Po troch rokoch som opäť navštívil Pohodu a strúham poklonu ľuďom, ktorí túto masovku organizujú. Výborný festival suverénne znesie porovnanie nielen v stredoeurópskom, ale už aj vo svetovom kontexte.

Iste, niektoré dramaturgické ťahy nechápem. Za všetky spomeniem univerzálneho génia priemernosti Dorotu Nvotovú, ktorá sa dokáže v priebehu dvoch dní vyjadrovať k svetovej chudobe, štylizovať na undergroundovú divu z časopisu Eva a vydavateľstva Evitapress, ako aj ekumenicky modliť. Ale nie som dramaturg Pohody. Som návštevník a účinkujúci – a bolo pre mňa poctou, že som mohol predčítať a diskutovať v stane Rádia FM. A je obdivuhodné, že aj malé a mikroskopické pódiá si našli svoje publikum.

Vlastne mi na podujatí chýbala jediná vec – tieň. A do budúcnosti by som organizátorom odporúčal zvážiť nové možnosti ubytovania. Nie som hotelový snob a na cestách spávam kade-tade po penziónoch aj v súkromí, ale v stanovom tábore sa jednoducho nedá vyspať a dôvodov je neúrekom, od etnických bubeníkov o siedmej ráno až po hygienické podmienky, ktoré mi vždy pripomenú filmové scény z vojnových zákopov pred vypuknutím týfusu. Na zážitky z tropicky rozhorúčených záchodov Tfui-Tfui sa v spolupráci so svojím psychoanalytikom pokúsim zabudnúť.

Lenže na taxík do Trenčína sa čaká vyše hodiny a nájsť tam penzión s voľnou izbou je oveľa ťažšie ako vyštudovať marketingovú komunikáciu v Trnave. Čím sa dostávam k hlavnej téme úvahy, ktorou nie je hudba na Pohode – to prenechám väčším znalcom –, ale peniaze.

Zarazil ma hlavný motív spriazneného týždenníka aj festivalového denníka: „Pohoda nie je biznis.“ Slogan bije do očí pri pohľade na stovky lôg a všakovakých marketingových aktivít, z ktorých väčšina bola ďaleko za hranicou bizarnosti.

Preboha, kedy už slovenskí manažéri pochopia, že dvadsať rokov po objavení raného kapitalizmu ani prispatý našinec netúži pokryť si telo obrovskými znakmi obchodného reťazca, prípadne ich ešte nosiť v rukách, na nohách aj na hlave, či sa v nich dokonca plaziť?! Ale toto vonkoncom nie je apel na odliv sponzorov ani traktát proti „festivalu, ktorý zarába na sorosovských petrošekeloch“, aké pravidelne chrlia fašizoidní neprajníci akcie. Naopak, razím heslo: Pohoda je biznis. A to je dobre!

Hudobný festival je obrovský ekonomický projekt, ktorý dáva krátkodobo prácu tisíckam a dlhodobo desiatkam i stovkám ľudí. Vďaka podujatiu spoznali Trenčín zástupy návštevníkov z rôznych kútov sveta a premenili kultúrnu pustatinu na medzinárodne rešpektované miesto na hudobnej mape Európy. Zarábať peniaze vlastnými tvorivými schopnosťami nie je hanba.

Vo svete si aj vrabce čvirikajú o nástupe éry kreatívneho priemyslu, no radšej nechcem vedieť, či páni Daniel Krajcer alebo Marek Maďarič niekedy počuli, kto (nie čo) je Florida.

Sociológ a ekonóm s priezviskom amerického štátu a krstným menom Richard sa preslávil knihou Vzostup kreatívnej triedy. Tvrdí, že jednou z ciest na prekonanie ekonomickej krízy je udržať si a podporovať talentovaných a tvorivých ľudí všetkých generácií v krajine.

Podľa neho osobnosti s nápadmi, presne takými, aký mal Michal Kaščák roku 1997, predstavujú hnací motor nového veku a menia svet, v ktorom žijeme, k lepšiemu. Sú prísľubom inovácie a tolerancie v čoraz rozmanitejšej a prepojenejšej globálnej dedine. V susednom Rakúsku každá desiata firma podniká v oblasti kultúry. Nechcem vedieť, aké číslo je to u nás.

Pohoda ukázala, že dobrý biznis môže byť aj slušný a spravodlivý, čo je v čase, keď trhová ekonomika prudko stráca dôveru, cenný príklad. Prečo sa hanbiť za to, že kultúrne podujatie prináša aj dobrý zisk? Prečo sa donekonečna oháňať “ozajstným umením” a “nekomerčnosťou”?

Tuším prečo – presne z tých istých dôvodov, pre ktoré je kniha, ktorá sa dobre predáva, pre našu kritiku automaticky zlá a úspešný film hodný odsúdenia. Pohoda však nemusí prijať hru na kult neúspechu, ktorý u nás vládne – má šancu začať nový trend. Ďakujem za silný dvojdňový zážitok a držím organizátorom palce, aby festival zostal jedným z lídrov kreatívneho veku Slovenska.

Na záver sa hodí citát mladej študentky, ktorá sa mi predstavila ako moja čitateľka a podala mi na Pohode ruku: „Máš veľmi mladý hlas – na to, aký si starý!“

Prečítajte si aj: Čo pre mňa znamenali Leftfield