V MuseumsQuartier som si pozrel fotky sovietskej architektúry aj dobrú výstavu Nahí muži a znova aj Egona Schieleho a viedenskú modernu okolo roku 1900.

Večer som sa zastavil v Slovenskom inštitúte, kde rozprávali Thomas Frankl a Kornel Földvári. Frankl sa narodil roku 1934 v Bratislave a zázrakom prežil holokaust. Skrýval sa v Medickej záhrade, v bytoch u dvoch bratislavských rodín (v jednej dokonca prezlečený za dievča), a napokon až do konca vojny na vidieku v kláštore uršulíniek.

Jeho otca Adolfa Frankla odvliekli priamo pred jeho očami 29. septembra 1944 do Osvienčimu, no prežil aj pochod smrti a zachránil sa. Tajne kreslil aj v tábore, aby vydal svedectvo. Po návrate domov v Bratislave najmä maľoval, až kým mu komunisti roku 1949 nezobrali obchod, ktorý Franklovci v Prešporku spravovali po sedem generácií.

Rodina ušla do Viedne, kde sa Adolf Frankl stal významným maliarom a svojím dielom zanechal svetu memento. Pamätnú tabuľu má vedľa Café Hawelka a v Bratislave na Ventúrskej. Thomas spomínal, ako otec nechcel ani za nič opustiť Bratislavu, pravidelne chodieval do Hainburgu na kopec, pozoroval stratený domov a plakal.

Kornel rozprával o detstve v rodine hodinára v Trenčíne a o štúdiu v Bratislave a o tom, ako ho z vysokej školy odviezli ako buržoázneho nacionalistu rovno do bane.

Potme sme sa spolu viezli autom do Bratislavy, pršalo a Kornel celú cestu rozprával vtipy a vždy, keď prišla reč na niečo zlé, na udavačov alebo na korupciu či Mečiara, zakaždým to prevrátil naruby žartom.

Smial som sa a pochopil som, že toto bola celý život jeho stratégia prežitia, jeho jediná nádej. Hovoril som si, aké mám pekelné šťastie, že žijem teraz, a nie vtedy, a ako je dobre, že títo páni v najlepších rokoch naďalej rozprávajú a píšu a vystavujú, aby sa na to všetko nezabudlo.

A potom som v diaľke zbadal ufo a vedel som, že už sme doma.