Autor: Michal Hvorecky

Detstvo v socializme

/ Michal Hvorecky / Pridaj komentár

Nemecko opäť prežíva kolektívny šok a jeho východná časť sa ťažko vyrovnáva s dozvukmi svojej komunistickej minulosti.

Na verejnosť sa dostal dokument schválený prvého októbra 1973 straníckym vedením NDR a určený príslušníkom hraničnej i tajnej polície: „Neváhajte použiť strelné zbrane ani v prípade, ak sa o ilegálne prekročenie hraníc pokúsia ženy a deti, pretože práve tie zradcovia často využívajú na svoje zámery.“

milicionar

Text uverejnila väčšina denníkov, niekoľko dní znel v rádiách a odborníci ho komentovali v televíznych diskusiách.

Počas rozdelenia Nemecka na dva samostatné štáty zahynulo na hraniciach tisícdvestoštyridsaťpäť ľudí. Ich jediným previnením bolo, že chceli opustiť diktatúru a odísť do slobodnej krajiny. Za to ich postihol trest smrti. Najmladšia obeť mala jeden rok, najstaršia osemdesiatšesť.

w_zdravime_prvy_maj

Som rád, že som počas svojho života zažil aj diktatúru, ale raz úplne stačilo. Ak dnes môžem povedať, že som mal šťastné detstvo, tak za to vďačím hlavne svojej rodine, vôbec nie šialenému, zbankrotovanému a okupovanému štátu fízlov.

Necítim nostalgiu za sovietskou alebo bulharskou popmusic ani za východonemeckými rolákmi.

Zaskočilo ma, ako často sa ma dnes rovesníci pýtajú, prečo vykresľujem v romáme Eskorta detstvo v socializme tak temne.

„Ako deti sme sa predsa mali krásne!“, „Vtedy sa vraj žilo nádherne,“ hovoria alebo píšu mi viacerí. Nemôžem tomu uveriť. Naozaj si toľkí moji vrstovníci myslia, že socializmus bol skvelý?

traktor

Časť nemeckej, ale aj slovenskej ľavicovej politickej scény zločiny minulého režimu dlhodobo bagatelizuje. Ide hlavne o politikov, ktorí, podobne ako premiér Robert Fico, v tom období rozvinuli alebo začali svoje kariéry.

V ich spomienkach sa neustále objavujú len sociálne výhody, stopercentná zamestnanosť, nízka kriminalita a pokojný život väčšiny ľudí. O brutálnych zločinoch a násilí proti vlastným občanom, o šikanovaní a väznení nevinných alebo o neustálej cenzúre ani zmienka.

Privilegovaní si naozaj do istej miery žili dobre a štát sa svedomito staral o to, aby sa nikdy nedozvedeli, v akej situácii sa ocitli jednotlivci na okraji spoločnosti. Celá éra sa dnes romantizuje a vládne spomienkový optimizmus.

Filmy ako Vesničko má středisková alebo Pelíšky sú remeselne perfektné, ale inak číre klamstvá. Čím viac príbehov o nedávnych dejinách vznikne, tým lepšie. Lenže na rozdiel od Nemecka u nás minulosť prestala byť mediálnou témou.

Navyše Ústav pamäti národa, jediná inštitúcia, ktorá systematicky mapuje totality dvadsiateho storočia na Slovensku, sa dostala pod priamy ideologický vplyv vlády.

Často sa strieľalo aj na našej západnej hranici. Počet obetí sa odhaduje na tristo. Ďalšie tisícky skončili za mrežami.

Ak na týchto ľudí zabudneme, vymažeme z pamäti aj kus zo seba.

w_spartakiada_praha

Text vyšiel v knihe krátkych poviedok a fejtónov Pastiersky list.

Spustnutí a nepokojní mestskí anjeli

/ Michal Hvorecky / Pridaj komentár

Jana Cviková recenzuje Eskortu

Hrdinovia románov Michala Hvoreckého si ani na chvíľu nevydýchnu. Ich životopis je prehustený akciou, nudou, závislosťami, nezvyklosťami, hraničnými polohami, silnými pocitmi. Tak je to aj s Michalom Kirchnerom, rozprávačom Eskorty. 
Fúúúúú, jeho character-designe by obstál v komikse „o Západe, ktorý je teraz na Východe“. V románe niet ilustrácií ani bublín, no príval fabulovania si rovnako dobre možno predstaviť v šate komiksovej estetiky, ktorá dominovala hrdinovmu dospievaniu.

Hŕŕŕŕŕ, hrnúce sa statické panely sú nositeľmi pretržitej dynamiky, ktorá sa bez čitateľskej spolupráce na hre ani nehne. 
V šestnástich živých obrazoch prvej časti sa dozvedáme celú vorgeschichte nášho superantihrdinu, neskoršieho pracovníka eskortnej služby: „Moja rodina pochádza z Bratislavy. Nemôžem za to.“ Takže prešporský Nemec, Pražan, Berlínčan, konzument komiksov a LSD, absolvent herectva. Chlapec, ktorý by „vyzeral lepšie, keby sa narodil ako žena“ a ktorého po emigrácii rodičia za neposlušnosť často strašili bývalým domovom: „Zbaľ si veci! Cestujeme naspäť do Prahy!“ – „Nie, prosím, nie, hocikam, len nie tam…“.

Vnuk geja a lesby, ktorých malo manželstvo ochrániť pred heterosexuálnym imperatívom fašizmu. Jeho otec, narodený v Terezíne, „svojich rodičov nikdy nepoznal a dlho nevedel, že sa narodil iba preto, aby ich zachránil. Jeho život si priali ako vlastné mimikry, no bol to neúspešný pokus.“ On sám sa stal synom geja a lesby, ktorých malo manželstvo zneviditeľniť v období normalizácie. Nadsázka stíha rýchlymi strihmi realitu. Prudkými „vzmvzm“ mixuje pôsobivo hyperrealistickú výpoveď o období, keď „staré pravidlá ešte platili. Západ bol na západe. Východ na východe.“

Historický a zemepisný fakt možno z rôznych čitateľských východísk zrejme s rôznym stupňom obtiažnosti odlíšiť od fikcie. Aj tento román je napísaný tak, aby okamžite mohol existovať v (nemeckom) preklade a v inom kultúrnom prostredí. Bratislava sa vďaka medializovanému pôvodu autora a vďaka románovému životu jeho hrdinov stáva názvom mesta na mape Európy i literárnym topom. Nedostatkový superkonzum v socializme, reklamné šoty na rakúskej televízii vnímané ako „krátke science fiction filmy, lebo sa odohrávali vo fantastických prostrediach plných neznámych výrobkov“. Samizdatové strojové kópie, undergroundový životný štýl rodičov, ktorí sa do opozície dostali práve kvôli nemu.

Autobiografické momentky majú podoby vlastnej skúsenosti i zážitkov rovnocenne sprostredkovaných osobnosťami a literatúrou. Z mixu mikropríbehov presvitá obdivný vzťah k Egonovi Bondymu i fascinácia švajčiarskou spisovateľkou Annemarie Schwarzenbachovou. 
Novinárka, fotoreportérka, cestovateľka a zbožňovaná krásavica Annemarie Schwarzenbach žila v prvej polovici 20. storočia, za svoje súčasné znovuobjavenie vďačí predovšetkým svojej zaujímavej osobnosti – i jej život je legitímnou súčasťou jej diela. Hrala mnohé roly, milovala ženy a svojou androgýnnou krásou zneisťovala i uchvacovala mnohých, medzi inými i Thomasa Manna. (Mimochodom, i tomu sa v Eskorte ujde špeciálna reality šou.)

A hoci Annemariin manžel „miloval mužov a ona ženy“, tvorili nekonvenčný manželský pár. Práve biografie Annemarie Schwarzenbachovej, tohto „spustnutého anjela“ (podľa Thomasa Manna), sa stali intertextovým zdrojom na tvarovanie príbehu o rodine hrdinu románu. Stará mama, podobne ako Annemarie, rada šoférovala, napokon, auto bolo významným symbolom slobody. Jej krása ju predurčila na úlohu múzy, precestovala mnohé krajiny, fotografovala.

Michalov otec stretol v práci „Hanu, moju neskoršiu matku, ženu s nádhernou tvárou nepokojného anjela, lesbu nemeckého pôvodu“. 
Na prvý pohľad sú texty Michala Hvoreckého obsahovo a nezriedka i formálne až nutkavo určované svetom, ktorý zvykneme považovať za vzdialený od literatúry. Preto je užitočné si uvedomiť ich spojenie so svetom literatúry – od kyberpunku po takéto konkrétne „vyznanie“.

Na pozadí stále prítomnej záplavy hrnúcej sa z internetu, ktorá je očividne pre autora relevantnou súčasťou životnej skúsenosti jeho generácie, je jeho zaujatie pre „obyčajné“, neblikajúce, nebzučiace rozprávanie príbehov nevšedné. Pre fascináciu možnosťami jazyka je príznačná i viera v schopnosť jazyka vytvoriť pre hrdinu paralelný svet: „Zachránil ma nemecký jazyk.“

Predchádzajúci román Michala Hvoreckého Plyš vyšiel v nemeckom preklade pod názvom City a zaznamenal značný ohlas, v ktorom sa striedali kladné až superlatívne hodnotenia s kritickými reakciami. Jeden z recenzentov vníma kritiku konzumu ako nedôslednú a poukazuje na skutočnosť, že či autor chce, alebo nechce, stáva sa nielen obeťou, ale aj páchateľom konzumu. Môžeme si položiť otázku, či to nespôsobuje i samotná „matéria“ románov. Či nie je práve ona na vine, že sa aj niektoré pasáže Eskorty nebezpečne posunuli k ľahko konzumovateľnému gýču, tu sa už totiž autor vždy lacným riešeniam nevyhol.

Jedným z hlavných zdrojov napätia rozprávania je spochybňovanie binárneho rodového heterosexuálneho poriadku. Hrdina vyvoláva ako dieťa v mužoch zneistenie,pokiaľ ide o jeho príslušnosť k pohlaviu. Chcel by patriť „k neutrálnemu rodu, keby taký existoval“, lebo „slovo chlap som znenávidel“. Životný štýl rodičov ho konfrontuje s hraním a prehrávaním ženských a mužských rolí. Keď sa rozhodne, že si bude zarábať poskytovaním sexuálnych služieb, stáva sa z neho jednoznačný „chlap“: „Sebavedome som pred ženy predstupoval nahý.“

Drzo nastoľovanú priechodnosť mužskosti a ženskosti či heterosexuality a homosexuality nahrádza po prvej časti heteronormativita, ktorá v podobe sexuálnych služieb i následného vzťahu produkuje i banálne momenty, čo majú ďaleko od kultúrnokritického gesta vytvárajúceho – i dejový – oblúk románu. A zasa sme pri vplyve matérie.

Lenže román pokračuje. Jeho obálka posiata ženskými menami (že by ich naozaj bolo 1213?) síce umiestňuje ponúkané ťažisko do „škandalóznej kariéry“ hrdinu, no dôvody na čítanie sa môžu rôzniť. 
Napriek tomu, že hromadenie a istá nedôslednosť použitých motívov často prevyšujú možnosti ich rozprávačského zúročenia, verím, že si najmä mladšia čitateľská generácia nenechá ujsť román od autora, ktorý dal Bratislave metro a samozrejmé postavenie veľkosvetsky unudeného mesta. I keď ho napokon silou svojich pocitov zbúra. O tom už v knihe. Okrem iného sa z nej vďaka insiderskej perspektíve dozvedia o socializme určite viac, než im môže odovzdať generácia ich rodičov či prarodičov.

SME, 17. 6. 2007

Eskorta

Protialkoholická liečebňa

/ Michal Hvorecky / 18 komentárov

Dúfam, že som jeden z mála ľudí, ktorí takmer skončili v protialkoholickej liečebni, pretože im chutí jesť.

Na tri dni som sa ocitol na pracovnom seminári pre mladých spisovateľov na východe krajiny. Príchod hostí z Prahy a z Bratislavy sa medzi miestnou honoráciou oslavoval asi tak, ako keby sa v metropole na Dunaji ubytovala Madonna s čerstvo adoptovaným rómskym dieťaťom. Jednoducho – spôsobili sme v ospanlivom mestečku nevídaný rozruch.

Za vrchol pohostinnosti sa v regióne považovala návšteva protialkoholickej liečebne, kde sa mala ukrývať vynikajúca jedáleň. Priznám sa, tento nápad sa mi videl bizarný. Ja svojich hostí v Bratislave nevozím do kantíny vo väznici, ale hovoril som si – iný kraj, iný mrav.

Čítať ďalej →

Poriadna Ariadna

/ Michal Hvorecky / Pridaj komentár

Za uvedenie opery Ariadna na Naxe od Richarda Straussa (1864 – 1949) si SND zaslúži „bobríka odvahy“. Spoločné naštudovanie s pražským a dublinským operným domom by mohla byť cesta, ako našu prvú scénu dostať z marazmu.

Nastal správny čas presunúť bednárikovské inscenačné zločiny (napríklad Turandot alebo nepozerateľný Don Giovanni na úrovni detského výchovného koncertu) do novej budovy a tam nimi zarábať na prevádzku. V kapacitne menšej historickej budove vznikol priestor pre reformu.

Pokiaľ súbor so cťou zvládol brutálne náročnú Ariadnu na Naxe, tak mýtus o verdiovskej diktatúre už v Bratislave neplatí. Bizarnosť libreta opery potvrdzuje fakt, že si s ním dlho nevedel rady ani Strauss, keď mu ho ponúkol dvorný spolupracovník, spisovateľ Hugo von Hofmannsthal. Ak niekto nerozumel všetkému, nech si neláme hlavu. Ja som však mal oveľa viac problémov pochopiť zmysel televízneho prenosu zo súťaže Miss.

Ariadna na Naxe je eklektický mix starých i nových operných žánrov a príbeh má k zrozumiteľnosti ďaleko. Téma je nanajvýš aktuálna – slobodný umelec verzus reálny svet, tvorba kontra peniaze. V čase premiéry (1912) Strauss ešte netušil, že tento konflikt tragicky rozdvojí jeho kariéru v čase nacizmu, s ktorým raz kolaboroval, inokedy pred ním bránil seba aj svojich židovských príbuzných z rodiny Stefana Zweiga.

Igor Pasek (Tanečný majster), Ľubica Vargicová (Zerbinetta)

Bohvieako inovatívnu režijnú interpretáciu Švajčiar Dieter Kaegi neponúkol. Prenos deja do sedemdesiatych rokov minulého storočia spôsobuje, že to celé vyzerá trochu ako nedokončený Fassbinderov film. Lenže v Československu sa táto éra prežívala inak. U nás vtedy koks znamenal uhlie a nešnupal sa.

Konanie a motivácia väčšiny postáv zostali záhadou aj pre skladateľa a divák sa orientuje ťažko. Abstraktní bájni hrdinovia sa miešajú s harlekýnmi, teatrálne mytologické gestá so žoviálnosťou komediantov na žúre. Dekadentnými retro kostýmami by nepohrdli ani detektívi Starsky & Hutch.

Po hudobne veľmi dramatickej, no inscenačne rozpačitej predohre to dosť dlho vyzerá na katastrofu. Vďaka Ľubici Vargicovej (Zerbinetta), ktorá sa v historickej budove teší rovnakému kultu, ako kedysi Ariadna na ostrove Naxos, sa však nečakane dostaví katarzia. Táto diva, našťastie, v Bratislave naďalej vystupuje a zostáva len dúfať, že nám ju naveky neodkúpi New York alebo Mníchov.

Impozantný, mystický koniec potvrdzuje, ako dlho sa Strauss nevedel vymaniť zo svojho wagnerovského komplexu. Záverečný duet má značne halucinačný text o nadpozemskej láske, ale kto má rád pátos podobne ako ja, vyroní krokodíliu slzu.

Prečítajte si aj: Na operu po rakúsky!

Eskorta: úryvok z románu

/ Michal Hvorecky / Jeden komentár

8. kapitola

Ako jedenásťročný som nastúpil na gymnázium. Už samotný fakt, že ma prijali, znamenal menší zázrak. Medzi rovesníkmi v škole sa šuškalo, že moji rodičia sú teplí a že v našom byte sa stretáva zvrátená spoločnosť.

Nemal som priateľov – nesmel som ich mať, aby som im niečo neprezradil, a oni sa zasa nesmeli kamarátiť so mnou, pretože ich rodičia strašili, že z toho budú len nepríjemnosti. Nechodieval som hrávať futbal, sedel som v školskej klubovni a listoval som časopisy alebo som sa zavretý vo svojej izbe donekonečna pozeral z okna.

Inde v byte som sa necítil dobre. Vedel som, akých ľudí stretnem. Útočiskom sa pre mňa stala nemčina. Slovensky som hovoril len z donútenia v škole. S rodičmi som rozprával nemecky, čítal som nemecké knihy, pozeral som nemeckú televíziu a počúval som nemecké rádio. Občas som mal dojem, že žijem na úplne inom mieste než v skutočnosti.

Nemecký jazyk ma priťahoval, jeho gramatika mi šla hravo. Zato s češtinou a so slovenčinou som sa moril a ich výslovnosť ma ničila. Okrem nemčiny ma zaujímala aj biológia, pretože som veril, že sa dozviem niečo viac o svojom tele. Cítil som sa v ňom totiž čoraz horšie, cudzo. O to väčšmi ma výučba sklamala.

Ako trinásťročný som absolvoval povinný kurz pre dospievajúcich chlapcov Hygiena pohlavných orgánov, ktorý spočíval v čítaní letákov so sloganmi: „Pohlavný úd po osprchovaní trite uterákom v smere od tela dolu, nikdy nie naopak!“, „Pohlavný úd patrí do nohavíc, nie do ruky!“ alebo „Miešky nedržte v rukách zbytočne dlho a nehladkajte ich.“

Dozvedel som sa, že onánia je nebezpečná, zdraviu škodlivá a zásadne skracuje ľudský život. Viac som vedieť nepotreboval. Držal som sa týchto odporúčaní. Ovládnuť sa bolo niekedy veľmi ťažké, ale dokázal som to.

Ostatní spolužiaci onanovali ostošesť a nezabúdali sa tým pri každej príležitosti chváliť. Ten pôžitok však určite zďaleka nevyvážil riziká. Tešil som sa, ako si budem vychutnávať vysokú starobu v plnom zdraví, keď mojich kamarátov už budú plné cintoríny.

Vzhľadom na svoj rodinný pôvod a kádrový profil som mal na gymnáziu neustále problémy. Vychovávatelia na mňa prísne dozerali. Čoraz väčšmi ma štvalo, že niektorí rovesníci každý rok cestovali do Talianska, denne jedli kivi dovezené z Viedne a užívali si aj ďalšie privilégiá. A to v čase, keď našu rodinu nepustili na dovolenku ani len do Poľska alebo do Maďarska, pretože sme zostávali pod policajným dozorom.

Aj keby sme sa chceli niekam presunúť len v rámci Československa, najprv by sme to museli ohlásiť na dvoch úradoch, preto sme radšej zostávali doma. Sústavnými predvolaniami nás držali v šachu, kamkoľvek sme sa pohli. Rodičia sa ma snažili utešiť tým, že úspešnejší otcovia sú tajní agenti, preto smú aj to, čo my nemôžeme. Také vysvetlenie ma vôbec neuspokojilo!

V duchu som otcovi veľmi vyčítal, že nevedel zohnať povolenie na cestu ani len k Baltskému moru v NDR, nenosil mi balíky videokaziet ani legendárne čokolády s fialovým obalom, ktoré som vídaval v reklamách po skončení rakúskych televíznych správ.

V januári roku 1983 si ma priamo počas vyučovania vyhľadala polícia. Uprostred hodiny geografie som opustil triedu. Najprv som sa zaradoval, ale po vstupe do vyprázdnenej telocvične, premenenej na vyšetrovačku, ma smiech prešiel.

Vošiel som do miestnosti niekoľkými rýchlymi, ale nemotornými krokmi a zastal som v dostatočnom odstupe. V priebehu sekundy som sa úplne spotil. Pri jedinom stole sedeli muž a žena v zelených uniformách. Prikázali mi zostať stáť. Placho som sa pozeral pred seba.

Žena na mňa vrhla zamračený pohľad. Položila mi zvyčajné otázky: meno, priezvisko, dátum narodenia, meno otca a matky… Zobrala mi odtlačky prstov. Zneistel som, pretože na takúto situáciu ma rodičia nepripravili.

Muž spustil. Na tvári mal napísané, že sa nedá oblafnúť.
„Tak, Michal Kirchner, sem nám najprv napíš, čo máš medzi nohami!“ prikázal.

Myslel som si, že som zle počul. Pozrel som sa naňho a zdalo sa mi, že ho poznám už veľmi dlho. Rýchlo a precízne pracujúci muž, ktorého nič nevyruší. Tvár prezrádzala radosť z práce.

„Prosím?“ spýtal som sa.

„Na tento papier napíš, ako hovoríš tomu, čo máš medzi nohami!“

Nechápal som, čo to má znamenať. O čo im šlo? Bál som sa. S roztrasenou rukou som napísal najslušnejšie slovo, na aké som si spomenul, výraz, ktorý pre túto časť mužského tela používajú staré mamy pri rozhovoroch s jasličkármi.

„Nevymýšľaj si, to určite nie je ono!“ okríkol ma policajt, keď si prečítal môj lístok. „Určite poznáš aj neslušnejší výraz! Možno si ho počul od hostí, čo k vám chodia! Od otcových kamošov. Alebo od maminých priateliek. Či od spolužiakov na záchode. Čo? Napíš to!“

Tak som napísal druhé najslušnejšie pomenovanie. Potom tretie. Štvrté. Piate.

„Prečo nás stále klameš? Si klamár? Chceš nás podviesť?“ kričal na mňa policajt. „Za falošné svedectvo sú zákonom stanovené tresty!“

Nezmohol som sa na slovo. Nakoniec som napísal najvulgárnejší výraz, aký som vylovil z pamäti. Vzápätí som dostal príkaz vysloviť ho nahlas. Poslúchol som.

Ledva som stíchol a už na mňa muž reval znova: „Prečo nadávaš? To kto ťa naučil takto rozprávať? Kto? Čo si to dovoľuješ? Odpros!“

Muž v uniforme si utrel z čela pot a naštvane na mňa zízal.

„Prepáčte, prosím, už to nikdy neurobím,“ odvetil som pokorne.

Na vyhrážky som si netrúfol. Vedel som, že musím prijať, čo mi autority povedia, preto som policajtovi nepripomenul, že ma k vysloveniu toho slova donútil. Mal som strach. Muselo to byť na mne vidieť, pretože na oboch tvárach predo mnou sa objavila obrovská spokojnosť. Toto predstavovalo zjavne hlavný účel výsluchu, lebo nasledujúce otázky vyzneli celkom všeobecne a nikam neviedli. Pýtali sa ma na zvyčajné veci, o čom sa u nás doma hovorí a kto k nám chodieva. Odpovedal som vyhýbavo, opakoval som, že si nespomínam presne.

V zmätku a v strachu, ktorý som cítil, mi to celé pripadalo azda hroznejšie než čokoľvek, čo som poznal z domu.

Eskorta

Neprocitnu tady, až na jiným světě

/ Michal Hvorecky / Pridaj komentár

Egon Bondy zomrel 9. apríla 2007 v Bratislave.

Mimoriadne spletitý Bondyho život a jeho rozsiahle dielo  sa bude v najbližších rokoch isto zaznamenávať a interpretovať z mnohých aspektov. Ja sám som ho poznal dvojako. Bol som jeho vášnivým čitateľom a v posledných jedenástich rokoch jeho života – moje prekvapenie nemohlo byť väčšie – aj jedným z jeho priateľov.

Bondy do bodky napĺňal charakteristiku kontroverzného človeka aj autora, ktorý sa už v pomerne mladom veku stal literárnou postavou aj mestskou legendou, pričom mýty o vlastnej osobe rád šíril aj podporoval. So svojím typickým čiernym humorom a sebairóniou dokonca aj vlastnú smrť mnohokrát umelecky inscenoval, napríklad v utopickom románe o hľadaní pozemského raja Invalidní sourozenci, alebo v epitafoch, z ktorých viaceré zľudoveli.

Bondy, hoci v posledných troch rokoch života čoraz väčšmi sužovaný zhoršujúcim sa zdravotným stavom, sa stal nadšeným, ale aj kritickým Bratislavčanom. Prednášal na univerzite dejiny filozofie, organizoval domáce počúvania hudby, hosťoval v divadelnom predstavení Hráči, spieval urbánny folk s orchestrom Požoň Sentimentál, chodieval do filmových klubov, do opery, na prechádzky do parku v Rusovciach, alebo len tak sníval, čo mal ako presvedčený surrealista hádam najradšej zo všetkého.

Rád ma na svoje prírodné aj kultúrne cesty brával so sebou – dovtedy som si nevedel ani len predstaviť, že sa môžu dvaja ľudia takého rôzneho veku a s takými rôznymi životnými príbehmi natoľko zblížiť.

Praha mu veľmi chýbala, no jeho konflikt s Václavom Havlom a nespokojnosť so smerovaním českého štátu po roku 1989 vyústili do rozhodnutia odsťahovať sa z rodiska. Navyše sa jeho milovaná Nerudova ulica zmenila na autostrádu globálneho turizmu.

Syn armádneho generála vyrastal bez matky, zato v privilegovanom prostredí a blahobyte. Od tinedžerských rokov presvedčený marxista nesúhlasil s diktatúrou po roku 1948, čo ho priviedlo do opozície voči režimu aj na úplný okraj spoločnosti a do materiálnej núdze. Toto obdobie spracoval v strhujúcej autobiografii Prvních deset let, ktorej plánované pokračovania, žiaľ, už nestihol dokončiť. Ako pendant socialistického realizmu vytvoril realizmus totálny, ktorého radikálnosť určila ďalšie smerovanie jeho tvorby.

V šesťdesiatych rokoch ako filozof úspešne pôsobil v akademickom prostredí, no o dekádu neskôr sa jeho zásluhou zrodil underground, nekompromisná odpoveď skupiny umelcov na takzvanú normalizáciu pomerov. Keď jeho básne zhudobňovala najvýznamnejšia česká rocková skupina svojej doby The Plastic People of the Universe, dosahovala jeho popularita v opozičných kruhoch kult. Väčšina spoločnosti ho však vôbec nepoznala, alebo ak, tak len ako negatívny príklad triedneho nepriateľa s charakteristickými dlhými vlasmi a hustou bradou.

plastic_peopleMnohí Bondym pohŕdajú pre spoluprácu s tajnou políciou. Na rozdiel od väčšiny ostatných však svoju slabosť priznal, a snažil sa minimalizovať škody. Pre dlhý zástup ľudí, ktorí ho poznali bližšie, a ktorým roky nezištne pomáhal (Milan Hlavsa, Jáchym Topol, Petr Placák), vrátane autora týchto riadkov, to však hodnotu jeho života a diela neznižuje. Bondy sa tešil z toho, keď provokoval, prejavoval sa ako maoista v socialistickom Československu a komunista v období, keď sa nosil obdiv k turbo-kapitalizmu.

Podľa mňa bol Bondy najlepším českým spisovateľom dvadsiateho storočia, tvorcom originálnym a nekonvenčným, tak ako Ladislav Klíma, Jakub Deml či Ivan Jirous. Hoci jeho práca určite utrpela nadprodukciou, prózy Afghánistán, Nový věk, Leden na vsti či Nepovídka a básnické cykly Pražský život, Nesmrtelná dívka, Naivita a Kádrový dotazník už patria do kánonu stredoeurópskej literatúry.

V súvislosti s jeho dielom sa teraz obávam hlavne jednej veci. Bondy, ktorý väčšinu života publikoval v samizdate, sa ani po roku 1989 poriadne nestaral o svoje autorské práva, často menil vydavateľov, s ktorými – čo je u nás, žiaľ, bežná prax – neuzatváral štandardné zmluvy. Správcom pozostalosti by som odporúčal nájsť kvalitného, najlepšie zahraničného agenta, aby to nedopadlo ako v prípade Dominika Tatarku, ktorého medzinárodné uznanie sa stáva čoraz nepravdepodobnejším. Schválne skúste zájsť do kníhkupectva a kúpiť si Démon súhlasu, jednu z najlepších próz, aké boli v slovenčine napísané.

Bondy aj v Bratislave veľa písal. Z nahovorených magnetofónových kaziet som prepísal a poslovenčil jeho vydarenú novelu Epizóda ’96, čo trvalo tri mesiace, oveľa dlhšie, než som predpokladal. Novému bydlisku sa venoval aj vo viacerých ďalších textoch.

Do bytu na Laurinskej 21 som mu nosil knihy mojich obľúbených autorov Williama Gibsona a Neala Stephensona alebo japonskú mangu, čo ho nadchlo pre cyberpunk. Bondy odjakživa rád používal na šírenie svojich myšlienok a diel metódy populárnej kultúry. Aj spolupráca s Plastic People sa mu osvedčila a zapísala sa k najvydarenejším dielam stredoeurópskej rockovej histórie. V knihe Cybercomics zámerne využil postupy science fiction a predostrel svoj aktuálny názor na svetové politické dianie.

Jeho rozhľad v súčasných trendoch ma vždy znova prekvapoval. Keď som mu odporučil prečítať Gibsonovho Neuromancera, nadšený mi ho vrátil s tým, že je to kreatívne rozvinutie tvorby Thomasa Pynchona a strčil mi do ruky Dražbu série 49. Keď som pustil výber novej ambientnej hudby, prehrabal sa vo svojich platniach, a vytiahol tri elpéčky Briana Ena, ktoré si pred tridsiatimi rokmi kúpil v Londýne.

Do poslednej chvíle pracoval na doplnkoch k rozsiahlym Poznámkam k dejinám filozofie. Rád sa stretával s výtvarníkmi, filozofmi a hudobníkmi, v ktorých ako úžasný rozprávač nachádzal vďačných poslucháčov. Na sklonku života sa dočkal aj zobrazenia v českom komikse, ktorý sa končí záhadnou i humornou vetou: „Ontológia dáva za pravdu šamanom a čarodejniciam“.

Mimoriadnym spoločným zážitkom bola návšteva Debussyho opery Pelléas et Mélisande, ktorá ma znova priviedla k vášni pre tento žáner. Silno na mňa zapôsobil aj rozhovor v jeho bývalom pražskom byte na Nerudovej 51.

Jednu z najkrajších spomienok mám však na náš výlet do Domu kultúry Dúbravka na film Vrana (The Crow). Odviezli sme sa uprostred leta z centra električkou číslo päť, on s neodmysliteľnou igelitovou taškou v ruke. Sedeli sme v poloprázdnom a hrozne ozvučenom kine. Bondy reagoval nadšene, hlučne, spontánne, vykrikoval, mával rukami, a ako zvyčajne, potom film ešte niekoľko hodín dopodrobna rozoberal.

Veľa som rozmýšľal, ako bolo možné, že sme sa vôbec zblížili. Možnú odpoveď som našiel v Bernhardovom románe Rúbanie lesa. Rozhorčenie: „Mám dojem, že v istom úseku svojho života som svoj záujem smeroval na starých a veľmi starých ľudí, na nich som sa orientoval viac ako na mladých, viac som vyhľadával kontakt so staršími, nie s mladými, aj som so starými a veľmi starými trávil vždy viac času, ja sám som bol vtedy mladý, stelesňoval som mladosť, nie starobu, preto ma zaujímala staroba, a nie mladosť.“

Na tejto fotke spolu predstavujeme jednu z jeho najlepších kníh, memoáre Prvních deset let, v bratislavskom kníhkupectve Artforum v roku 2003.

Nechce sa mi veriť, že o Bondym už musím písať v minulom čase. Jeho priateľstvo a podporu považujem za nečakaný a mimoriadny dar, ktorý som v živote dostal, a za ktorý mu veľmi ďakujem. Moja zaviazanosť voči nemu je väčšia, než tu dokážem vyjadriť. Keď naňho spomínam, často si v mysli opakujem jeho asi najslávnejší verš: „Neprocitnu tady, až na jiným světě“.

Prečítajte si aj: Egonovi Bondymu k osemdesiatinám

Čo pre mňa znamená hudba

/ Michal Hvorecky / Pridaj komentár

Prvé spomienky sa mi spájajú s hudbou. Asi všetko, čo robím, silno ovplyvnila moja rodina, ktorú tvoria vyvážene vedci a hudobníci. Môj strýko pôsobil ako prvý trumpetista vo filharmónii, moji bratranci hrali na husle, na flautu a na klavír. Aj mnohí ďalší príbuzní muzicírovali, niektorí aj profesionálne.

Koncertné sály a nástroje som čiastočne poznal od malička. No ako pri väčšine ostatných vecí, aj dnešnú vášeň k počúvaniu hudby som si vypestoval sám a až oveľa neskôr. Vtedy mi to celé pripadalo trocha vynútené autoritami, a možno aj preto sa mi to občas protivilo.

Mám v umení rád priepustné hranice. Som typ človeka, ktorý ide rovnako rád do techno klubu ako do sály filharmónie, podobne ako rád čítam súčasných autorov, ale aj stredovekú prózu. Nepáči sa mi lineárne chápanie vývoja kultúry, bližší mi je pohľad na hudobné, dramatické či literárne texty ako obrovskú funkčnú databázu, ktorá je živá a prístupná pre záujemcov a používateľov, či už na samplovanie, citovanie, remixovanie – jednoducho, je to podľa mňa materiál, s ktorým sa dá vždy znova pracovať. Sám to vo svojich prózach niekedy robím.

Možno to vyznie zvláštne, ale najväčší vplyv na to, kým som sa stal, mala začiatkom 90. rokov tanečná scéna, najmä house music. Bol som vtedy tínedžer a tá radikálna, repetitívna hudba, to nové hnutie, vtedy undergroundové, mi dodalo odvahu písať tak, ako som chcel.

Bolo to prvý raz, keď som začul hlas svojej generácie, odchovanej v mediálnom svete, tvorbu ľudí, ktorí žijú obklopení technológiami a novými komunikačnými prostriedkami. Čiastočne som určite vnímal len ilúziu, ale aj tá sa mi videla dôležitá. Bol to rovnaký svet odcudzenia, aký som vtedy poznal na vlastnej koži.

Neskôr, počas štúdia estetiky, ma veľmi ovplynili skladatelia a teoretici Jozef Cseres a Július Fujak, ktorí mi povestne otvorili uši pre úplne novú hudbu, najmä pre tú súčasnú, a za veľa im vďačím.

V roku 2000 som spolu s Tiborom Holodom, dídžejom a  dramaturgom, založil hudobný festival Wilsonic, ktorý sa spočiatku špecializoval najmä na ambient a modernú elektronickú hudbu. Prvé tri ročníky sme robili spolu, potom som od projektu odišiel, pretože mi časová zaneprázdnenosť už neumožňovala venovať sa mu naplno. Dnes funkčnému a úspešnému festivalu občas pomáham ako autor písaním tlačových správ a profilov účinkujúcich, alebo propagáciou v médiách. Som jeho najväčší fanúšik.

Vo svojom prehrávači rád miešam žánre. Bežne sa tam v priebehu dňa vystriedajú Antony & The Johnsons, Gang Gang Dance, Edgar Varese a Laurie Anderson. No priznám sa, jeden hudobný žáner začínam v uplynulých rokoch vyzdvihovať – operu. Má obrovskú budúcnosť a fascinuje ma čoraz viac.

Pred dvma rokmi som v Hamburgu videl Monteverdiho Orfea vo veľmi nekonvenčnej réžii. Antickí hrdinovia boli ľuďmi dneška, ktorí sa hrali doslova každý na svojom piesočku a v smútku cynicky nešetrili nikoho, členov komorného orchestra nevynímajúc. Na pódiu stál dokonca aj elektrický gitarista s pohybmi hodnými divokého punkera. Pritom všetky noty zostali pôvodné.

Hoci tým udivujem mnohých vo svojom okolí, nehanbím sa povedať, že mám veľmi rád opery Richarda Wagnera. Dokonca som v Nemecku trocha putoval po jeho stopách a chystám sa na to aj naďalej. Mojim snom je zažiť raz festival v Bayreuthe, no zatiaľ je to pre mňa finančne neprístupné. Ešte stále jeho dielo objavujem, určite to potrvá riadne dlho, a zakaždým sa spoľahlivo dostavuje fascinácia a katarzia.

Do bratislavskej opery chodievam iba počúvať, pozerať sa, žiaľ, väčšinou nie je veľmi na čo. Udalosťou sezóny, a oprávnene, bolo, keď nemecký režisér uviedol kópiu svojho predstavenia Eugena Onegina spred trinástich rokov z Lipska. No aby som nebol nespravodlivý, napríklad Rusalka a Alcina v repertoári boli bez komplexov porovnateľné s tým najlepším, čo som videl na európskych javiskách.

Asi aj ľudia s obrovskými archívmi cédečiek určite majú niektoré najmilšie, ktoré počúvajú častejšie než ostatné. U mňa sú to, pokiaľ ide o modernú klasiku, rozhodne Olivier Messiaen: Kvarteto pre koniec času a Henryk Górecki: 3. Symfónia smutných piesní. A z popu Nick Drake, Patti Smith, CocoRosie, The Smiths, Arcade Fire, John Cale, Squarepusher, This Mortal Coil alebo Stephen Malkmus.

Romain Rolland v roku 1905 v článku Francúzska hudba a nemecká hudba napísal: “Nemyslím si, že by bolo pre umenie horšie nešťastie než neusmernený nadbytok umenia… Je úžasné rozšírenie hudobnej kultúry v Nemecku za posledné storočie úmerné umeleckej tvorbe? … Hudobné Nemecko sa už-už topí v záplave hudby.”

O sto rokov neskôr je ešte oveľa ťažšie udržovať si v množstve nových nahrávok prehľad. Ale nestresujem sa, jednoducho počúvam hudbu, ktorú mám rád a ktorá ma inšpiruje.

Presnejšie ten zážitok vyjadril Augustín vo svojich Vyznaniach:  „Kolíšem medzi nebezpečnou zmyslovou slasťou a vyskúšaným blahodarným pôsobením.“