Konečne som navštívil Slovenské národné múzeum v Martine. Budova sa čnie na konci majestátneho, no už dosť rozmláteného schodiska. Krásna stavba v parku predstavuje Bauhaus na slovenský spôsob.
Na vrchnej plošine fajčili trinásťročné decká trávu. S vôňou gandže v nozdrách som vošiel dnu a pri kase som si vypýtal lístok.
„Ste si istý? Nechcete ísť do SNM v Bratislave?“ opáčila pani za priehradkou.
„Tam som už veľakrát bol. Teraz som v Martine, chcem ísť do múzea tu.“
„A čo tu chcete vidieť?“
„Expozíciu.“
„Akú?“
„Neviem, asi stálu. Áno, stálu expozíciu!“
„Ako si to predstavujete? Vy stále o nejakej expozícii!“ zahriakla ma žena. Rozhovor ma zneistil a dokonca som sa obával, či som sa pri prechode popri tinedžeroch trocha nezhulil.
Vyšiel som po schodoch a obdivoval som obstojne zachovalý funkcionalistický interiér od Milana Michala Harminca. No v centrálnej miestnosti som takmer zamdlel – v prítmí sa niekto obesil! Priblížil som sa k nešťastníkovi, že ho dôstojne zvesím, no vysvitlo, že je z dreva a len jeho úzka fujara sa týčila takmer k stropu ako napnuté lano.
Na tabuli som zbadal, že výstavu pripravili roku 1975 v národnom podniku v Prahe, čiže sme takmer rovesníci. Dúfal som, že v múzeu trocha posilním svoju slovenskosť, a kde inde sa na to podujať, ak nie v Martine a na tomto mieste?
Privítala ma polystyrénovo inštalovaná poéma Pavla Koyša, socialistického básnika a ministra kultúry, pri ktorej som zastal na dlhé minúty v interpretačnom tichu. Slovensko v básni „hľadelo do seba zakrpčene, samo seba vykresávajúc zo skaly“. Slovensko bola „kamenná pieseň“, ale aj „pecne návrší“ a „spln chleba“.
Pokúšal som sa hľadieť do seba zakrpčene, ale nevedel som nájsť správny uhol pohľadu. Pozoroval som kroje, cepy, hrable, trstinu, šúpolie, keramiku, vzory účesov a hlavne metráky dreva, viac ako na nemeckých výstavách Josepha Beuysa. Figuríny rokmi zosmutneli, vitríny potemneli, fotky zožltli, nápisy stratili písmená.
V retro atmosfére som sa dozvedel azda viac o socializme, ako o ľudovom umení a zvykoch. Bol som tam sám ako prst. Spoločnosť mi robili iba mŕtve chrobáky, vážky a kobylky v zaprášených vitrínach v slepom ramene budovy.
SNM v Martine o sebe tvrdí, že “patrí k najvýznamnejším kultúrnym inštitúciám na území Slovenskej republiky”, ale je to skôr múzeum múzea. Pritom keď Andrej Kmeť (priekopník rôznych vedeckých disciplín, katolícky kňaz a hrozný antisemita) roku 1893 zakladal muzeálnu spoločnosť, chcel vytvoriť živú vedeckú inštitúciu: „Zbierajme pamiatky časov dávnych, aby zachovali sme ich pre ďalekú budúcnosť… Keď chceme niečo zachrániť pred zahynutím, aspoň na pamiatku, utekajme s tým do múzea, aby nám to nová móda nepovyhadzovala na smetisko, kde navždy zmizne.“
Vonku som sa presvedčil, že v našom ľude naozaj zotrvávajú tradičné postupy spracovávania konope – decká ešte stále hulili. Kráčal som domov, pozoroval som pecne návrší, počúval kamennú pieseň a očakával som spln chleba.
Prečítajte si aj reportáž o Bauhause v nemeckom Dessau
Michal Hvorecký 
Bol som tam asi pre 11 rokmi a odchádzal som s rovnakými pocitmi :-)
hahaha.. výborné. Najhoršie na tom je, že človek nevie či sa má smiať, alebo plakať..
Kultura je na odstrel.Sme krmený supermarketovov kultúrou a začíname sa ničím neodlišovať.To je skutočne zle.Prezentuje nás čosi ,čo už nežije.Akurát tu máme pár nesmelých svetielok,čo by mohli vzblknuť a priniesť trošku do mlyna svetovej kultúri.Fungujú napríklad SKO už v novom ,stále kvalitnom zložení.Folkloristi zo SĽUKU,PULSu nás stále dokážu dobre reprezentovať a aj doma pripomenúť v čom sme boli nádherný.Milan Rúfus bol vraj na kandidátke na Nobelovku za literatúru.Dobrých a dokonca aj mladých autorov literatúri tu máme.Slovenská grafika naozaj urobila dieru do sveta.Ešte sa nájdu pohostinný susedia a aj nejaké to dobré slovo padne aj na krásu sloveniek,ktoré sú ale naozaj najkrajšie na tomto šialenom svete.Tak sa tu hádam ešte nejaký čas oplatí žiť.
a čo je úplne najhoršie, čoraz viac moralizátorov netuší aké i/y sa kde píše. to veru budú tie supermarkety!
Ahoj, cital som vsetky tvoje knihy (dokonca som si ich vsetky aj kupil), zial uz to nie je co byvalo, dnes sa zvacsa jedna o fnukanie a frflanie, ale ok – dobre. Nie je tomu inak ani teraz. Som Martincan a viem na co je to pekne muzeum na kopci. Som rad ze stoji za hovno, aspon nas nikto nerusi ked si tam chceme ist zahulit. Nie nemam 13 ale 31 a verim ze to ostane ako to je (s tym muzeom, nie vekom). Do muzea predsa mozeme ist do Bratislavy alebo do Viedne, tak ako to robime uz roky. Cuz. PS: ak ta to ma nasrat ber to ako vtip.
Dodatočne sa ospravedlňujem za to že neviem ake í,y sa kde píše ale to ostatné je môj skromný názor na to čo sa okolo deje.To je predsa to čo ešte môžem…možno sa časom naučím pravopis ale názor už nebudem mohol vyjadriť…
Dovolím si jednu reakciu pán Hvorecký. Pokiaľ chcete kritizovať stálu expozíciu Slovenského národného múzea (nech už je to v Martine alebo kdekoľvek inde), tak si najprv pozrite rozpočty, ktorými disponujú jednotlivé múzeá a aj kompletnú korešpondenciu, v ktorej neustále žiadajú o finančné prostriedky, aby mohli niečo s Vami tak kritizovanou stálou expozíciou a aj samotnou budovou robiť. Potom Vám začne byť jasné, prečo je tento stav taký aký je. Ďalej Vám odporúčam ísť si pozrieť aj dočasné výstavy v Martine a tu zistíte, že sú naozaj odborne a kvalitne spracované. K Vašej skúsenosti na recepcii sa nemôžem vyjadriť – nebola som pri tom, ale ja osobne mám pozitívnu skúsenosť. A pokiaľ sa tento dialóg odohral tak ako opisujete, potom by som príčinu hľadala niekde hlbšie. Naozaj si myslíte, že množstvo mladých a vzdelaných ľudí bude chcieť pracovať v múzeu, kde je mzda na úrovni životného minima? Takýchto ľudí je málo a našťastie práve táto hŕstka v múzeách pracuje, ale je to len preto, lebo túto prácu majú radi. A vy jednostranným, neobjektívnym pohľadom túto ich snahu dehonestujete. Ja s Vami súhlasím s tým, že stále expozície sú zastaralé a treba s nimi niečo robiť. Avšak na druhej strane vidím tvrdú prácu, ktorú odvádzajú. Skúste si prečítať výstupy z vedecko-výskumných a odborných činností, pozrieť si materiály, ktoré pripravujú pre študentov, alebo len navštívte jedno z podujatí Múzea slovenskej dediny. Záverom chcem len poznamenať, že Váš článok vôbec nie je objektívny a Vy ste sa zamerali len jedným smerom. Plne ste uplatnili príslovie “Kto chce psa biť, palicu si nájde!” a to nie je správne, pretože takýmto článkom skreslene ovplyvňujete mienku ľudí. Je mnoho vecí v slovenskom múzejníctve, ktoré nie sú v poriadku a aj ja s mnohými vecami nesúhlasím. Avšak Váš článok určite nie je tou správnou formou kritiky, o čom mimochodom svedčia aj vyššie publikované komentáre. Na koniec už len dodám, že tiež pracujem v múzeu, i keď nie v Martine a preto asi vidím do problému hlbšie ako vy. A pokiaľ Vás naozaj tak veľmi hnevá stav, v akom sa múzeá nachádzajú, pokúste sa nájsť iný, efektívnejší spôsob, ako tento stav zmeniť.
ďakujem vám za komentár. vošiel som do budovy a kúpil som si lístok. pozrel som si expozíciu a napísal som o svojom zážitku. váš zážitok bol iný a inak to ani nemôže byť. viem, aké sú platy v slovenských kultúrnych inštitúciách. tak nech ľudia ako vy vstúpia do štrajku. v médiách sa o tom vôbec nevie a myslím si, že aj články ako tento môžu upozorniť verejnosť na stav vecí.
tá budova je v dosť hroznom stave a bezprostredné okolie na niektorých miestach pripomína smetisko. rekonštrukcia je súrne nutná. nemyslím si, že sa na to treba “správne pozrieť”, ako navrhoval môj kamarát, slovenský umelec Tomáš Džadoň, a obdivovať Výstavnictví, národní podnik Praha. podľa mňa má SNM zo zákona viaceré povinnosti a konzervovanie expozície z roku 1975 medzi ne nepatrí. respektíve, ak to má byť múzeum múzea, aj to sa dá urobiť oveľa lepšie. teraz tam povinne chodia slovenskí školáci, nikto im to nepredstaví s iróniou a oni si myslia, že takto vyzerajú múzeá a už nikdy do nijakého nevkročia.
chodievam do múzeí všade, kde sa ocitnem a k starým expozíciám sa tam pristupuje invenčne, interpretačne, s názorom. podľa mňa je škandál, že tam visia Koyšove “básničky” a nie je tam ani veta, kto to vlastne bol. každopádne si vážim vašu otvorenosť, aj keď je kritická, to je vždy lepšie ako falošné pochlebovanie. pozdravujem vás!
Dobrý deň pán HVORECKÝ, mám 16 rokov a do SNM sa vraciam stále. Som tam každú sobotu, ale v SNM je sa načo stále pozerať. Viete kto bude chcieť nájde v múzeu poučenie, a kto bude chcieť hľadá v múzeu chyby. Čo ste spomenuli tie mrtve chrobáky, vážky kobylky, tak tam neboli iba mrtve, ale aj žive. Tá pani na vrátnici určite na Vás nekričala. Je veľmi milá a nemá dôvod na Vás kričať, keď ste návštevník. Tie deti čo tam fajčili, s tým sa nedá nič urobiť, lebo keď im človek niečo povie tak si s toho aj tak nič nebudú robiť.
Pán Hvorecký, je veľmi jednoduché povedať múzejníkom, aby štrajkovali. Ako skonštatovali niekoľkí moji kolegovia, v súčasnosti je veľmi malá “spoločenská objednávka” na naše služby a samotná verejnosť (teda väčšina) a vláda nám situáciu vôbec neuľahčujú. Viete aká by bola realita pri štrajku pracovníkov múzeí a galérií? Skoro žiadna. Vláda by určite nevyhlásila núdzový stav a maximálne by sme dosiahli 3 minútový príspevok v televíznych novinách. A kto by na to doplatil? Tá časť verejnosti, ktorá stále vie, že kultúra tvorí národ a že je nesmierne dôležitá. Tá časť verejnosti, ktorá do múzeí chodí a rada. Je pravdou, že keď nebudeme mať peniaze na jedlo, budeme hladný. Ale rovnako je pravda, že keď nebudeme mať kultúru, budeme tiež hladný, ale iným spôsobom. To si žiaľ však zatiaľ nik neuvedomuje.
Váš komentár na budovu je čiastočne správny … sami na to dennodenne poukazujeme. A v zlom stave nie je to len budova Etnografického múzea v Martine. Pozrite sa na ostatné múzeá – hrad Modrý Kameň, Krásna Hôrka, Trenčiansky hrad, Bojnický zámok, Múzeum Andreja Kmeťa, múzea dedín, či už v Martine, Pribiline, Zuberci, a pod. Nehovoriac o iných kultúrnych pamiatkách (kostoly, pamätné domy, ulice, námestia, historické cintoríny, …), ktoré sa pomaly rozpadávajú, alebo ich sami ničíme našimi nevkusnými architektonickými zásahmi. Všetky tieto objekty potrebujú súrne rekonštrukčné práce. A my sme prví, ktorí robíme všetko pre to, aby sme získali finančné prostriedky na ich udržanie. Či už je to v práci, alebo za pomoci miest a obcí, občianskych združení, alebo našou osobnou aktivitou v súkromnom čase! Len je nás bohužiaľ stále málo. Rovnako, ako málo je finančných prostriedkov na rekonštrukcie. Takže kritizovať pracovníkov múzeí za to, že je budova v zlom stave a pritom nevedieť, že tam sedia v kanceláriách pri 15°C, pretože nemajú na zaplatenie kúrenia je trochu scestné. Súhlasím, že Vami spomínaná budova v Martine a jej okolie je v hroznom stave. Ale to zaujíma málo ľudí. Pán Hvorecký, máme príklad spred niekoľkých rokov. Koľkých ľudí a politikov trápilo, že Trenčiansky hrad je v zlom stave! Skoro nikoho. A potom spadla časť hradby … Koľkých ľudí v súčasnosti trápi, že na hrade Modrý Kameň tento rok v máji spadla časť hradby a muriva a že celý objekt súrne potrebuje rekonštrukciu? Na túto otázku určite sami viete odpoveď.
Na kritiku básní pána Koyša sa necítim byť kompetentná, ale môžem Vám oponovať v jednej veci. Je síce pravdou, že pri básni nemáte vysvetlené, kto to bol, ale keby ste absolvovali prehliadku múzea s lektorátom, dozvedeli by ste sa to. Na tomto mieste Vám uvádzam komentár mojej kolegyne z Martina k Vašej kritike: “Na druhej strane, na Koyšovi učíme študentov stredných škôl ako vyzerá politizovaná kultúra.”
Viem, že slovenské múzejníctvo nie je zďaleka v takom stave, v akom by už mohlo byť. Verte pán Hvorecký, že sú si toho vedomí všetci múzejníci, rovnako aj čiastočnej vlastnej zodpovednosti za tento stav, hlavne keď vidíme “kde” sú v súčasnosti české, poľské, či maďarské múzeá. Ale ruku na srdce. Nie je to chybou len múzejných pracovníkov, ale aj štátu a občanov. A hlavne občanov a ich prístupu ku kultúre. Môžem Vám uviesť mnoho príkladov, ale myslím, že na pochopenie stačia dva. Prvý mám z Londýna, kde sa výstavy liturgických predmetov zúčastnilo množstvo ľudí z rôznych spoločenských vrstiev. Jedným z nich bola skupina detí, asi tak 7-8 ročných. Jedno dievčatko zo skupiny odpovedalo redaktorovi na otázku, či sa jej výstava páči nasledovne (budem parafrázovať): “Áno, veľmi, ale priznám sa, ja mám radšej byzantské sakrálne umenie.” Pán Hvorecký, ukážte mi u nás dieťa v tomto veku, ktoré vie porovnať byzantské a západoeurópske sakrálne umenie! Osobne si myslím, že nebudú vedieť ani čo je Byzancia. Maximálne budú mať informácie o Cyrilovi a Metodovi, ale to je všetko. Môžete mi oponovať, že Veľká Británia je niekde inde ako Slovensko. Tak tu Vám dám druhý príklad. Toto leto som bola s kolegyňou na “dovolenke” v Krakove. (Naša dovolenka spočívala v tom, že sme ráno o pol ôsmej opustili ubytovanie, večer o jedenástej prišli späť a medzitým sme spoznávali pamiatky a múzeá Krakova.) To, čo som zažila tam, u nás tak často neuvidíte, i keď je to už vďaka snahe pracovníkov múzeí a galérií častejšie ako kedysi. Rodičov s deťmi, študentov, školské skupiny, dospelých, či dôchodcov, ktorí počas dňa, alebo po skončení práce, či školy (bolo to v týždni) prišli do múzea (dobrovoľne! a nie preto, že museli, alebo si chceli spraviť “čiaročku”, že tam boli) a so záujmom si prezerali výstavy. Videla som rodičov s deťmi, ktorí trpezlivo vysvetľovali svojmu potomstvu, na čo sa ktorý predmet používal. Mimochodom, bola to výstava v Národnom múzeu – Poklady koruny španielskej a tie deti nemali viac ako sedem rokov! Týmito príkladmi Vám len chcem vysvetliť, že darmo budeme obviňovať za stav kultúry a samotných múzeí ostatných. V prvom rade musíme začať každý od seba. Keď dosiahneme, že kultúra bude každodennou nutnosťou väčšiny obyvateľov Slovenska a tejto väčšine bude záležať na jej rozvíjaní, vtedy bude tzv. spoločenská objednávka väčšia a vtedy aj my, múzejníci nebudeme ako Don Quijote bojovať s veternými mlynmi.
Xlanok napokon splnil ucel. Hvorecky ho napisal tak, aby pritiahol citatela hned na zaciatku, podla mna uvod s panou v pokladnici zvelicil, a pani Kmetova mu odpovedala naozaj s nadhladom a so znalostou problematiky. A tak to ma byt. Dva nazory, ktore citatela posunu. Osobne mi Koys ako basnik neprekaza, aj on ma lepsie a slabe basne – ako kazdy umelec. Je na odbornikoch a na milovnikov poezie, ktore si vyberu. O Slovensku, pravdaze, existuju ovela lepsie verse, ale na tom expozicia v Martine ani inde nestoji…
napriek tomu nerozumiem, kto iný by mal začať poukazovať na katastrofálny stav múzeí na Slovensku, ak nie samotní zamestanci, vedeckí pracovníci atď. určite je to trocha okrajová tematika a netvrdím, že sa tomu hneď bude venovať TV v hlavnom vysielacom čase, ale o problémoch treba hovoriť.
ale aby sme sa rozumeli – veľmi podobná, ak nie horšia situácia vládne na literárnej scéne. spisovatelia nemajú nijaký spoločný hlas, nikto sa nimi nezaoberá, nie sú pre ministerstvo kultúry partnerom na dialóg. je to komplexný problém.
ale ubezpečujem vás, že zotrvávam v presvedčení o potrebe irónie aj v týchto súvislostiach. odborné hodnotenie expozície prenechám etnológom – mimochodom, nijako nespochybňujem, že exponáty majú národopisnú hodnotu. ironizujem kontext. a trúfam si tvrdiť, že tá Koyšova básnička je príšerná :) a nemá tam čo hľadať. alebo nech tam je s vysvetlením, kto bol Koyš a čo robil okrem písania lyriky.
a o to, aby aj knihy boli každodennou súčasťou života napr. aj mladých ľudí sa snažím už vyše desať rokov. preto som bol v Martine zadarmo čítať a rozprávať so študentmi gymnázia vo vedľajšej budove.
vďaka vám za podnetné úvahy!
Veľmi vážny problém vidím v tom, že toľké roky hľadáme a zakaždým nachádzame výhodné ospravedlnenie existujúceho stavu. A pritom nedokážeme vyvinúť ani toľko aktivity, aby sme deklarovali svoj pohľad na skutočnosť, ktorá nás reprezentuje, a to aspoň minimálnymi, vlastnou kultúrou signovanými, aktivitami.
Dokážeme vyškoliť veľa odborne vzdelaných ľudí, pravdepodobne je ich stále málo, alebo sme nenastavili dobre kurikulum? Či kvalita vzdelania nie je na dostatočnej výške?
Určite je nevyhnutné v múzeách zamestnať ľudí, ktorí vedia, že výstava sa nerobí raz a navždy, ale že o nej treba povedať ľuďom predtým ako sa realizuje, počas nej a potom opakovať aký má pre nich prínos. Ak to tak nie je vopred pripravené, alebo nie sú na ňu prostriedky, tak sa výstava nekoná.
V kultúrnom svete sa robia výstavy aj preto, aby priniesli realizátorom zisk. Pre vytvorenie výstav sa získavajú draho platení odborníci preto, aby ich riešenia prilákalo ľudí. Nikto z realizátorov nečaká na pokyn, ale na základe myšlienok komunikuje a hľadá sponzorov. Pokyny sa ponechávajú pre remeselníkov.
Ak sa ľudia nedozvedia o kultúrnych aktivitách, budú prichádzať k iným ideám, akou je napr. fajčenie trávy, o ktorých, najmä mladým ľuďom, iní ľudia hovoria viac a častejšie.
Vážny problém spoločnosti, ktorý sa dá definovať chýbajúcimi slovami ako sú: komunikácia, spolupráca či empatia, nás posúva k podriadenosti iných kultúr.
Ľudia, ktorí sa priznávajú k Slovensku, by určite vedeli pomôcť, ale aj tým to treba povedať a ukázať im iné múzeá, iné kultúry či predstaviť nové projekty.
Je asi potrebné viac chcieť, priblížiť sa potrebám či používať komunikačné metódy človeka súčasnosti.
Tak povrchne a narýchlo napísaný postreh – lebo inak sa blog p. Hvoreckého o návšteve budovy SNM v Martine nedá žánrovo zaradiť – som od autora už dlho nečítal. Dúfam že už ani nebudem. Niekedy je lepšie – a to nemusí byť ani taký “elitný” autor ako Hvorecký – chvíľku nad papierom posedieť, porozmýšlať o výpovednej hodnote toho, čo chcem napísať a až potom začať písať.Ale čo už, keď tá klávesnica počítača tak zvádza, aby prsty rýchlo po nej behali, až hlava nestíha . . .
Vraciam sa práve zo SNM v Martine a pisem tento povrchny komentar na povrchny postreh. Setrim slovami, lebo nie je o com hovorit.
Teta na pokladni bola super. decka s travou su tam stale, akurat kym som bol dnu, mali vymenu strazi a lavicky. Na stalej (starej) expozicii mi chybali popisky k zaujimavym veciam. Koys vedla Rufusa pobavil. Vystava splnila ucel, vratim sa casom, ci sa nieco zmeni.
P.S chrobaky som nenasiel, asi ich uz odniesli.