Na predmestiach sa rozprestierajú nekonečné sivé sídliská. Paneláky nie sú opravené, lebo nie je z čoho. Tá surovosť mi pripomenula časy pred tým, ako sa u nás rozmohla posadnutosť zatepľovaním a pestrým maľovaním fasád. Dôchodky sú okolo sto eur, bežné platy dvesto až tristo eur, zato ceny ako u nás.

Hovorí sa, že dnešné Bulharsko je krajina snívačov – každý sníva, že odtiaľ vypadne… Odišli už dva milióny obyvateľov. Ľudia tam nemajú ľahký život.

Napriek tomu som už dávno v nijakom meste nevidel toľko kníhkupectiev a čitateľov. Knižný veľtrh sa konal v monštruóznom kulturáku, ktorý postavil diktátor Todor Živkov pre svoju dcéru. Predstavte si päťnásobný Istropolis vymyslený sovietskym scifistom.

Čítal som v slovenčine a prekladateľ zasa v bulharčine. Známy kritik predniesol dlhočiznú recenziu plnú cudzích slov, ako sa na východoeurópskeho teoretika patrí.

No hlavným hosťom bola herečka Tatjana, prvá dáma bulharského Národného divadla, ktorá vyzerá presne tak, ako sa od primadony očakáva. Jej topánky sa trblietali, dlhé šaty viali a šál meral asi pätnásť metrov. Vyzerala, akoby práve prišla z Čechovovej hry. Čítala z mojej knihy, oveľa dlhšie ako pôvodne mala, a nielen prednášala, ale aj hrala a za minútu mala divákov v hrsti, ako to vedia iba veľké herečky.

Všetci za mnou chodili a hovorili Toto je bulharská Milka Vášáryová, je úžasná a je skvelé, že je tu! A ja som pritakával, dostal som od Tatiany dva horúce bozky na líca a vnoril som sa do oblaku parfumu tejto bulharskej Milky.

Potom sa pili výborné bulharské vína a oslavovali sa knihy a život. Rozumeli sme si, pretože spoločným európskym jazykom je preklad.

Písanie mi neprinieslo peniaze, ale to mi vôbec neprekáža, pretože mi prinieslo niečo oveľa cennejšie – cestovanie a nezabudnuteľné stretnutia so vzácnymi ľuďmi. благодаря!