Priama konfrontácia spisovateľa s publikom nemusí byť vždy príjemná a pozitívna. Nebáli ste sa toho?

Naopak, to bol jeden z hlavných dôvodov, prečo som sa na turné vydal. Rád nahlas predčítam a diskutujem. Spätná väzba je pre mňa dôležitá a patrí k tomu aj kritika.

Aký bol hlavný dôvod usporiadať turné?

Dva roky som strávil prácou na románe a chcel som ho predstaviť publiku. Tešil som sa, že budem znova medzi čitateľmi. Ľudia často zabúdajú, že spisovateľstvo je samotárske povolanie, preto som bol rád opäť intenzívne medzi ľuďmi. Moje vydavateľstvo nemá peniaze na reklamu, preto je aj toto jednoduchá a podľa mňa dobrá, zmysluplná forma propagácie nového titulu.

Kto s vami spolupracoval pri príprave cesty?

Môj vydavateľ Albert Marenčin a predovšetkým organizátori v jednotlivých mestách. Všetkým ďakujem a vážim si ich pomoc.

Prispôsobovali ste svoje vystúpenia jednotlivým mestám?

Určite. Celkom odlišný bol bratislavský krst, kde sa zišlo dvesto ľudí, čo ma veľmi milo prekvapilo. Zden Hlinka naživo mixoval video a Tibor Holoda zahral ako dídžej. Moderoval Tomáš Hudák. To bola určite najväčšia akcia. No Zdeno so mnou šiel aj do krásnej trnavskej synagógy a jeho video ma sprevádzalo aj v Žiline, v Nitre, v Banskej Bystrici a v Košiciach. Tie čítačky boli tak trochu audio-vizuálnym predstavením. Video bolo inšpirované starými čiernobielymi fotkami Johanna Eilingsfelda, ktoré sú aj v knihe. Na ostatných miestach, kde projekcia technicky nebola možná, som bol len ja a kniha.

Akí sú podľa vás čitatelia Michala Hvoreckého?

Podľa turné je to veľmi rôznorodá skupina, ale prevažujú mladí ľudia. Záleží však aj od priestoru, kde sa podujatie konalo. Do alternatívneho klubu ako Lúč v Trenčíne zriedkavo vkročí človek starší ako štyridsať rokov. Zato do knižníc chodievajú aj dôchodcovia. Bolo to rozmanité a tá pestrosť ma bavila.

Časový harmonogram vašich vystúpení po slovenských mestách bol náročný. Stíhali ste sa popri tom venovať aj niečomu inému?

Myslel som si, že počas turné stihnem aj trocha pracovať, vzal som si laptop, ale prakticky som sa k nemu nedostal. Iba som si občas pozrel emaily a Facebook. Bola to namáhavá, ale aj inšpiratívna cesta.

Dokázali vás niektoré otázky prekvapiť, prípadne zaskočiť? Čo ľudí najviac zaujímalo?

Niekedy sa ľudia pýtajú zvláštne veci. Študentka na jednom gymnáziu mala podrobne prečítaný Pastiersky list. Chcela vedieť, ako sa volali dvaja muži, o ktorých sa tam zmieňujem, že som sa do nich kedysi dávno platonicky zamiloval. Veľa ľudí zasa netušilo, koľko povolaní som už v živote vystriedal a nemali potuchy, že som dve sezóny pracoval na dunajských lodiach. Ja si dosť strážim súkromie, ale tam ma mohli spoznať bližšie.

V ktorom slovenskom meste ste zatiaľ zažili najpríjemnejšiu atmosféru, kde ste sa cítili najlepšie?

Skvelé je kníhkupectvo BeneLibri v Revúcej. Už tretí raz som navštívil žilinskú Stanicu-Záriečie, ktorá je jedným z najlepších priestorov pre kultúru u nás. Páčilo sa mi aj malé kino v budove DAV v Senici. Tam, ale aj inde, som sa cítil dobre. Cenil som si, že som mohol navštíviť tri výborné priestory Slovenskej národnej galérie.

Ako sa cítite vo chvíli, keď čítate svoje texty pred publikom? Nad čím premýšľate?

Snažím sa koncentrovať na prednes a improvizovať podľa nálad publika. Každé podujatie je iné. Pasáže niekedy mením, alebo prečítam niečo celkom iné, čo som inde vynechával. Alebo siahnem po Pastierskom liste, alebo po rukopisoch. Mám dobrých predčítačov vo veľkej úcte a snažím sa zlepšovať. Milo ma prekvapilo, že na viacerých miestach sa rozprúdili naozaj živé debaty.

Čo vám cesta dala? Aký pre vás mala význam?

Mám za sebou dvadsaťpäť podujatí, stretol som stovky ľudí, spoznal nové miesta, diskutoval som, počúval odozvy od čitateľov a sám som predal tristo kníh. Je toho viac, musím to v sebe spracovať. Čakajú ma ešte dve podujatia a na jeseň zrejme viaceré, pretože sa ozývajú organizátori z ďalších slovenských miest.

Chystáte sa zorganizovať podobné turné aj mimo Slovenska?

S oboma románmi vydanými v nemčine som absolvoval turné po Rakúsku a Nemecku. Občas sa ešte nejaké podujatie vyskytne, v lete sa chystám dvakrát čítať do Berlína.

Zopakujete turné aj pri svojej ďalšej knihe?

Chodím na tieto cesty už od desať rokov, prvú som absolvoval s knižkou Lovci & zberači roku 2001. Ak bude záujem publika, aj nabudúce pôjdem veľmi rád.

Foto: Stanica Žilina-Záriečie, Stredoslovenská galéria Banská Bystrica, Kino v budove DAV v Senici (Kajo Krištofovič)

Rozhovor pripravila Barbora Jurenová. Ďakujem!