Pred dvadsiatimi rokmi vyšlo prvé číslo časopisu Aspekt. Často myslím na jeho význam, keď z rôznych strán počujem o novom odpore k milovaniu, k erotike, k vlastnému telu. Deje sa to v mene kresťanstva, ale mne to silno pripomína socializmus. Ja som nezažil sexuálnu výchovu a vonkoncom ma to netešilo. 

Absolútne nebolo na koho sa obrátiť. Triedou sa šírili kadejaké dohady. Živo si spomínam na letáky u lekárky so sloganom: „Pohlavný úd patrí do nohavíc, nie do ruky!“

Ešte v mojej generácii veľa dievčat vôbec nevedelo, že pri sexe potrebujú ochranu, ak nechcú otehotnieť.

Zmenu režimu som vnímal aj ako oslobodenia tela. Skončila sa cenzúra, vychádzali zásadné knihy Virginie Woolfovej (Vlastná izba), romány Henryho Millera a Ericy Jongovej a mnohých ďalších, premietali sa filmy a tieto témy sa konečne otvárali.

Aspekt a prvá katedra rodových štúdií odviedli obrovskú prácu. Bojovali za práva žien v práci, proti domácemu násiliu, upozorňovali na mačoidný jazyk moci, vysvetľovali falošnosť mýtu krásy, prezentovali ženské písanie.

To, čo sa dnes šíri na všakovakých “mariánskych” weboch je len iná verzia príručky Správny pionier neonanuje: „Pohlavný pud je ako hydroelektráreň… keď prerazí hrádzu, zaleje polia, zničí úrodu a prinesie skazu.“

Celibát, sex až po manželstve, zákaz antikoncepcie a všetko vzorne podľa náboženských predpisov – dôsledky som dôverne spoznal v Afganistane. Tam radikálna náboženská kultúra neponižuje iba ženy, ale vytvára celé generácie hlboko frustrovaných, nezrelých mužov, ktorí nikdy nezažili lásku, erotické očarenie, rozchod či partnerský spor a do manželstva vstupujú celkom nepripravení.

Afganskí chlapi sa masovo ventilovali na pornografii a mysleli si, že takto vyzerá pohlavný život – no tie manipulované sny nijaká partnerka nemohla naplniť. Z toho vznikali ešte väčšie frustrácie a tlaky. Vystrašení 25-roční muži sa ma pýtali, čo sa stane počas svadobnej noci. Predo mnou si trúfli hovoriť, lebo vedeli, že o pár dní odídem.

Pod zámienkou morálky sa u nás znova volá po cenzúre, ktorú Ústava SR zakazuje. Je to komunizmus obrátený naruby, ale s rovnakou falošnosťou, pokrytectvom a snahou ovládať telo.

Prešlo dvadsať rokov, ale to, čo napísala v prvom Aspekte Jana Cviková, do bodky platí aj dnes:

“Spoločenská zmena veľkého formátu, ktorú prežívame, prináša prirodzené zneistenie a otrasenie sociálnych rolí. Iste všetci nejakým spôsobom pociťujeme spochybnenie medziľudských vzťahov. Napriek všetkým premenám je však aj v našej krajine život ženy stále podstatne výraznejšie determinovaný pohlavím ako život muža – hoci i v jeho prípade je tlak stereotypu roly veľmi silný… Chceme dať všetkým na známosť, že nám ide o spolužitie dôstojnejšie ľudí.”

Prečítajte si aj: O literárnom remesle. Pocta Jane Cvikovej