Zakrpčený pohľad na spln chleba

Konečne som navštívil Slovenské národné múzeum v Martine. Budova sa čnie na konci majestátneho, no už dosť rozmláteného schodiska. Krásna stavba v parku predstavuje Bauhaus na slovenský spôsob.

Na vrchnej plošine fajčili trinásťročné decká trávu. S vôňou gandže v nozdrách som vošiel dnu a pri kase som si vypýtal lístok.

„Ste si istý? Nechcete ísť do SNM v Bratislave?“ opáčila pani za priehradkou.

„Tam som už veľakrát bol. Teraz som v Martine, chcem ísť do múzea tu.“

„A čo tu chcete vidieť?“

„Expozíciu.“

„Akú?“

„Neviem, asi stálu. Áno, stálu expozíciu!“

„Ako si to predstavujete? Vy stále o nejakej expozícii!“ zahriakla ma žena. Rozhovor ma zneistil a dokonca som sa obával, či som sa pri prechode popri tinedžeroch trocha nezhulil.

Vyšiel som po schodoch a obdivoval som obstojne zachovalý funkcionalistický interiér od Milana Michala Harminca. No v centrálnej miestnosti som takmer zamdlel – v prítmí sa niekto obesil! Priblížil som sa k nešťastníkovi, že ho dôstojne zvesím, no vysvitlo, že je z dreva a len jeho úzka fujara sa týčila takmer k stropu ako napnuté lano.

Na tabuli som zbadal, že výstavu pripravili roku 1975 v národnom podniku v Prahe, čiže sme takmer rovesníci. Dúfal som, že v múzeu trocha posilním svoju slovenskosť, a kde inde sa na to podujať, ak nie v Martine a na tomto mieste?

Privítala ma polystyrénovo inštalovaná poéma Pavla Koyša, socialistického básnika a ministra kultúry, pri ktorej som zastal na dlhé minúty v interpretačnom tichu. Slovensko v básni „hľadelo do seba zakrpčene, samo seba vykresávajúc zo skaly“. Slovensko bola „kamenná pieseň“, ale aj „pecne návrší“ a „spln chleba“.

Pokúšal som sa hľadieť do seba zakrpčene, ale nevedel som nájsť správny uhol pohľadu. Pozoroval som kroje, cepy, hrable, trstinu, šúpolie, keramiku, vzory účesov a hlavne metráky dreva, viac ako na nemeckých výstavách Josepha Beuysa. Figuríny rokmi zosmutneli, vitríny potemneli, fotky zožltli, nápisy stratili písmená.

V retro atmosfére som sa dozvedel azda viac o socializme, ako o ľudovom umení a zvykoch. Bol som tam sám ako prst. Spoločnosť mi robili iba mŕtve chrobáky, vážky a kobylky v zaprášených vitrínach v slepom ramene budovy.

SNM v Martine o sebe tvrdí, že “patrí k najvýznamnejším kultúrnym inštitúciám na území Slovenskej republiky”, ale je to skôr múzeum múzea. Pritom keď Andrej Kmeť (priekopník rôznych vedeckých disciplín, katolícky kňaz a hrozný antisemita) roku 1893 zakladal muzeálnu spoločnosť, chcel vytvoriť živú vedeckú inštitúciu: „Zbierajme pamiatky časov dávnych, aby zachovali sme ich pre ďalekú budúcnosť… Keď chceme niečo zachrániť pred zahynutím, aspoň na pamiatku, utekajme s tým do múzea, aby nám to nová móda nepovyhadzovala na smetisko, kde navždy zmizne.“

Vonku som sa presvedčil, že v našom ľude naozaj zotrvávajú tradičné postupy spracovávania konope – decká ešte stále hulili. Kráčal som domov, pozoroval som pecne návrší, počúval kamennú pieseň a očakával som spln chleba.

Prečítajte si aj reportáž o Bauhause v nemeckom Dessau

Reklamy