotná loď.

MS Stadt Wien nie je hypermoderný luxusný riečny hotel, na akom som v minulosti pracoval, ale starý parník z roku 1939. Samozrejme, interiér prešiel rekonštrukciou, ale vonkajšia podoba zostala rovnaká a na pravoboku sa stále krúti mohutné koleso. Motor sa dá pozorovať za sklom. Keď sa rozhýbe zložitý systém kladiek, ozve sa rachot priamo z pekla. Pri plavbe v noci sa mi posteľ od otáčok motora natriasala ako masážne ležadlo.

Rýchly katamaran zvládne trasu Bratislava – Viedeň za šesťdesiat minút, no my budeme nostalgickým tempom potrebovať sedem hodín. Nudiť sa nebudete.

Čítať ďalej

Pornografia, noir a Parsifal

Bol to deň ako stvorený pre návštevu Viedne. Najprv som šiel do maku, teda do Múzea úžitkového umenia. Môj obľúbený sochár a „inštalatér“ Anish Kapoor tam pripravil výstavu Strieľanie do rohu, ktorá predstavuje doterajší vrchol jeho tvorby.

Milovník monumentálnych formátov tentoraz stavil na krvavočervený vosk. Obrovské, fascinujúce útvary v halách pomaličky orezávali kovové platne, takže boli premenlivé a vždy iné, vtekali do parkiet a fluidne splývali s priestorom.

Uprostred trónilo prvé funkčné delo v dejinách umenia, ktoré ovládal strelec vyškolený umelcom. V 15-minútových intervaloch s ohlušujúcou salvou vypálil náboj vosku na stenu, čím dlhodobo vzniká objekt, akých je v súčasnom umení pramálo.

anish_kapoor

O výstave The Porn Identity v Kunsthalle som už počul toľko, že sa mi to zdalo podozrivé. A naozaj – je to zatiaľ najslabšia prehliadka, akú som v galérii videl. Zato šikovný marketingový ťah, ktorý do výstavnej siene prilákal aj postarších pánov v dlhých kabátoch a s pohyblivými pravačkami. Téma si zaslúžila menej PR a viac kurátorskej invencie.

Čoraz rozšírenejší fenomén pornografie si zaslúžil podrobnejšiu interpretáciu. Bolo by z čoho vyberať: od Sadeho cez Georgesa Bataillea, Ericu Jongovú až po Chucka Palahniuka a iks ďalších. Toto je jeden z najcennejších exponátov, dekorácia z mliečneho baru Korova vo filme Mechanický pomaranč:

iden

Našťastie je o poschodie vyššie Výťah na popravisko, nezvyčajná, temná, mimoriadne pôsobivá expozícia nazvaná podľa kultového filmu Louisa Malleho s hudbou Milesa Davisa. Ide o rozbor fenoménu noir vo filme, fotografii, výtvarnom umení a v literatúre drsnej školy.

Spomínate si na Road to Perdition a postavu fotografa Harlana, ktorú hral Jude Law? Tam nájdete originál – ten človek sa volal Weegee a celé desaťročia sa zameriaval na fotky mŕtvol, väzňov či prostitútok. Noc, keď sa v New Yorku neudiala vražda, považoval za premárnenú. Treba vidieť.

weegee

Centrálna inštalácia výstavy, vyhorené pódium neznámej rockovej kapely, by mohlo byť scénografiou opery Parsifal. Na tento posledný opus Richarda Wagnera som sa vybral do Viedenskej štátnej opery.

Už som, samozrejme, zohnal iba lístok na státie. K miestam pod stropom mám sentimentálny vzťah od študentských čias. Túto vymoženosť pred sto rokmi vybavil Gustav Mahler, ktorý bojoval za to, aby opera nebola len snobská záležitosť, ale žáner pre všetkých.

Nechce sa mi veriť, že za tri Eurá môžem zažiť jeden z najlepších orchestrov sveta, originálne inscenácie a prvotriedne spevácke hviezdy, čo je oproti Dolnorakúskej ľudovej opere v Prešporku dôležitá psychická hygiena. Až vo Viedni som začínal chápať, že opera nie sú len zlaté krepové kostýmy, umelohmotné meče a infantilné postavy, čo sa – v tragédiach aj komédiach – správajú ako vyšinuté deti.

Parsifal sa už vykladal najrôznejšími spôsobmi: mysticky, kresťansky, eroticky, germánsky, rasisticky aj demokraticky. Podľa niektorých to ani nie je skutočná opera, ale novodobé pašijové hry. Minimalistický príbeh o sebazaprení a vykúpení ponúka všemožné výklady.

Svätý Grál, kopija, ktorou mučili Ježiša, odopieranie sexu, zázračné liečivo, záchrana umierajúceho kráľa – to nie sú motívy ľahko zrozumiteľné súčasníkovi. No Parsifal je predovšetkým hudba. Treba ju jednoducho počúvať. Samotný Wagner svojim fanynkám radil zložiť divadelný ďalekohľad, zavrieť oči a sústrediť sa na zvuk. Tinedžeri v Subclube by mi asi neverili, ale táto opera prispela k tomu, že dnes počúvame ambient.

parsifal1
Stotožňujem sa s Gustavom Mahlerom, ktorý svoju skúsenosť s dielom opísal takto: „Keď som vyšiel z divadla, neschopný slova, vedel som, že som zažil najväčšiu veľkosť a najväčšie utrpenie, a že tento zážitok, posvätný a nepošpinený, so mnou zostane počas celého života.“