Prečítal som si opäť môjho obľúbeného poľského filozofa Leszka Kolakowského a voľne inšpirovaný ním som napísal zopár poznámok pod názvom Čo nie je demokratická republika. Krajina, kde sa podvodníkom darí oveľa lepšie ako poctivým. Kde malá časť oligarchov zarába sto aj tisícnásobne viac ako väčšina občanov. Kde sa bývalí tajní agenti, ktorí zotročovali ľudí, tešia úcte najvyšších predstaviteľov. Kde sa rasisti a vrahovia pohybujú na slobode. Kde sa množstvo diletantov a plagiátorov úspešne hrá na učiteľov, a kde ozajstní učitelia zarábajú horšie ako upratovačky. Kde korporácie platia oveľa nižšie dane ako vedci a umelci alebo dokonca neplatia nijaké dane. Kde sa chudoba považuje za chybu a zlyhanie. Kde občania majú dojem, že ich hlas nemá žiadnu váhu. Kde o spoločenskom postavení rozhoduje výška konta, nie znalosti a schopnosti. Kde najvyšším trestom za miliardové kradnutie je tichý odchod do tučného dôchodku. Kde pred štvrť storočím neboli štátne dlhy, a dnes dlh rastie o 157 eur za sekundu. Kde sa dá za dve hodiny dôjsť z prvého do tretieho sveta. Kde žije a pracuje veľa talentovaných a usilovných ľudí, ale je čoraz ťažšie sa o nich dozvedieť. Kde sa cenné s povolením búra a bezcenné bez povolenia stavia. Kde sa za vzdelanie považuje diplom a za kultúru šport. Kde sa dá univerzita úspešne ukončiť bez prečítania jedinej knihy. Kde elity odchádzajú do zahraničia a nikto ich nevolá späť. Kde sa o týchto a ďalších dôležitých veciach nehovorí, alebo sa o nich hovorí málo a najmä z pozície rôznych ideológií a moci. Kde ľudia, ktorí majú veľmi radi túto krajinu, ako napríklad ja, prudko strácajú chuť prispievať na ďalšie štátne tunely a plátať obrovské diery v rozpočte, ktoré spôsobili jednotlivci bez akejkoľvek zodpovednosti. Kde si rodičia môžu byť takmer istí, že ich deti sa budú mať ešte horšie, budú chodiť do horších škôl a budú sa liečiť v ešte rozpadnutejších nemocniciach. A najmä: kde napriek všetkému zostáva nádej, že tu môžeme žiť lepšie, ak neuveríme propagande, ak sa neuspokojíme s čoraz rozšírenejšou povrchnosťou, ak budeme kriticky myslieť a tvorivo pracovať, a hlavne ak budeme zmenu aspoň trocha chcieť.
Prečítajte si aj: Chudoba na Slovensku
Michal Hvorecký 
“A najmä: kde napriek všetkému zostáva nádej, že tu môžeme žiť lepšie, ak neuveríme propagande, ak sa neuspokojíme s čoraz rozšírenejšou povrchnosťou, ak budeme kriticky myslieť a tvorivo pracovať, a hlavne ak budeme zmenu aspoň trocha chcieť.”
zartujete? v tomto pripade hovorit o nadeji je skor uz len taka zotrvacna samoutecha …ta zmena v mysleni tu raz mozno bude, ano, nevylucujem to, ale skor ako o storocie, dve, to nevidim a to uz mne osobne je uplne jedno
rezignoval som a udalosti z posledneho vikendu a najma to co po nich nasledovalo je u mna uz definitivny klinec do rakvy mojich nadeji na dalsi zivot v tejto kvazidemokratickej luzokracii
Pod tento článok by som sa mohol aj podpísať, ale s dvoma poznámkami:
1. Problémy a nešváry, ktoré sú v texte spomenuté a pomerne presne pomenované, sa netýkajú iba jedného štátu alebo politického systému. To treba pripomenúť, lebo inak by mohol vzniknúť dojem, že ide len o Slovensko, že naša vlasť je akousi čiernou dierou… Stačí sa však pozrieť po okolitých štátoch a zbadáme neprávosti aspoň také veľké, ak nie väčšie, ako u nás, čím nechcem povedať, že sa máme uspokojiť s daným stavom, iba poukazujem na potrebu vyváženosti.
2. Teória neustáleho pokroku je mylná. Nemôžeme očakávať, že donekonečna a priamočiaro bude stúpať naša životná úroveň, že sa budeme mať stále lepšie a lepšie, bez otrasov, bolesti, trápenia. Tak bolo a zrejme aj bude, že dochádza aj ku krízam, zvratom, zlomom, pádom… Skutočný pokrok (mravný, duchovný) sa môže uskutočňovať len na úrovni jednotlivca. Frontová línia boja medzi dobrom a zlom prechádza vnútrom každého z nás!
Ďakujem za pozornosť :)