Vrátil som sa zo Žiliny, z konferencie učiteliek a učiteľov slovenského jazyka a literatúry. Predniesol som príspevok o tom, ako by sa podľa mňa mohla učiť literatúra na školách lepšie a večer som krátko čítal.

Zišli sa tam dobrí, aktívni učitelia z celého Slovenska, ktorí chcú zmenu, záleží im na tom, čo a ako sa učí a pracujú na svojom rozvoji. Dorazilo aj niekoľko úradníkov z ministerstva školstva a zo Štátneho pedagogického ústavu. Vznikla ostrá, tvrdá polemika.

Dozvedel som sa, že na Slovensku popri ministerstve školstva (503 zamestnacov) existuje aj Ústav informácií a prognóz školstva, Štátny inštitút odborného vzdelávania, Národný ústav celoživotného vzdelávania, Ústav informatizácie regionálneho školstva a ďalšie pričlenené ústavy a agentúry vrátane jednej Antidopingovej! Nežartujem. Oficiálne ich je sedemnásť, niektoré sa mali zlučovať, ale napokon z toho nebolo nič.

Sľub, či skôr vtip o Kaliňákovej reforme verejnej správy a škrtaní úradníkov si ešte pamätáte?

Len Ústav informácií a prognóz školstva sídli na ploche 440 metrov štvorcových, má štyri parkovacie miesta a predražený nájom v luxusnej bratislavskej novostavbe Reding Tower II.

Keďže ústavov je asi ešte málo, expanduje sa aj do zahraničia a vznikne napríklad Slovenský historický ústav v Ríme. Ten dokonca najprv odmietol aj večne úslužný prezident, ale Smer-SD a KDH ho nakoniec presadili.

„Absencia slovenskej vedy v citlivom a prestížnom rímskom a vatikánskom vedeckom a kultúrnom prostredí spôsobuje Slovensku vážnu škodu,“ uvádza sa v dôvodovej správe ministerstva. Vraj nás to stavia do pozície „nekultúrnej krajiny“.

Škoda preškoda, že sa taký citlivý a prestížny prístup neuplatňuje aj voči slovenským učiteľom! Samozrejme, tu doma by myšlienka o nekultúrnosti krajiny nikomu nenapadla ani vo sne. To len neinformované, arogantné zahraničie!

Napriek množstvu ústavov máme najmenej učebníc pre žiakov a študentov v strednej Európe. K niektorým predmetom sa ani za dvadsať rokov na všetkých tých pracoviskách nepodarilo napísať jedinú knihu.

Autori učebníc absolútne nie sú motivovaní. Požaduje sa od nich, aby publikáciu napísali za tri mesiace a prakticky zadarmo. Skúste zohnať napríklad matematiku pre tretiakov, občiansku náuku pre štvrtákov alebo literatúru pre siedmakov. Chýbajú dokonca aj tie učebnice, ktoré sú už hotové.

V debate vysvitlo, že pani zo Štátneho pedagogického ústavu, ktorý má na starosti osnovy a študijné plány, len matne tuší, čo sa vlastne v školách učí. Učitelia sa sťažovali, že sa nestíhajú orientovať v neustále nových vyhláškach. Kým si nejakú osvoja, už je neplatná a príde nová.

Inšpektori pri sústavných zmenách nevedia, čo majú kontrolovať, a preto, aby vykázali činnosť, kontrolujú, čo sa im práve hodí, všade dačo iné. V Trenčianskom kraji malo sto pedagógov odborný seminár o nových maturitách, no práve sa dozvedeli, že všetko už zastaralo a školenie sa musí zopakovať.

Niekto sa múdro opýtal, načo je vlastne Štátny inštitút odborného vzdelávania, keď má skoro tú istú náplň činnosti ako Štátny pedagogický ústav. Nastalo ticho. Potom sa ukázalo, že teraz síce inštitút takmer tú istú náplň má, ale v budúcnosti ju mať nebude. Len čo sa naplní dostatočným množstvom pracovníkov. Zrejme príbuznými a rodákmi.

Na konferencii som nadobudol presvedčenie, že keby sa polovica takýchto ústavov okamžite zrušila, tak to nijakú ujmu slovenskému školstvu ani vede nespôsobí a ešte by sa aj ušetrila hŕba peňazí.

Mimochodom, Ústav informácií a prognóz školstva má nové logo za osemtisícšesťstopäťdesiat eur a dokumentáciu k nemu za ďalších osemtisíc. Na to učiteľ pracuje dva roky. Pre tento škandál už jeden riaditeľ padol. Pre predražený prenájom stále nič.

Žilinskú konferenciu si učiteľky a učitelia slovenčiny zorganizovali vo voľnom čase a bez nároku na honorár. Oproti slovenskému školstvu je Franz Kafka úplná harlekýnka.