Jeden deň vo Viedni

Včera som strávil celý deň vo Viedni. Doobeda som čítal na Komenského gymnáziu, ktoré založili už roku 1872 a vyštudovali na ňom aj mama Václava Havla alebo Karel Schwarzenberg.

Čo krajšie sa môže autorovi stať, ako keď ho študenti nechcú pustiť z čítačky?:) “Profesorku S. tady máme každý den, ale Michala Hvoreckého jednou za čtyři roky!” kričali, ale nepomohlo. Pani riaditeľka zakročila tak, ako to vedia iba československé riaditeľky.

Tak som zašiel do svojho obľúbeného antikvariátu na Wipplingerstrasse. Kúpil som si tri cenné knihy za päť eur a o vchod ďalej raritné cedečká z druhej ruky: posledný album Nico a prvý od Grandmaster Flash & The Furious Five (oboje po euro:)

V MuseumsQuartier som si pozrel fotky sovietskej architektúry aj dobrú výstavu Nahí muži a znova aj Egona Schieleho a viedenskú modernu okolo roku 1900.

Večer som sa zastavil v Slovenskom inštitúte, kde rozprávali Thomas Frankl a Kornel Földvári. Frankl sa narodil roku 1934 v Bratislave a zázrakom prežil holokaust. Skrýval sa v Medickej záhrade, v bytoch u dvoch bratislavských rodín (v jednej dokonca prezlečený za dievča), a napokon až do konca vojny na vidieku v kláštore uršulíniek.

Jeho otca Adolfa Frankla odvliekli priamo pred jeho očami 29. septembra 1944 do Osvienčimu, no prežil aj pochod smrti a zachránil sa. Tajne kreslil aj v tábore, aby vydal svedectvo. Po návrate domov v Bratislave najmä maľoval, až kým mu komunisti roku 1949 nezobrali obchod, ktorý Franklovci v Prešporku spravovali po sedem generácií.

Rodina ušla do Viedne, kde sa Adolf Frankl stal významným maliarom a svojím dielom zanechal svetu memento. Pamätnú tabuľu má vedľa Café Hawelka a v Bratislave na Ventúrskej. Thomas spomínal, ako otec nechcel ani za nič opustiť Bratislavu, pravidelne chodieval do Hainburgu na kopec, pozoroval stratený domov a plakal.

Kornel rozprával o detstve v rodine hodinára v Trenčíne a o štúdiu v Bratislave a o tom, ako ho z vysokej školy odviezli ako buržoázneho nacionalistu rovno do bane.

Potme sme sa spolu viezli autom do Bratislavy, pršalo a Kornel celú cestu rozprával vtipy a vždy, keď prišla reč na niečo zlé, na udavačov alebo na korupciu či Mečiara, zakaždým to prevrátil naruby žartom.

Smial som sa a pochopil som, že toto bola celý život jeho stratégia prežitia, jeho jediná nádej. Hovoril som si, aké mám pekelné šťastie, že žijem teraz, a nie vtedy, a ako je dobre, že títo páni v najlepších rokoch naďalej rozprávajú a píšu a vystavujú, aby sa na to všetko nezabudlo.

A potom som v diaľke zbadal ufo a vedel som, že už sme doma.

Reklamy

Napíš komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s