“Pán Hvorecký, môžete nám akciu urobiť grátis?” Email zo štátnej inštitúcie, ktorá ma chce pozvať na vystúpenie. Odmenou mi vraj bude “dobrý skutok”.
Už desať rokov si hovorím, že nebudem vystupovať zadarmo, ale vždy znova sa nechám prehovoriť. Čítam rád a vážim si každú príležitosť predstaviť svoju prácu publiku. Ale nerozumiem, ako môžu v roku 2013 od niekoho žiadať prácu bez nároku na honorár. Zvlášť teraz, keď sa prudko zvýšili odvody a keď štát ešte väčšmi žmýka ľudí pracujúcich na dohodu.
Nikomu ani nenapadne prosiť montéra alebo robotníka, aby čokoľvek urobil zadara. Ale spisovateľ, výtvarník, dramaturg – od nás sa to naďalej akosi automaticky očakáva: nájsť si čas, pricestovať, byť k dispozícii aj cez víkend, podať výkon a potom pokorne odísť domov…
Začínam toho mať dosť. Keď o tejto situácii hovorím kolegom v zahraničí, väčšinou mi ani nechcú veriť. Nevedia si predstaviť, že je taký prístup k umelcom vôbec možný. Ešte aj v krachujúcom Maďarsku sú na tom literáti lepšie: knižnice, školy a univerzity im čítačky a prednášky platia. Ja to robím vo svojom voľnom čase a za vlastné. A samozrejme, pozývajúca inštitúcia si naplnila program, vykázala činnosť, legitimizovala svoju existenciu aj svoje platy.
Presne tu je podľa mňa jeden z hlavných problémov našej kultúry. Úradníci, ktorí to organizujú, si hovejú na teplých miestečkách, často najmä politickí nominanti alebo kadejakí bratranci a kamoši starostov a županov.
A tí, ktorí sa reálne snažia kultúru robiť, sa zmenili na ochotníkov, na novodobých hobby tvorcov. A keď sa vzbúria, že takto to už ďalej nejde, hneď ich nahradia noví, pretože vždy sa nájde niekto, kto to urobí ešte lacnejšie, alebo dokonca zaplatí, aby tam vôbec mohol byť. Za oponou už čakajú desiatky amatérov, ktorí sú ochotní urobiť čokoľvek, aby sa presadili a ďalší amatéri ich potom zadarmo a ochotne ohodnotia, akí boli úžasní.
Napísal som pánovi riaditeľovi, že zadarmo vystúpiť nemôžem a teda neprídem, tak ako ani on a jeho zamestnanci nechodievajú do práce bez nároku na plat. Vysvetlil som mu, že nemám iné zamestnanie a tvoriví ľudia si za svoje výkony zaslúžia odmenu.
Na 24 hodín nastalo ticho a potom prišla správa, že peniaze sa zrazu našli. Ponúkli mi honorár, síce pomerne nízky, ale predsa, preto som sľúbil, že prídem.
Zároveň som ich vyzval, aby v rozpočtoch vždy počítali s honorármi pre spisovateľky a spisovateľov aj pre iných kreatívnych ľudí, aby sa z toho stalo pravidlo. Pán riaditeľ priznal, že im to predtým ani nenapadlo, ale že si uvedomujú, ako sa doba zmenila a budú to v budúcnosti zohľadňovať a urobia, čo sa bude dať.
Podobný problém ako ja máte mnohí: v architektúre, vo vizuálnom umení, v hudbe, dokonca aj v modelingu od vás chcú plnohodnotné výkony, ale neraz len za symbolickú alebo dokonca žiadnu odmenu. Ozvali sa aj literárni kolegovia z Ukrajiny a Poľska, kde správa vzbudila vlnu solidarity. Sú na tom podobne…
Viem, že sa to dnes veľmi nenosí, ale podľa mňa by sme mohli skúsiť vyvinúť spoločné úsilie, aby sa na verejnosti tvorivá práca začala chápať ako povolanie, nielen ako záľuba. Mnohí ľudia sú mylne presvedčení, že žijeme v blahobyte a väčšinu času sa flákame, nemajú potuchy, aké nízke sú honoráre za články či knihy alebo za koncerty, nevedia, že výtvarníci musia často dokonca zaplatiť za to, aby mohli vystavovať v štátnych galériách!
Vo verejnosti prevláda predstava tvorivej práce ako večného romantického ničnerobenia, čakania na múzu a života bez starostí. Pritom makáme často viac ako ľudia v bežných robotách, zdierajú nás na nových, vyšších odvodoch aj daniach. My tvoríme obsahy v novinách alebo programy vo výstavných sieňach či v divadlách.
Sme generácia individualistov. Každý tvorí inak. Zväčša bojujeme o prežitie. Naše práva nikto nezastupuje. Mnoho talentov odišlo do iných povolaní, pretože si už nemohli dovoliť žiť ďalej len z tvorby. Ak sa niečo nestane, tento trend bude pokračovať.
Po svojej skúsenosti vám radím: ak vám nebudú chcieť zaplatiť, informujte o tom, protestujte, nedajte sa vydierať, požadujte primeraný honorár. Spoločne môžeme vytvoriť silnejší tlak na to, aby sa veci zmenili. Máte moju podporu.
Dávno známe, ale som rád, že je to práve na tomto blogu.
… ale veď aj nehonorovaná práca je platená – vatikánskou menou pri vstupe do kráľovstva nebeského :).
Nedávno jsem četla na komunitním webu jednoho českého maloměsta diskuzi o nízké návštěvnosti divadelních představení v místním kulturním domě. A bylo mi do pláče. Přikládám jeden z názorů pro ilustraci:
“Nevím proč by se mělo dotovat cokoliv,mne baví chodit na ryby,dá mi někdo něco? NEDÁ!!! … a kdo chce kulturu pro pár lidí,tak si ji holt musí taky zacálnout.A že chodíte do MKD a jste ochoten vydat 350,-kč za blbost v přetopeném sále je Vaše věc,já si připlatím a jdu na to co mne zajímá,a to je živý koncert skutečných, léty prověřených kapel,zpravidla velké haly nebo OPEN AIR ,ty nikdo nemusí dotovat,ty se prodají samy…