Neznášam vernisáže, ale po rokoch som sa na jednu vybral. Hoci ako zvyčajne počet facebookových účastníkov výrazne prevyšoval tých reálnych, zišla sa tam riadna masa. Trúfam si tvrdiť, že to bolo jedno z najúspešnejších otvorení výstavy uplynulého desaťročia, a nie, nehovorím o nejakej veľkej retrospektíve v SNG. V Cvernovke sa prvý raz mimo internetu so svojimi fotkami predstavila Tonbogirl (dievča-vážka) Streetstyle.
Táto sympatická mladá žena spustila už dávnejšie miestnu verziu „čo dokáže (v móde) ulica“. Podobné weby majú v generácii, ktorá má oveľa radšej fotky reality ako samotnú realitu, zaručený úspech. Jedni milujú cvakať, druhí ukazovať sa – ideálne spojenie, alebo ako hovoria ekonómovia, istá win-win stratégia. Na tých stránkach ma fascinuje, ako sa na seba od Rejkjavíku cez Bratislavu až po Minsk handry podobajú. Taká uniformnosť vládla naposledy na spartakiádach. Všetko z H&M, Manga a Zary tak, aby to ani náhodou nevyzeralo ako z H&M, Manga a Zary. A na záberoch ľudia, ktorí sa vôbec nepodobajú na svoje profilové fotky.
Rád si občas pozerám blog Tonbogirl Streetstyle. Najviac jej idú dokumentaristické zábery bez väčších ambícií, keď iba bleskovo cvaká originálne ohodenú krásnu dievčinu s belostnou, takmer priesvitnou pleťou a neuveriteľne vystupujúcimi lícnymi kosťami, aké Bratislava rodí v geneticky pozoruhodných množstvách. Horšie to už vyznieva pri štylizácii do Umenia a úplne desivé sú koncepty ako Adela B. v negližé zo štyroch uhlov.
Na Tonbogirl oceňujem, že sa nehrá na Fotografku, i keď by ma vôbec neprekvapilo, keby o tri roky nafotila kampaň globálnych bikín. V čom je vlastne horšia ako Terry Richardson? Aspoň každú chvíľu neukazuje svoj penis a vzápätí portrét s Barackom Obamom.
Patrím do generácie, ktorá vyrástla v tých istých červených trenírkach a bielych tielkach a s jednou predajňou Obuv na stotisíc obyvateľov. My sme si pri rodinných oslavách pietne pozerali diapozitívy – hranaté premietacie zariadenie bolo niečo ako FB album, akurát hrozne rachotilo, zasekávalo sa a nedalo sa na ňom lajkovať. Urobiť fotku sa učilo v krúžkoch a tam sa aj požičiavali foťáky, lebo takú vymoženosť nemal z mojich kamošov nikto a otec svoj vzácny sovietsky kus nechcel ani za boha pustiť z ruky.
Fascinuje ma obsesia fotkami v generácii, ktorá cvaká všetko a všade, najradšej sama seba a vzápätí tieto „obsahy“ šéruje. V hypermarkete si za babku kúpite vreckovú zrkadlovku, ktorou sa dá nafotiť bilbord.
Keď mám writing block, zbožňujem pozerať si fotky teens, ktoré pozabudli na dostatočné nastavenie súkromia. Zábavnejšie sú už len verejne prístupné facebookové statusy Fedora Flašíka (môj ďalší obľúbený hriech), ale toto je rozhodne inšpiratívnejšie.
K mojím najmilším patria bytové softporno zátišia, na ktorých sa polonahí teenagers o štvrtej ráno váľajú medzi takým množstvom alkoholu, ktoré by zabilo aj Venedikta Jerofejeva. Na rozdiel od geniálneho sovietskeho alkoholika a prozaika tu už na kuchynských drezoch pribudol aj biely prášok v úhladných rovných líniách, ktorý sa tvári ako kokaín, no väčšinou je to naozaj len biely prášok. Koks je pre túto generáciu predsa len ešte príliš drahý a sviatočný.
Moje spolužiačky Katka, Zuzka a Andrea z nášho sídliska vyzerali ako Katka, Zuzka a Andrea z nášho sídliska. Dnešné študentky s menami ako Alma W, Indigo Sista či Rozkokošená LiLi Labuť najradšej pôsobia ako Amy Winehouse dva dni po smrti a sfetovaná Paris Hilton v zelenkavom night vision svojho homevidea.
Keď som bol tínedžer, umelcom nechcel byť skoro nikto. Kto sa pre také dačo rozhodol, bol automaticky outsider. Prišiel turbokapitalizmus a leteli onakvejšie povolania a kariéry. Jeden môj tridsaťročný spolužiak sa stal viceprezidentom stredne veľkej banky. Sused mladší odo mňa ako stavbyvedúci postavil tri hotely a za mesiac zarobil to, čo ja za dve knihy.
Ale dnes? Po dvoch hospodárskych krízach a tesne pred treťou, ešte horšou? Keď už viem, že budem chudobný, tak aspoň ako umelec, po tom túži každý druhý a weby ako Sashe.sk to umožnia po pár klikoch.
Reklamu už na Slovensku za umenie nepovažujú staré páky brandže ani poslední mladí nadšenci (aj tak si klient vždy vyberie kozatú blondínu a o písme rozhodne šikovná sekretárka). Preto kdekto doma bastluje Majky z Gurunu, Sandokanov a Atari inváderov, vyťahuje z krabíc invalidných Igráčikov, retušuje pleť na kradnutom Photoshope a publikuje a bloguje a twítuje, a všetci sú kreatívni a niektorí aj celkom šikovne, ale väčšinou úplne bez obsahu.
Je to chyba žánru. 140 znakov alebo zámerne prepálená fotoza či ďalší čipkovaný font neprinášajú nielenže nič nové, ale už ani to povestné nič. Svet sa rúca v základoch, ale pri tagovaní záplavy vlastných fotiek a lajkonanovaní si to nikto nevšimne.
Keď Marlene Dietrich, Erika Mann a Annemarie Schwarzenbach vyzerali ako padlé dekadentné lezby a obliekali si chlapské šaty, tak im šlo o krk a bol v tom názor a protest a obrovská odvaha, až kdesi ďaleko imidž a štýl, hoci aj to. (Viac o nich tu.) Dnes chcú dievčatá vyzerať ako padlé dekadentné lezby, pretože Sisley použil Dietrichovú v novej kampani – škoda, že sa toho diva nedožila, tá by im asi nafackala, veď sa nezľakla ani Hitlera.
Ruku na srdce, výstava Človek robí šaty mi pripadá slabučká. Tonbogirl Streetstyle má na blogu oveľa lepšie fotky než tie, ktoré sa rozhodla vytlačiť. Toto nepresahuje úroveň šupkárskeho ročníkového cvičenia. Veta „štýl vytvára človek, a nie šaty“ je nezmysel gramatický, ale, žiaľ, aj koncepčný.
Móda sa ako umenie etablovala aj vďaka kusom (Dada, Bauhaus, Nová vecnosť), ktoré prežili, aj keď sa ich nositeľky dávno rozpadli na prach. Nejeden model, čo sa dnes váľa vo výpredajoch v sieťových butikoch, tvoril kedysi avantgardu.
Ale vlastne – po chvíli som to nebral ako výstavu, skôr ako hru, alebo presnejšie event, to kľúčové slovo postmodernej situácie, a ako taký sa mi videl vydarený a úspešný, bola to vlastne módna prehliadka návštevníkov, ktorá sa rovno fotila a bude sa zverejňovať (ak sa tak už nestalo), čiže fotka fotky a záber záberu a kópia kópie, a každý bol na pár sekúnd model a vizuály sa recyklovali a kruh sa uzavrel.
Tonbogirl sa webovým náskokom a vlastnou vytrvalosťou vypracovala z anonymnej masy amatérov, poskytuje rozhovory aj tipy veľkým médiám a predpokladám, že jej projekt bude mať oveľa väčšie PR ako nedávna retrospektíva Juraja Bartusza. Hrdina nového románu Michela Houllebecqa, vizuálny umelec Jed Martin, by o nej asi namaľoval obraz s názvom Fotografka Marika Majorová na križovatke internetovej kariéry.
Dostať v rozmaznanej Bratislave v decembri toľko ľudí na podujatie, ktoré nesúvisí so zľavovými kupónmi ani so zriedeným punčom a perníkmi s logami Hello Kitty, to je mimoriadny výkon a v ére totálneho marketingu vlastne aj umenie.
Priestor Cvernovky bol na to všetko ako stvorený, táto ilúzia Berlína v Bratislave, simulakrum tvorivosti, centrum neexistujúcej kreatívnej ekonomiky.
Možno týmto smerom povedie ďalšia cesta pozoruhodného Dievčaťa-vážky, ktoré sa rozhodlo vykročiť zo svojich dobre podchytených virtuálnych sietí do neistého galerijného sveta. Pretože móda je na ulici, na oblohe, móda sa rodí z ideí, z toho, ako žijeme a čo sa okolo nás deje. (Nie, necitoval som na záver Tonbo, to bola klasická Cocotina od Chanel.)
Prečítajte si aj: Kapitalistický realizmus. Všetko je inak – ako sa zaoberať umením v krajine, kde sú najznámejšími fotografmi Martin Nikodým a Peter Nagy?
Michal Hvorecký 
zaujimava uvaha. Stranku vcelku pravidelne navstevujem, fotky su dobre a kvalitne, zaujimava bola napr. jej akcia archivnych fotiek, len tak dako neviem, ci to plne postacuje na vystavu, pokial su tam len fotky z webu, akokolvek su pekne, nie je to Martincek, chyba tam presah.
paanda
Dobry den,
dlho som premyslala, ci budem reagovat na Vas blog. Nakoniec som sa rozhodla, ze budem, aspon par vetami.
Vo Vasom zamysleni o sucasnej spolocnosti mi prekazalo niekolko bodov. V prvom rade, je to kritika “facebookovej spolocnosti”, ktorej ste Vy ako autor sucastou. Kazdy Vas blog je jeho sucastou, o kazdej Vasej novej knihe sa informuje prostrednictvom facebooku alebo Vasho blogu. V tomto smere nevidim az taky rozdiel medzi Vami a spominanou Vazkou.
“Vasa kritika vychadza zo samotneho vnutra systemu a akokolvek sa tvarite, ze ste mimo neho, uz len to ze ho kritizujete, znamena, ze ho poznate a ste jeho sucastou.”( Vaclav Belohradsky)
To co sa mi nepaci je pouzitie M. Houellebecqa, mizogýna a xenofóba. To naozaj na popis mladej fotografky treba pouzit tohto konkretneho autora?
Aby som to cele ukoncila, chapem, ze Vasim primarnym cielom je nastavit zrkadlo sucasnej masovej spolocnosti, ktora sa tvari alternativne. Na druhej strane mi unika zmysel robit to prostrednictvom cloveka, ktory sa v tejto nezmyselnej krajine pokusa robit nieco zmysluplne rovnako ako Vy. Asi si len myslim, ze to schytal clovek, ktory si to nezasluzi…
Vždy som rada, keď sa na Slovensku (verím že v zmyselnej :) krajine) objaví kritika, ktorá je aj negatívna, pretože to posúva ľudí ďalej a každý uvedomelý autor, akým Tonbo určite je, ju nemôže brať negatívne… Navyše ja mám pocit že tá kritika sa týkala skôr spoločnosti.
nemyslim si, ze clanok je primarne kritikou fotografky, ktorej blog je ako aktivita fajn. v kazdom pripade clanok dost pobavil. takze vdaka.
mne sa zda ze hlavnym cielom tohto blogu bolo aby pan Hvorecky bol prvy na internete kto okomentuje zrejme ucastou uspesnu Bratislavsku vernisaz…. (nebol som na nej). Byt prvy s kritikou je zrejme velka motivacia….
Prisli ste domov z vernisaze a hned ste citili nutkavu potrebu pisat ?
Kazdopadne je to dost starecke mentorovanie autora, ktory hlavne vdaka internetu ziskal popularitu.
Ta akcia nebola apriori zla, ale..
a) tonbogirl ma naozaj aj lepsie fotky (subjektivny pohlad)
b) mal som pocit, ze mnoho ludi tam prislo skor na akusi modnu prehliadku ako kvoli fotkam..mozno dufali, ze zaujmu a neskor ich maja aj nafoti
c) kazda skupina ludi ma svoju bublinu, bratislavska pseudo alternativa aj spisovatelov nevynimajuc..
d) napriek vsetkemu bolo prijemne zase sa prejst cvernovkou, pokecat s ludmi a ist prec, lebo nic “zmyslupne” ci “hlbsie” sa tam robit nedalo
Paráda !!!! Výborne si ma pobavil !!! Michal si zabil !! Hneď to idem šérovať a lajkonanovať až do pádu fejkbúku !!!
Treba povedať, že opisovaniu spoločnosti totálneho marketingu (prípadne fantazírovaniu o nej) a následne buď velebeniu alebo kritike sa Michal venuje dlhodobo. Takže vie celkom dobre, o čom to je, ale zároveň mi s ohľadom na to celý text príde štipku farizejský. Prečo? Lebo sám autor nie je od Vážky o moc odchodnejší, tiež sa do istej miery viezol na vlne, ale svojou pracovitosťou a talentom sa dokázal odlíšiť od davu.
Vynikajúci článok, osobne si myslím,že súčasná situácia bola podaná ešte veľmi mierne. Nebudeme si klamať, ale 98% blogerských česko-slovenských fashion záležitostí stoja za jeden vztýčený prostredník. Bohužiaľ, udávajú trendy pre kupujúcu silu. Čo sa týka fotiek Tonbogirl, ktorú považujem za súčasť tejto scény, myslím, že jej tvorbu si presne vystihol. Na margo spoločnosti. Je veľmi inšpiratívna, čo ťa pobaví o štvrtej ráno viac ako jeden z radu pseudofotografov, pseudografikov, pseudoľudí…
Ach. Vdaka. Konecne. Nieco. Alternativne od alternativy. Bratislava je zaplnena alternativnymi ludmi, ktori vsetci chcu alternativne vyzerat i mysliet i sa prezentovat a potom su uz taki podobni, ze si pripadam ako z inej planety, ak mam na veci iny nazor. Eventmi to tu zije, to je fakt. Podla mna aspon robme kazdy nieco, co za tie eventy stoji. Nieco skutocne, hlboke.
Tiny
http://tinycosmoss.blogspot.com
Nedá mi nepridať komentár k niektorým veciam spomínaným v tomto príspevku:
1. ,,Na tých stránkach ma fascinuje, ako sa na seba od Rejkjavíku cez Bratislavu až po Minsk handry podobajú. Taká uniformnosť vládla naposledy na spartakiádach.”
Skúste sa niekedy, až budete čakať na autobus alebo sa len tak prechádzať mestom porozhliadnuť okolo seba a všimnite si, ako sú ľudia oblečení.
Garantujem vám, že asi tak 98% ľudí bude mať na sebe modré, najlepšie ešte aj ošúchané rifle. To je uniformnosť, nie tie zvyšné dve percentá, ktoré sa na seba podobajú preto, že v sebe majú eleganciu a bežný človek zvyknutý na túto riflovú záplavu je z toho celý mimo.
2. Marikina šikovnosť tkvie v tom, že si vie všímať na ulici ľudí, ktorí sú oblečení vkusne a zaujímavo, poprípade ,,trendy”. Keď sa fotí streetstyle, ide v prvom rade o zachytenie oblečenia a zaujímavých detailov, nie o nejaký umelecký zámer a ,,hlbší” obsah. A o tom, že Marika to robí dobre asi svedčí aj to, že jej fotky zaradila do svojej streestyle galérie i Elle.
3. A pokiaľ ide o všetkých tých ľudí bez umeleckého zázemia, ktorí fotia, píšu, či vyrábajú šperky a pod. …Nemyslím si, že je správne vyjadrovať sa o nich negatívne… Veď to je ako keby ste chceli ľuďom bez vzdelania zakázať hovoriť, lebo pre vás nerozprávajú dostatočne múdro.
Mily Michal,
Mariku mam rada. Vas osobne nepoznam.
Vas blog ma kuriozne pobavil.
Ked by sme v texte zamenili meno Mariky za Michala H. – pride mi … medzi riadkami – ako zarazajuco trefna definicia mojho pocitu z vasej literarnej tvorby.
Z tohto hladiska – gratulujem!
eh, co ti vlastne vadi? Ked budes mat najblizsie writing block, tak si pozeraj teenky a nesnaz sa za kazdu cenu. Bohuzial som sa na toto dostal cez Rada Ondrejicka, ktory to odporucal a povazuje to za zasadny text. Bohuzial v tomto s Radom nesuhlasim a to som predtym v zivote nepocul o Tonbogirl ani o Sashe.sk.
Máte v mnohom pravdu… Poznáte naspamäť mená fotografov, ktorí fotia napríklad prírodu pre National Geographic? Nie. A teraz skúste vymenovať nejakých, ktorí sa pohybujú vo svete módy. Hneď vás napadnú mená ako Mike Rosenthal, Steven Meisel. V takej dobe žijeme.
Ľudia už nechodia na vernisáže za umením, ale aby o sebe mohli hovoriť, že sú intelektuáli a napísať o tom na blogu. Pózerstvo. Ale napriek tomu by sme nemali hádzať všetky blogy a facebook do jedného vreca, veď aj toto je blog a tento príspevok možno zdielať na facebooku a twitteri :) Myšlienka blogov nie je celkom na zahodenie, len táto uzavretá česko-slovenská komunita blogerov, od hlavy po päty oblečených v oblečení značiek HM a Zara, ktorí si navzájom navštevujú svoje blogy a nekriticky chvália každý príspevok, im nerobia veľmi dobré meno. Tiež mám blog a nehanbím sa za to. Nemám skoro nič z HM a Zary, lebo tie veci sú zbytočne predražené a nekvalitné. To si radšej niečo kúpim v lacnejšom obchode či second hande. Výstavy a vernisáže mám rada kvôli umeniu a atmosfére a nie kvôli chlebíčkom. Píšem poéziu.Milujem literatúru. Nemala som v úmysle prezentovať tu seba, to len aby niekto nenadobudol názor, že blogeri sú stádo uniformovaných husičiek kráčajúcich pekne v rade, jedna za druhou.Blog je spôsob prezentácie, aj keď trochu komerčný. Niekto tento priestor využije tak, že tu odprezentuje svoju novú knihu, niekto svoj štýl a je na ľuďoch, ktorý z nich si vyberú. Samozrejme nepopieram, že dnes existuje veľké množstvo pseudointelektuálnych blogov s nulovou výpovednou hodnotou či umeleckým zážitkom.
PS: Mám to tu rada. Dobré články.
dost zbytocnych filozofii, Absolutny suhlas konecne
Michal, zda sa mi, ze splachujes s tym zlym, aj to dobre. Marikina vystava nie je zrovna tercom, do ktoreho sa trafis ak namieris svoju slovnu ekvilibristiku na – vlastne mam pocit, ze ani nevies, na koho si ju vlastne chcel obratit. Na fejsbukacov? fashion pozerov? fotografov? vsetkych ludi? vies, co, priskoc do toho vreca, kam vsetkych hadzes aj sam a splachni este raz.
Fashion blogy su v pohode. Na nete su aj vacsie uchylarny pre teenagerov: http://bit.ly/tXUEmH
enjoy!
keď začneš písať o vernisáži a tonbogirl, píš o vernisáži a tonbogirl. ak začneš písať o facebooku a všade sa fotiacej mládeži, píš o facebooku a všade sa fotiacej mládeži. zbytočne dlhý článok dokopy o ničom. toť môj názor.
miso, tvoje clanky su coraz viac ufrflane. tema je super, dozvedel som sa nove veci a nazorovo sa s tebou stotoznujem, ale neda sa to podat viac pozitivne?
este mam vyhradu k tomu, ze pausalne odsudzujes. napriklad: “Je to chyba žánru. 140 znakov alebo zámerne prepálená fotoza či ďalší čipkovaný font neprinášajú nielenže nič nové”.
Nabudúce by som si radšej prečítala o tom kto a čo “stojí za to” v dnešnom svete:)
milá Dora, napríklad takýto odvážny pokus stojí za to!:) http://bit.ly/q7yDX5
Tento článok sa Vám, podľa môjho názoru, až tak nepodaril. Nie som žiadny expert (ani spisovateľský, marketingový či sociologický), hovorí zo mňa len dojem a vyvolaná emócia.
1. Vadí mi akási nesúrodosť textu – dve prelínajúce sa témy (Marika a jej vernisáž a mentorovanie určitých sociálnych skupín), ktoré sa nepodarili plynulo a prirodzene premostiť.
2. Nebaví ma už čítať to večné kritizovanie a výsmech určitých skutočností, ktoré sú prirodzenou súčasťou systému.
a) Neverím, že stále niekoho dokážu fascinovať fb fotky 14-ročných babeniek s vyšpúlenými perami, nickom Rozkokošená LiLi Labuť a pozdravom aWojky. Sú to 13-ročné deti, ktoré našli v tomto zábavu. Boli by sme veľmi naivní, keby sme očakávali od týchto pubescentov, aby čítali Nabokova a zaujímali sa o politické dianie. Nechajme ich adolescentný vývoj na nich a neočakávajme prehnanú uvedomelosť. Veď sú to len deti v puberte, probůh!
b) To, že sa na rôzne eventy chodí nielen kvôli ich primárnej podstate, ale aj kvôli sebaprezentácii a selfpromo svojich aktivít považujem tiež za celkom prirodzené a správne. Rada zájdem na rôzne akcie (od vernisáží až po pop up stores) a úprimne sa teším na to, čo mi ich usporiadatelia ponúknu, ale na druhej strane si dám záležať aj na tom, ako sa oblečiem a sebaprezentujem. Nosím v kabelke svoje vizitky, zoznamujem sa s novými zaujímavými ľuďmi z môjho “oboru” a verím, že ma to niekde môže posunúť (či už profesijne alebo bytostne). Človek sa musí dokázať predať a nikdy neviete, kedy je ten správny čas a správne miesto, ktoré vám môže za jeden večer zmeniť smerovanie vášho života. Takže za mňa jedno veľké “NO A ČO” na to, že výstava sa mení na akúsi módnu prehliadku jej návštevníkov.
3. Iba sa mi to zdá alebo sa naozaj vysmievate zo systému, ktorého ste sám súčasťou? Cieľová skupina Vaših kníh a jazyk akým ich píšete, je (aj keď si to možno sám odmietate priznať,) zrozumiteľný a vlastný presne tej istej skupine akou v tomto blogu opovrhujete. Navyše sám píšete na online platforme, váše články sa dajú zdieľať na fb či twitteri a len vďaka nim si vás prečíta viac ľudí (a o to asi aj ide). Hovoríte, že veľa ľudí publikuje a bloguje a twítuje, ale väčšinou úplne bez obsahu. Jasné, ale kde vy nenájdete žiadny obsah, druhý človek ho možno nájde. Ak niektorý fashion blog má 6000 unique visitors každý deň, tak zrejme si tam tí ľudia nejaký obsah našli. A to, že sa tam neinšpirujete vy, neznamená, že sa tam neinšpiruje niekto iný. Nech si každý nájde to čo ho baví, zaujíma a má pre neho výpovednú hodnotu a to čo mu pripadá bez obsahu, jednoducho nevyhľadáva a nesleduje. Aké jednoduché.
Toť môj názor a postreh k tomuto článku, inak vás čítam veľmi rada.)
Milý Michal,
keď si mi na vernisáži s úsmevom povedal “možno o tomto napíšem”, tušila som, že vzhľadom an tvoju rétoriku to Liebesbrief nebude :-) Netušila som, že sa v tebe zrejme dlhodobo zbierajú postrehy a horkosť na rôzne vyššie spomenuté témy, a že ti príde vhodné ich zastrešiť “vizuálom a headlinom” výstavy. V mnohom z článku ti rozumiem, sama som troška staromódna, čo sa týka ľudských vzťahov a hodnôt, rada by som sa však vyjadrila k tým fragmentom članku, ktoré sa naozaj týkaju výstavy a toho, prečo “Človek robí šaty”, bez váhania.
Ak aj sama neovplyvním všetky činitele a faktory toho, že existujú nadnárodné reťazce a všade sú teda kusy oblečenia rovnaké, môžem a chcem ukázať to, že individualita stále existuje. Z tohto pohľadu je jedno či si kupuješ značku/neznačku, obiehaš second handy alebo dizajn markety – oblečenie je iba o tom, kto ho nosí a kto ho teda tvorí – aj o tom je blog a o tom bola aj jedna časť výstavy s názvom “1 košeľa, 13 žien”. 13 identických pánskych H&M košieľ prispôsobených svojim nositeľkám…. alebo ak si ty kúpiš sveter zo Zary, nebude ti slušať preto, že je zo Zary, ale preto, lebo ho máš na sebe ty.
Rovnako, keby materiál, z ktorého vznikali kusy historického, avantgardného oblečenia, nechytil do rúk konkrétny tvorivý človek a nevdýchol mu život a nápad, a niekto by si tie kúsky neobliekol v kontexte konkrétneho časopriestoru, tak celé umenie je stále iba kúskom látky v kúte nejakého skladu. Aj preto Človek robí šaty.
Ale o tom predsa vieš, ak z času na čas blog navštíviš. Ten je okrem tejto témy aj o tvorivých ľuďoch, ktorí robia zaujímavé projekty, o cyklokultúre, o cite pre estetično dávnych dôb, o radosti z krásna, teda úplnom opaku toho, o čom píšeš v článku.
Myslím si, že nie je ťažké pochopiť, kam tým smerujem :-) Som presvedčená o tom, že ako v mnohých iných oblastiach života, kde sa rúcajú hodnoty a ľudia strácajú ilúzie, ideály a hodnoty, je cestou k záchrane a “svetlejším zajtrajškom” pozitívna ľudská energia, tvorivosť a láska, nech to znie ezotericky ako chce. To, že ja sa na to pozerám cez tému módy, dizajnu a streetstylu, a nie politiku alebo kritiku spoločnosti, je len moja voľba uhľu pohľadu, pretože takto ma to baví.
Michal, ja som nikde neproklamovala, že robím umenie a Cvernovka nie je SNG, ale miesto stretávania sa ľudí, a takým miestom bola aj vernisáž. Ak aj po fotografickej stránke nebola dokonalá, stále je sa kam posúvať a učiť, a na to sa teším :-) Jediné, čo ma na článku mrzí je, že zhadzuje ľudí, ktorí na tú vernisáž prišli a cítili sa tam dobre. Väčšina z nich tam bola z dôvodu, že cíti tie veci podobne, ako sú prezentované na blogu. Ale však sám si tam bol. A na tej spoločnej fotke, čo z tohto eventu máme, ti to celkom sekne. Nájdeš ju u mňa na fejsbuku.
Príjemný večer,
Marika/Tonbo
milá Marika, potešilo ma, že si napísala a ďakujem ti. vážim si, že vieš prijať kritiku oveľa lepšie, ako väčšina tvojich priaznivcov. v niečom ma to fakt zarazilo, ako sa dnes opäť neprijíma názor, ktorý nepatrí do mainstreamu. nič by pre našu generáciu – ale aj pre tú od nás o desať rokov mladšiu – nebolo horšie ako neschopnosť pozerať sa na vlastnú prácu s kritickou mysľou a otvorenou hlavou.
s tým, čo píšeš, v podstate súhlasím a viem aj, že to myslíš úprimne. ver mi, keby mi bola tvoja práca ukradnutá, tak do Cvernovky v prvom rade nejdem a v druhom by mi ani nenapadlo, aby som o tom písal.
ale nesúhlasím s tým, že textom niekoho zhadzujem. kde také dačo píšem? aj ja som sa na tej vernisáži cítil dobre, ale to neznamená, že ju nemôžem vnímať kriticky.
keď na to spätne myslím a keď čítam tvoje slová, asi zásadný rozdiel medzi nami vidím v tom, že ja nepovažujem za dostatočné iba inscenovať konzum, čiže iba dekorovať svet taký, aký je a oslavovať ho v jeho terajšej podobe – to dokonale zvláda svet aj sám, reklamou, marketingom, médiami. myslím, že úlohou súčasného umenia je ísť akoby proti tomuto prúdu (i keď by sa hneď našlo iks príkladov proti). raz som si to definoval ako výzvu našej generácie hovoriť o povrchnom svete tak, aby to nebolo povrchné.
inak, našu spoločnú fotku som nenašiel. pls pošli link. keď raz budeš slávnejšia ako Terry R., budem sa ňou chváliť deťom :) držím palce a teším sa na tvoj prvý Pirelli katalóg :-), tú vlajkovú loď spomínaného trendu. ahoj
Hm, lenze Tonbogirl zrovna medzi tychto blogerov vobec nepatri :) Skus pozriet jej blog;)
zdravim,
nie som fanynka tonbogirl, na vernisazi som sa ocitla nahodou, pacila sa mi ta myslienka, ze clovek robi saty, tak som sa bola kuknut, ze co to bude. ale samotna vernisaz ma velmi nezaujala. pacila sa mi seria fotiek 1 kosela 13 zien, potom taka ciernobiela fotka s vesiakom a farebna kolaz ludi odfotenych na uliciach.. v cvernovke som nikdy predtym nebola, ten priestor mi ucaroval, a jednohubky boli vyborne:) fotky nic moc, cakala som nieco viac a odisla som asi po 20min, ale celkovo som to nevnimala negativne. bol to vcelku fajn zazitok.
ale co som vlastne chcela napisat je, ze vobec nechapem o com chcel byt tento vas clanok. 90% textu nemalo nic spolocne s tou vernisazou.
tak mi to nejak pripada, pan hvorecky, ze aj to dobre musite vzdy obratit na zle. sustavne sa na nieco stazujete a nieco kritizujete. neda sa to ani citat tolko frflania.. ani pastiersky list som nedocitala, lebo uz mi to liezlo hore krkom. a niekedy mam pocit, ze si aj sam sebe protirecite, lebo raz nadavate na jednu vec a potom zas na jej protipol.. raz je zly mainstreem, potom je zas zla alternativa a stale dookola len vytahujete to, co je zle. nechcem, aby toto co pisem vyznelo nejak nepriatelsky a prilis kriticky. ja mam tiez tendenciu skor kritizovat, co je zle, ako ukazovat na to, co je dobre. ale vsetci tu zijeme na tomto svete, vieme co je nafigu, vidime, co je prehnite, je nam z toho samym zle a este si o tom aj stale dokola mame citat na webe a v knihach, to uz je moc.. ja to uz osobne nezvladam.. ti, ktori by sa mali zamysliet, lebo im to nedochadza, tak ti si taketo kriticke clanky/knihy necitaju. a ti, ktorym to dochadza aj bez tychto clankov, sa len este viac vytocia.. hlavne ked zacnete pisat o vernisazi a do toho vnesiete tolko vselijakeho svinstva, co s tym ani nesuvisi, ze uz mam chut si len vypnut mozog, pozriet si nejaky pekny film a ist spat..
uplny suhlas
ked vám vadí, že pán michal h. kritizuje, tak ho nečítajte
a mne sa páči, že tu niekto nemotá medové fúzy popod nos, na to máme politikov
prajem vám michal pekné a pohodové sviatky píšte čo chcete
na to je sloboda
občas premýšľam, že niektorým, čo tak starostlivo volia kusy šiat,
by nezaškodilo starostlivejšie vyberať myšlienky a slová.
p.s vaše články sú veľmi inšpirujúce, občas mi to pripomenie holdena
caulfielda :)
a to je super!