Človek robí šaty. Na vážkach.

Neznášam vernisáže, ale po rokoch som sa na jednu vybral. Hoci ako zvyčajne počet facebookových účastníkov výrazne prevyšoval tých reálnych, zišla sa tam riadna masa. Trúfam si tvrdiť, že to bolo jedno z najúspešnejších otvorení výstavy uplynulého desaťročia, a nie, nehovorím o nejakej veľkej retrospektíve v SNG. V Cvernovke sa prvý raz mimo internetu so svojimi fotkami predstavila Tonbogirl (dievča-vážka) Streetstyle.

Táto sympatická mladá žena spustila už dávnejšie miestnu verziu „čo dokáže (v móde) ulica“. Podobné weby majú v generácii, ktorá má oveľa radšej fotky reality ako samotnú realitu, zaručený úspech. Jedni milujú cvakať, druhí ukazovať sa – ideálne spojenie, alebo ako hovoria ekonómovia, istá win-win stratégia. Na tých stránkach ma fascinuje, ako sa na seba od Rejkjavíku cez Bratislavu až po Minsk handry podobajú. Taká uniformnosť vládla naposledy na spartakiádach. Všetko z H&M, Manga a Zary tak, aby to ani náhodou nevyzeralo ako z H&M, Manga a Zary. A na záberoch ľudia, ktorí sa vôbec nepodobajú na svoje profilové fotky.

Rád si občas pozerám blog Tonbogirl Streetstyle. Najviac jej idú dokumentaristické zábery bez väčších ambícií, keď iba bleskovo cvaká originálne ohodenú krásnu dievčinu s belostnou, takmer priesvitnou pleťou a neuveriteľne vystupujúcimi lícnymi kosťami, aké Bratislava rodí v geneticky pozoruhodných množstvách. Horšie to už vyznieva pri štylizácii do Umenia a úplne desivé sú koncepty ako Adela B. v negližé zo štyroch uhlov.

Na Tonbogirl oceňujem, že sa nehrá na Fotografku, i keď by ma vôbec neprekvapilo, keby o tri roky nafotila kampaň globálnych bikín. V čom je vlastne horšia ako Terry Richardson? Aspoň každú chvíľu neukazuje svoj penis a vzápätí portrét s Barackom Obamom.

Patrím do generácie, ktorá vyrástla v tých istých červených trenírkach a bielych tielkach a s jednou predajňou Obuv na stotisíc obyvateľov. My sme si pri rodinných oslavách pietne pozerali diapozitívy – hranaté premietacie zariadenie bolo niečo ako FB album, akurát hrozne rachotilo, zasekávalo sa a nedalo sa na ňom lajkovať. Urobiť fotku sa učilo v krúžkoch a tam sa aj požičiavali foťáky, lebo takú vymoženosť nemal z mojich kamošov nikto a otec svoj vzácny sovietsky kus nechcel ani za boha pustiť z ruky.

Fascinuje ma obsesia fotkami v generácii, ktorá cvaká všetko a všade, najradšej sama seba a vzápätí tieto „obsahy“ šéruje. V hypermarkete si za babku kúpite vreckovú zrkadlovku, ktorou sa dá nafotiť bilbord.

Keď mám writing block, zbožňujem pozerať si fotky teens, ktoré pozabudli na dostatočné nastavenie súkromia. Zábavnejšie sú už len verejne prístupné facebookové statusy Fedora Flašíka (môj ďalší obľúbený hriech), ale toto je rozhodne inšpiratívnejšie.

K mojím najmilším patria bytové softporno zátišia, na ktorých sa polonahí teenagers o štvrtej ráno váľajú medzi takým množstvom alkoholu, ktoré by zabilo aj Venedikta Jerofejeva. Na rozdiel od geniálneho sovietskeho alkoholika a prozaika tu už na kuchynských drezoch pribudol aj biely prášok v úhladných rovných líniách, ktorý sa tvári ako kokaín, no väčšinou je to naozaj len biely prášok. Koks je pre túto generáciu predsa len ešte príliš drahý a sviatočný.

Moje spolužiačky Katka, Zuzka a Andrea z nášho sídliska vyzerali ako Katka, Zuzka a Andrea z nášho sídliska. Dnešné študentky s menami ako Alma W, Indigo Sista či Rozkokošená LiLi Labuť najradšej pôsobia ako Amy Winehouse dva dni po smrti a sfetovaná Paris Hilton v zelenkavom night vision svojho homevidea.

Keď som bol tínedžer, umelcom nechcel byť skoro nikto. Kto sa pre také dačo rozhodol, bol automaticky outsider. Prišiel turbokapitalizmus a leteli onakvejšie povolania a kariéry. Jeden môj tridsaťročný spolužiak sa stal viceprezidentom stredne veľkej banky. Sused mladší odo mňa ako stavbyvedúci postavil tri hotely a za mesiac zarobil to, čo ja za dve knihy.

Ale dnes? Po dvoch hospodárskych krízach a tesne pred treťou, ešte horšou? Keď už viem, že budem chudobný, tak aspoň ako umelec, po tom túži každý druhý a weby ako Sashe.sk to umožnia po pár klikoch.

Reklamu už na Slovensku za umenie nepovažujú staré páky brandže ani poslední mladí nadšenci (aj tak si klient vždy vyberie kozatú blondínu a o písme rozhodne šikovná sekretárka). Preto kdekto doma bastluje Majky z Gurunu, Sandokanov a Atari inváderov, vyťahuje z krabíc invalidných Igráčikov, retušuje pleť na kradnutom Photoshope a publikuje a bloguje a twítuje, a všetci sú kreatívni a niektorí aj celkom šikovne, ale väčšinou úplne bez obsahu.

Je to chyba žánru. 140 znakov alebo zámerne prepálená fotoza či ďalší čipkovaný font neprinášajú nielenže nič nové, ale už ani to povestné nič. Svet sa rúca v základoch, ale pri tagovaní záplavy vlastných fotiek a lajkonanovaní si to nikto nevšimne.

Keď Marlene Dietrich, Erika Mann a Annemarie Schwarzenbach vyzerali ako padlé dekadentné lezby a obliekali si chlapské šaty, tak im šlo o krk a bol v tom názor a protest a obrovská odvaha, až kdesi ďaleko imidž a štýl, hoci aj to. (Viac o nich tu.) Dnes chcú dievčatá vyzerať ako padlé dekadentné lezby, pretože Sisley použil Dietrichovú v novej kampani – škoda, že sa toho diva nedožila, tá by im asi nafackala, veď sa nezľakla ani Hitlera.

Ruku na srdce, výstava Človek robí šaty mi pripadá slabučká. Tonbogirl Streetstyle má na blogu oveľa lepšie fotky než tie, ktoré sa rozhodla vytlačiť. Toto nepresahuje úroveň šupkárskeho ročníkového cvičenia. Veta „štýl vytvára človek, a nie šaty“ je nezmysel gramatický, ale, žiaľ, aj koncepčný.

Móda sa ako umenie etablovala aj vďaka kusom (Dada, Bauhaus, Nová vecnosť), ktoré prežili, aj keď sa ich nositeľky dávno rozpadli na prach. Nejeden model, čo sa dnes váľa vo výpredajoch v sieťových butikoch, tvoril kedysi avantgardu.

Ale vlastne – po chvíli som to nebral ako výstavu, skôr ako hru, alebo presnejšie event, to kľúčové slovo postmodernej situácie, a ako taký sa mi videl vydarený a úspešný, bola to vlastne módna prehliadka návštevníkov, ktorá sa rovno fotila a bude sa zverejňovať (ak sa tak už nestalo), čiže fotka fotky a záber záberu a kópia kópie, a každý bol na pár sekúnd model a vizuály sa recyklovali a kruh sa uzavrel.

Tonbogirl sa webovým náskokom a vlastnou vytrvalosťou vypracovala z anonymnej masy amatérov, poskytuje rozhovory aj tipy veľkým médiám a predpokladám, že jej projekt bude mať oveľa väčšie PR ako nedávna retrospektíva Juraja Bartusza. Hrdina nového románu Michela Houllebecqa, vizuálny umelec Jed Martin, by o nej asi namaľoval obraz s názvom Fotografka Marika Majorová na križovatke internetovej kariéry.

Dostať v rozmaznanej Bratislave v decembri toľko ľudí na podujatie, ktoré nesúvisí so zľavovými kupónmi ani so zriedeným punčom a perníkmi s logami Hello Kitty, to je mimoriadny výkon a v ére totálneho marketingu vlastne aj umenie.

Priestor Cvernovky bol na to všetko ako stvorený, táto ilúzia Berlína v Bratislave, simulakrum tvorivosti, centrum neexistujúcej kreatívnej ekonomiky.

Možno týmto smerom povedie ďalšia cesta pozoruhodného Dievčaťa-vážky, ktoré sa rozhodlo vykročiť zo svojich dobre podchytených virtuálnych sietí do neistého galerijného sveta. Pretože móda je na ulici, na oblohe, móda sa rodí z ideí, z toho, ako žijeme a čo sa okolo nás deje. (Nie, necitoval som na záver Tonbo, to bola klasická Cocotina od Chanel.)

Prečítajte si aj: Kapitalistický realizmus. Všetko je inak – ako sa zaoberať umením v krajine, kde sú najznámejšími fotografmi Martin Nikodým a Peter Nagy?

Reklamy