Ten pocit by som želal každému. Tak nejako museli modernisti vnímať prvé Apollinairove básne a Mahlerovu Piatu symfóniu či postmodernisti Pynchonovu novelu Dražba série 49. Takto iste pôsobil beatlesácky Sgt. Pepper, velvetovský banán alebo kraftwerkovská Mensch-mašina. Nie náhodou prispel vokálom aj John Lydon zo Sex Pistols, ktorý vždy vyhľadával inakosť a kultúrne šoky.

Žil som vtedy veľmi osamelo a tanečná hudba v bunkri pod bratislavským hradom poskytovala všetko, čo mi chýbalo: urbánny zážitok vo východoeurópskej provincii, únik pred mainstreamom do podzemia a extázu, ktorá akoby sa nikdy nemala skončiť. A tým nemyslím len rovnomennú drogu, hoci aj ju.

Bola to naozaj Fanfare Of Life, jeden z mála houseových trackov, ktorý sa neskôr, v prístupnejšej verzii, stal svetovým hitom. Celé dni som čítal a písal a celé noci tancoval. V tom veku sa to dá, dnes by ma to zabilo. A boli aj takí, ktorí to tempo neprežili.

Objavil som Gibsonov román Neuromancer, ktorý zmenil môj pohľad na literatúru, no nepoznal som jediného človeka, s ktorým by som sa o tom mohol porozprávať. A poznáte to, keď niečo nemôžete zdieľať, akoby to ani neexistovalo (vo veku Facebooku platí iksnásobne).

V tej hŕstke ľudí, ktorí vtedy zdieľali rovnakú vášeň, som našiel, čo som hľadal: lásku, komunitu aj nový jazyk, ktorým som sa snažil vyjadriť. Tej hudbe som rozumel oveľa lepšie ako svetu okolo seba. Dodala mi odvahu, tak ako generáciu predo mnou pohnal dopredu punk.

Na zriedkavé techno párty som cestoval desiatky aj stovky kilometrov, a stretával som na nich stále tých istých ľudí. Niektorí z nich skončili na protidrogovom oddelení a na psychiatrii, iní dnes šéfujú bankám a chodievajú už iba na muzikály.

Z nahrávok, ktoré som vtedy zúfalo zháňal, už teraz nepočúvam takmer nič. Platne a cédečká, za ktoré som vyhodil značné peniaze, zapadajú prachom na rodičovskej povale – s výnimkou Leftfield. Album Leftism sa medzičasom stal súčasťou kánonu popkultúry a už keď vyšiel, bolo jasné, že takáto nahrávka sa nedá prekonať.

Oneskorené pokračovanie Rhythm & Stealth už len oživilo mýtus, ktorý sa nevyhnutne musel skončiť, pretože všetko už bolo inak. Tí, ktorí boli pri tom, majú aspoň niečo spoločné a s mnohými dodnes nájdem spoločnú reč, čo v generácii laptopovej samoty nie je málo.

Samozrejme, viackrát sme sa v 90. rokoch pokúšali pozvať Leftfield na Slovensko, ale boli nezaplatiteľní a na našu krajinu sa v tom čase pozerali asi s takou dôverou, ako Ján Slota na daňových kontrolórov. A právom. Bratislava sa vtedy menila skôr na Minsk ako na Parndorf. Pohoda ešte neexistovala. A na Leftfield by aj tak prišlo o dve nuly menej ľudí ako v sobotu 10. júla 2010.

Viem, že naozaj veľké a inovatívne festivaly oklieštenú retro zostavu Leftfield roku 2010 nechceli. Ale ja mám radosť, že ich Mišo Kaščák na svoj festival zavolal, hoci z celkom iných dôvodov, než sú tie moje. Vďačím im za veľa. Teším sa na nich ešte viac ako na nocľah v stane po dvadsiatich piatich rokoch.

I’m searching to find a love that lasts all time. Na tom sa ani za tie roky nezmenilo nič.

Prečítajte si aj: Depeche Mode v ČSSR