Premiéra novej slovenskej opery je udalosť, aká sa koná raz za desaťročie. A zhruba toľko aj trvalo pripraviť v SND premiéru Doriana Graya od Ľubice Čekovskej. Projekt sa napokon podarilo dokončiť, čo je nesporný úspech.

Hudobne je to nápaditý, nanajvýš súčasný eklektický kus, poučený avantgardou aj minimalizmom, a zároveň so zjavnou ambíciou neskončiť v gete fajnšmekrov extrémnych zvukov, ale osloviť širšie publikum. Lenže asi to mala byť skôr symfónia ako opera.

Prvým problémom je libreto, druhým réžia. Oboje robili zahraniční hostia. Nič proti medzinárodným spoluprácam našej prvej scény. Ale načo každoročne končia zástupy dramaturgov, scenáristov a režisérov na našich vysokých školách, ktorí takmer nemajú do čoho pichnúť, keď v opere  na rozhodujúcich pozíciách už prakticky neustále pracujú len cudzinci?

Keby výsledok oslňoval inovatívnou opernou rečou a javiskovými nápadmi, nepoviem ani slovo. Ale toto by rovnako zrežíroval aj Boris Kollár, ktorý sa zjavil na premiére. Keby kus naštudoval on, azda by scény z bordelov a vraždy vyzerali uveriteľnejšie.

Nepochopil som, prečo si skladateľka a libretistka vybrali na adaptáciu práve tento román. Akoby si k nezabudnuteľnej literárnej postave a príbehu nevytvorili vzťah a už vôbec ho nedokázali sprostredkovať publiku. Mám podozrenie, že to boli hlavne marketingové dôvody: názov-silná značka, voľné autorské práva… Dorian Gray dávno patrí kánonu európskeho románu, no na jeho zobrazení na javisku či na striebornom plátne si mnohí tvorcovia vylámali zuby.

Hlavná postava mala pramálo z drsnej dekadencie, ostrej irónie a autentickej ľudskej drámy svojej knižnej predlohy. Keby som podrobne nepoznal knihu, sotva by som pochopil základný faustovský motív, ktorý autor geniálne prevrátil naruby.

Pritom Oscar Wilde je jedným z mála írskych dramatikov, ktorého hry u nás majú dlhú a pomerne kvalitnú tradíciu uvádzania. Určite by ospalé dianie oživilo, keby sa občas jednoducho nespievalo, ale briskne konverzovalo. Rád by som sa mýlil, ale budem rád, ak sa nová opera dožije desiatich repríz.

Ktovie, čo by na to povedal sám  klasik, ktorý mal, ako trefne hovorieval, veľmi jednoduchý vkus – uspokojil sa vždy len s tým najlepším.